FOTO – ČTK
Cesta k americkému dramatikovi Edwardovi Albeemu pripomína niekedy nepriepustnosť slávnej väznice v Alcatraze. Každá možná priechodnosť bola vzápätí zmarená situáciou hodnou majstra absurdnej drámy. Prvý pokus nastal ešte v januári tohto roku. Albee mi však cez svoju agentku zo Speakers Worldwide Janet LeBrunovú odkázal, že sa v marci pripravuje uvedenie jeho hry The Goat, or Who is Sylvia? (Koza, alebo kto je Sylvia?) na Broadwayi, s ktorou má veľa práce. Potom vraj rozhovor nevylučuje. Úspech marcovej premiéry zase Albeeho presvedčil, že treba ísť relaxovať a médiám venoval iba takú pozornosť akú grónsky Eskimák globálnemu otepľovaniu Zeme.
Agentka stroho odkazovala – počkajme na Tony, hádam sa to zmení. Druhého júna získal Edward Albee prestížnu americkú cenu za najlepšiu divadelnú hru sezóny. Nastalo očakávanie, že dramatik vydrží v nastúpenom trende systematickej ignorancie. Potom sa zrazu ozval telefón a mužský hlas z druhej strany oceánu sa stroho opýtal: „Tak na čo ešte čakáme?“ Väznica v Alcatraze sa otvorila sama.
Vaša ocenená hra The Goat, or Who is Sylvia? bola označená za kontroverznú. Ako si vysvetľujete jej úspech na Broadwayi?
Niekedy mám pocit, že iba vtedy budú na moje hry kladné recenzie, keď sa zabijem. Ktovie, možno práve príchuť provokatívnosti jej priniesla publicitu a následnú divácku úspešnosť. Ale kontroverznosť? V čom? V tom, že sa päťdesiatročný architekt zamiluje do kozy? Nenapísal som nič prevratné. Trochu som sa pohral s mojimi obľúbenými situáciami. Navyše, ak chcete – s rozmerom každodennej absurdnej grotesky.
S týmto označením pre vaše hry sa len neradi stotožňujete. Nie ste teda proklamovaným pokračovateľom Becketta a Ionesca?
Neviem, v začiatkoch možno moje hry niesli črty absurdnej drámy, ale vždy som sa skôr prikláňal k Haroldovi Pinterovi ako k Beckettovi. Niekomu sa môže zdať, že medzi nimi nie sú odlišnosti, ale verte mi, je ich veľa. Moje hry nie sú absurdné. Sú psychologickými sondami, ktoré sa snažia odkrývať súkromné životy.
Ako ste boli spokojný s naštudovaním hry režisérom Davidom Esbjornsonom, ktorý do hlavných postáv obsadil filmové hviezdy Billa Pullmana a Mercedes Ruehlovú?
O mne je známe, že nikdy nie som spokojný. Ani teraz – ale, moje kritériá sú asi pritiahnuté za vlasy. Inscenácia je kvalitná. Vystihla ducha hry, a to je podstatné.
Práve okolo nejednoznačnosti vašich hier sa vedú najväčšie polemiky. Ako by ste ich charakterizovali vy?
Myslím, že dôležitým kľúčom pri ich dešifrácii je moja obsedantná téma – smrť. Vedomie smrti, s ktorou sa ľudia nechcú zmieriť. A to je okrem iného príčina rôznych náboženstiev. Väčšina ľudí sa ochotne spája s vierou, že život je večný. Všetky moje hry sú o konfrontácii zostať nažive a vysporiadaním sa so smrťou.
Tento stret je niekedy vedený vo veľmi nadľahčenej podobe. Humor ako záruka nadhľadu nad životom a smrťou?
Je to jedna z mála vecí, ktoré nám pomáhajú prežiť tú bizarnú hru zvanú život. Samozrejme, nie je to humor z cirkusového varieté, po ktorom by sa ľudia držali za bruchá a váľali sa po zemi. Dávkujem ho veľmi opatrne. Na jeho frekvenciu asi nie sú naladení všetci, ale keď sa ho dotknú, mohli by sa dostať bližšie ku mne.
Stále ste teda ponorený do skutočnosti?
Nič nie je pravdivejšie ako skutočnosť okolo nás. Nie som dramatik metafory. Ak s ňou počítate, potom nemyslíte na realitu. A prečo by som písal o niečom, čo sa naozaj nestalo?
