Kto z nich bude víťaz – Klaus alebo Zeman? FOTO – ČTK
Redakcia Lidových novín požiadala štyroch novinárov, dopisovateľov zahraničných médií, aby napísali, ako hodnotia Českú republiku za uplynulé volebné obdobie a čo si myslia o prebiehajúcej volebnej kampani. Z odpovedí okrem iného vyplynulo, že Klausova dlho preceňovaná vláda, pokladaná za príkladnú reformnú silu v rámci celého postkomunistického bloku, väčšinu reforiem iba predstierala, a vytvorila tak systém štátneho kapitalizmu, v ktorom sa darilo korupcii a klientelizmu. Ozajstné liberálne reformy odvážne naštartovala (podobne ako v Maďarsku) ľavicová, Zemanova vláda, ktorú opozícia i médiá celé roky ostrakizovali ako trójskeho koňa socializmu. Zahraniční novinári – B. Sierszula-Pilous (Rzeczpospolita), F. Martin Plichta (Le Monde), Victor Gomez (Transitions Online) a Alexandra Klausmann (nemecký týždenník Focus) – tento fakt lakonicky konštatujú, pričom si všímajú aj dôsledky neštandardného vládnutia štandardných politických strán počas posledných štyroch rokov.Zemanova vláda vyviedla krajinu z krízy. Hrubý domáci produkt rastie o 3,6 percenta ročne. Boli sprivatizované veľké banky, podarilo sa pritiahnuť obrovský zahraničný kapitál, vďaka čomu rast nezamestnanosti ustal. Pozitívne zmeny vidieť na životnej úrovni a nálade ľudí. Napriek tomu, že platy rastú pomalšie ako za Klausa, ľudia ochotne vydávajú peniaze, neboja sa ani života na úver. Obrat v obchodoch rastie, reštaurácie sú plné. Škoda len, že volebné obdobie netrvá päť rokov, aby sa Zemanovmu kabinetu podarilo viaceré veľmi sľubne rozbehnuté reformy dotiahnuť do konca. V krajine sa stavajú desiatky nových tovární a pripravuje sa infraštruktúra pre stavby stoviek ďalších.
Samozrejme, nie všetci a nie všade sa majú dobre. Mimo Prahy je životná úroveň nižšia, ale rozdiely nie sú drastické. Je paradoxné, že Zemanove „socialistické experimenty“ najviac kritizujú Klausovci, ktorí pravicové reformy, kým mali moc, účinne, v mene nízkej nezamestnanosti, účinne brzdili.
Klaus z predvolebných tribún síce neustále hovorí o schodku štátneho rozpočtu, ktorý budúca vláda zdedí, ale toto riziko nie je dramatické. Stačí, keď český schodok porovnáme so schodkami iných európskych krajín – aj západne od Prahy. Navyše, schodok v korunách je iba nepatrným zlomkom sumy, ktorú spôsobilo tunelovanie a odkladanie liberálnych reforiem za vlády Václava Klausa.
Lenivá letargia
Opozičná zmluva, ktorú uzavreli Zemanovi sociálni demokrati (ČSSD) s Klausovou ODS, pobúrila väčšinu publicistov a politológov ako krajne neštandardné politické riešenie, podkopávajúce dôveru voličov vo „svoje strany“. O pozitívnych dôsledkoch tejto zmluvy hovoria najhlasnejšie jej architekti: Václav Klaus a Miloš Zeman.
Podľa Klausa sa iba takto podarilo zachrániť Čechov pred socialistickými experimentmi Zemanových sociálnych demokratov.
Podľa Zemana sa iba takto podarilo primäť Klausových „pseudoliberálov“ k tomu, aby za liberálne reformy prebrali aspoň alibistickú spoluzodpovednosť.
Občanov Českej republiky uplynulé štyri roky príjemne prekvapili. Nie je však isté, či „lenivá letargia“ pomohla demokracii. Skutočnou demokraciou je najmä kontrola moci, ktorú spravujú politické strany. Tí, čo vládnu, musia mať pocit, že môžu byť kedykoľvek odvolaní. Sociálni demokrati však vládli v komforte, ktorý moc (bez kontroly) morálne i materiálne korumpuje. Politický vplyv menších strán sa znížil na minimum. Viacero opozičných politikov kvôli tomu odišlo z politiky.
Na druhej strane je pozitívne, že politická scéna sa prečistila. Do parlamentu sa môžu dostať nanajvýš štyri strany: ODS, ČSSD, koalícia a komunisti. Staré hviezdy na politickom nebi žiaria jasnejšie ako predtým. Napriek tomu (alebo práve preto?) pribúda tých, čo sa pred voľbami pýtajú: „Koho mám voliť?“ Dezorientácia a bezradnosť voličov je jedným z vedľajších produktov umŕtvenia politickej scény počas opozičnej zmluvy.
