Opevnenia v Petržalke, 1938–1939
V. Malík: „Keď vznikol slovenský štát, o Petržalke nebolo hneď rozhodnuté. Asi desať-štrnásť dní to bola zem nikoho. Počul som, že sú tam prekážky a bunkre, a bol som zvedavý. V jednu nedeľu – náhodou bola pekná a slnečná – som sa tam vybral s rodinou. Nebolo tam živej duše. Odovzdalo sa to bez výstrelu.“
Otvorenie obchodného domu Bohuslav Brouk v Bratislave, 1938
V. Malík: „Bola to pražská firma Brouk a Babka. Dnešný Dunaj. Pri otvorení sa rozdávala krieda, blok, ceruzky…“
Viliam Malík s fotografiami Prepoštskej ulice, ako ju zvečnil pred sedemdesiatimi rokmi a dnes.
Viliam Malík.
Prvá bomba na Bratislavu, 1944
V. Malík: „Fotografoval som zo siedmeho poschodia, z terasy domu pri Astorke, bývalá mestská sporiteľňa. Jedno ruské lietadlo sa odčlenilo a bombardovalo Suché mýto a dnešný prezidentský palác, ale bomba padla k plotu… Nemal som konkurenciu. Všetci boli v krytoch.“
Kúzlu fotografie podľahol ako študent obchodnej akadémie v Bratislave. Bola to láska na prvý pohľad a na celý život. Viliam Malík je ročník 1912 a fotografuje dodnes. Jeho oči – a objektív – videli kus slovenských dejín. Čas hral v jeho prospech. Fotoamatér, širšej verejnosti prakticky neznámy, sa dočkal prvej samostatnej výstavy v roku 1995. Nezdá sa mi však, že ho príliš vzrušuje paradox, o ktorom sa v súvislosti s ním zmienil teoretik fotografie Aurel Hrabušický. O Malíkovi napísal: „Ako posledný žijúci pamätník tých čias potvrdzuje známu pravdu, že keď človek v našich končinách žije dostatočne dlho, tak sa napokon aj môže dočkať uznania.“ V Trenčianskych Tepliciach, kde dnes Viliam Malík býva s manželkou, si vychutnáva filmový festival Artfilm. Od obrázkov Slovenska tridsiatych rokov sa za sedem desaťročí dostal k filmovým celebritám. Fotografoval Geraldinu Chaplinovú, Sofiu Lorenovú. Spomína na Francúzku Catherine Denevue, ktorá mu na rub snímky napísala venovanie „milému Viliamovi“, aj na nášho