Vašim najväčším broadwayským prepadákom bola hra The Man Who Had Three Arms z roku 1983, po ktorej sa na vás zniesla spŕška kritiky, že píšete len o homosexuáloch. Ako hlboko vás toto obvinenie zasiahlo?
Vysvetľujem si to tak, že patrím medzi mnohé menšiny. Som biely. To je menšina v tomto svete. Som muž, a to je menšina. Som inteligent, som tvorivý. Opäť som v menšine. Mám vyše 74 rokov, a to je stále menšina. A navyše som gay, a to je už absolútna menšina.
To je pokus o autoportrét?
Sú to veci, z ktorých sa skladám, ale ani v jednej z nich som nenašiel svoju identitu. Odmietam uveriť, že rozdiely medzi gaymi a ‘normálnymi‘ sú problémom nášho života. Neverím vo vytváranie ghetta pre menšiny. Verím svojim inštinktom. Dosiaľ ma nesklamali.
Máte dve ceny Tony, tri Pulitzerove ceny. Tennessee Williams o vás povedal, že ste jediný veľký dramatik, ktorého Amerika mala. Čo vám hovorí toto uznanie?
Uznanie mi hovorí veľa, lebo je to pohladenie po autorskej ješitnosti. Tennessee to však trochu prehnal, asi bol v dobrom rozmare. Rozhodne nie som najväčší. Takéto vyhlásenia mi nič nehovoria. Je tu O‘Neill, Miller a ďalší. A to nehovorím o samotnom Tennesseem. To bol pán autor, a navyše, bol to skvelý chlapík. Zažili sme niekoľko príjemných spoločných chvíľ.
Žiadna rivalita?
Občas sme sa naťahovali, na koho hru príde viac ľudí a koho viac roznesie kritika. V prvom prípade to bolo nerozhodne, v druhom som presvedčivo vyhrával.
V jednom rozhovore ste povedali, že vás navždy poznamenal osud siroty. Aj preto sú vaše hry zahalené akýmsi závojom skepsy?
Povedzte mi jednu dobrú, serióznu hru, v ktorej by všetky postavy boli dobré a šírili okolo seba samé šťastie. Ach, detstvo! Obrazy plné trpkosti. Potácajúca sa sirota vo svete náhradných príbuzných. Pamätám si, keď som mal jedenásť, chcel som byť námorníkom, no zostalo len pri prácach v dokoch. Neskôr sme sa presťahovali z Washingtonu do newyorského Greenwich Village a ja som prešiel rôznymi zamestnaniami – od poslíka v úradoch, cez predavača gramoplatní až po kuriéra pre spoločnosť Western Union. Dokonca som išiel na vojenskú akadémiu.
Vaša adoptívna matka vám vraj povedala, že aj to prispelo k vášmu dokonalejšiemu poznaniu života. Tiež to vnímate podobne?
Je pravda, že ako adoptívny syn príslušníkov strednej vrstvy bolo moje detstvo bohaté na rôzne podnety. Bez existenčného tlaku. Prešiel som takmer všetkými vzdelávacími zariadeniami, ktoré som si mohol priať. Horšie už bolo, že som veľa času strávil s mojou opatrovateľkou, absolvoval nekonečné letné kempy a samozrejme – škola, škola, škola. Svojich nových rodičov som vlastne nevidel viac ako šesť týždňov do roka.
Kedy ste začali písať?
S poéziou som začal v ôsmich. Počas tínedžerských rokov som napísal veľa nepublikovaných románov. Boli to také veľké, dlhé veci. Po dvadsiatke som nemal chuť vrátiť sa k písaniu, ale vnútro našepkávalo opak. Možno, že to bol osud siroty, ktorý hľadal vlastný výraz. Sirota nemá predkov. Ste vlastne prvou osobou, ktorá vo vašom svete žila.
Ako sa vám napĺňa váš osud? Našli ste seba v tom povestnom hľadaní autora?
Občas mám pocit, že áno. Sú chvíle, keď sa vám zdá, že slová, ktoré píšete, sú vedené tajomnou rukou prameniacou z vnútra. Potom prídete k stene a vám je zle pri pomyslení, že ju musíte prejsť. Cesta naspäť je totiž nemožná.