Každý s každým
Prakticky každý deň vyrukuje niektorý z politikov s novou víziou budúcej koalície. Obyčajne však rýchlo doloží, že vylúčiť nemožno ani opačný scenár. Novinári tieto „tanečky“ verbalizovanej hodnotovej promiskuity horlivo analyzujú, čím dezorientáciu voliča stupňujú až po stupeň totálneho znechutenia. Vysoký je podiel nerozhodnutých a zaprisahaných „nevoličov“. Máloktorý z českých voličov dokáže v posledných týždňoch čítať medzi riadkami, najmä keď medzi riadkami neraz nie je nič, čo by sa dalo jasne odčítať a interpretovať.
„Ideologické zásady“, ktorými strany vybavili svoje programy, majú, ako sa výstižne hovorí v jednej z politických anekdôt, cenu „toaletného papiera“. Českí voliči stoja pred reálnym nebezpečenstvom, že si nakoniec väčšina z nich zvolí vládu, ktorú si neželajú. Namiesto voľby menšieho zla (tak najčastejšie volia voliči v zahraničí), môžu si Česi zvoliť všetky zlá naraz.
V politickom zákulisí i v médiách sa vynachádzavo intriguje. Jednotlivé strany sa navzájom dezinformujú, a tak dezorientujú verejnosť a znižujú dôveru – tento najcennejší sociálny kapitál – v poctivú, čitateľnú a vypočítateľnú politiku na minimum. Aké to bude mať dôsledky? Voliči na relatívne štandardnej českej politickej scéne budú voliť mačku vo vreci.
Populisti, hurvínkovia a staré hviezdy
Kampaň, ktorú Česi vnímajú ako show a folklór, je zábavná, hoci čoraz častejšie sa objavujú (a to nielen na periférnych tribúnach) aj nacionalistické heslá a myšlienky z úst politikov štandardných strán. Na tribúnach všetkých strán sa objavuje čoraz viac rečníkov, ktorí zväčša nepriamo, ale čoraz rafinovanejšie spochybňujú európsku integráciu a vstup ČR do Európskej únie. Politici akoby pochopili, že pred voľbami má euroskepticizmus väčšiu bonitu ako eurooptimizmus.
Čo môže Česká republika ponúknuť Európe na prahu pričlenenia do EÚ? Nízke mzdy, slabé odbory a rozvíjajúci sa priemysel, čo je podľa komentátorky nemeckého Focusu ponuka novodobej kolónie. Členstvo druhej kategórie nie je však iba volebným mobilizátorom Václava Klausa, ale realitou.
Rafinovaní populisti
Českí populisti sú učenliví. Aj oni už, po vzore kolegov v blízkom i vzdialenejšom zahraničí, pochopili, že staré slogany – „Zvoľte nás a bude vám lepšie!“ „Zvoľte nás a budete platiť nižšie dane!“ či „Zvoľte nás a skoncujeme s korupciou!“ – už nezaberajú, lebo im už nikto neverí. Preto je oveľa efektívnejšie strašiť svojich voličov návratom sudetských Nemcov. Aj Česi (po vzore budúcich európskych spoluobčanov) prestávajú totiž svojich politikov vnímať ako v prvom rade svojich zástupcov. Ich prácu vnímajú skôr ako výnosný džob, ktorý si každý z nich chce udržať čím najdlhšie, aj za cenu šírenia xenofóbie v predvolebnom období. Aj občianski demokrati z ODS hlásajú: „Potrebujeme nové zákony proti prisťahovalcom, musíme prísnejšie kontrolovať trh.“
Klausove eurohecovanie je rovnako smiešne ako symbolické púte sociálnych demokratov na horu Říp, kde sa podľa starých povestí českých ešte pred rozpadom Rímskej ríše usadil praotec Čech so svojím kmeňom. Zaklínať spoločnú kmeňovú totožnosť sa zrazu politikom zdá byť oveľa produktívnejšie ako omieľanie mantier zo straníckych programov alebo kladenie otázok: „Čo si robil za komunizmu?“
Občianska spoločnosť existuje zatiaľ skôr v podobe dovezenej, inputovanej demokracie (programy, myšlienky zo zahraničia sa jednoducho neraz bez akejkoľvek adaptácie nekriticky preberali, prinajmenšom dovtedy, kým ich skupinovo združení šíritelia a presadzovatelia boli z rovnakých zdrojov aj platení). Súostrovie tretieho sektora nie je zatiaľ v dostatočnej miere ani generátorom alternatívnych myšlienok, ani protiváhou partokracie, ani liahňou nových občanov. V neposlednom rade aj preto, že najmä liberálni demokrati väčšinu občianskych iniciatív nekorektne a žiarlivo démonizujú ako zdroje anarchie, zeleného komunizmu či občianskeho utopizmu. Chápu ich totiž intuitívne ako nanajvýš nežiaducu konkurenciu. Českí politici sú presvedčení, že právo zaujať postoj k čomukoľvek majú iba profesionálni politici. A to je v demokracii nielen veľké nedorozumenie, ale aj veľký omyl.
Médiá predvolebné resentimenty, predsudky, polopravdy, sľuby i konfabulácie zasievajú do vedomia voličov, pričom nové strany hlavných aktérov transformácie, podnikateľov, intelektuálov a miestnych zastupiteľov, neraz okázalo bojkotujú.
Autor: Lidové noviny (spracované, krátené)