Často ste sa stretávali s okamihmi depresie?
Keby to boli len okamihy! Zdalo sa mi, že ide o celé stáročia. Skúšal som takmer všetko, aby som sa z toho stavu dostal.
Aj drogy?
Okrem nich asi všetko. Teda, raz som vyskúšal nejakú ľahkú formu, ale hneď som s tým skončil. Nič mi to neprinieslo. Najviac mi pomáhali rozhovory so študentmi, s priateľmi. Zostať v temnej jaskyni znamenalo upevniť pozíciu ničoty.
O ktorej vašej hre si myslíte, že naplnila vaše ambície?
Nehovoril by som o jednej. Každú som písal s maximálnou koncentráciou a so snahou vydestilovať do nej časť svojich skúseností a hádam aj prianí. Že som pre mnohých len synonymom Kto sa bojí Virgínie Woolfovej? Dobre, hovorme o tejto hre. Prečo sa stála divácky najslávnejšou? Podľa mňa prišla do šťastného obdobia začiatku 60. rokov. Hovorila o veciach, s ktorými ľudia žili.
Popularitu tejto hry rozšírila filmová verzia Mika Nicholsa z roku 1966. Tvrdí sa, že doteraz nikto nezahral Marthu a Georga lepšie ako Elizabeth Taylorová a Richard Burton. Súhlasíte?
Určite. A viete prečo? Lebo tento vzťah mali zažitý. Prešli takmer rovnakým vývojom vo svojom manželstve ako moji hrdinovia. Ich milostná vášeň aj hnev bol naozajstný. Ich repliky neprednášali mechanicky naučené texty. Moja náročnosť prerástla v tomto prípade do spokojnosti. Podobný pocit mávam málokedy.
Vráťme sa na Broadway, kde návštevnosť počas uplynulej sezóny klesla asi o milión divákov. Bol to predovšetkým dôsledok poklesu počtu turistov v New Yorku v súvislosti s udalosťami z 11. septembra, alebo sú ešte aj iné príčiny?
Zdá sa, že 11. september bol podstatným momentom, a nielen pre divadlo. Trvalo dlho, kým začal život na Manhattane plynúť normálnym životom. Čo sa však týka samotného divadla, nemám pocit, žeby sa znížila návštevnosť. Keď ľudia získali pocit istoty, divadlá začali byť opäť plné.
Raz ste vyhlásili, že Broadway je pre vaše hry zatvorený. Opäť je pripravený vás prijať?
Prirovnal by som sa ku Georgovi a Marthe, ktorých dlhá noc sa končí ráno. Moja komunikácia s publikom sa tiež uskutočňuje v napätí rôznych emócií – medzi láskou a veselosťou, hnevom a nevšímavosťou, pokojom a uzmierením.
EDWARD FRANKLIN ALBEE – narodil sa 12. marca 1928 vo Washingtone. K jeho najznámejším hrám patria: The Zoo Story (1958), The Death of Bessie Smith (1959), The Sandbox (1959), Fam and Yam (1959), The American Dream (1960), Who‘s Afraid of Virginia Woolf? (1961 – 62, cena Tony), Tiny Alice (1964), A Delicate Balance (1966, Pulitzerova cena), Box and Quotations From Chairman Mao Tse-Tung (1968), All Over (1971), Seascape (1974, Pulitzerova cena), Listening (1975), Counting the Ways (1976), The Lady From Dubuque (1977-78), Another Part of the Zoo (1981), The Man Who Had Three Arms (1981–82), Finding the Sun (1982–83), Marriage Play (1987), Three Tall Women (1991, Pulitzerova cena), Fragments (1993), The Goat, or Who is Sylvia? (2002, cena Tony). Okrem spomenutých ocenení, bol na Tony nominovaný 6-krát, v roku 1996 dostal čestnú cenu Kennedy Honor Center.
Hry Edwarda Albeeho sa objavujú aj v repertoári slovenských divadiel. V uplynulých sezónach sa na Malej scéne SND s úspechom hrala Krehká rovnováha, bratislavské divadlo a.ha. zase uvádza jeho hru Pobrežie. Edward Albee stále píše a režíruje svoje hry, učí na School of Theatre of the University of Houston a prednáša o svojej práci na univerzitách po celých Spojených štátoch.
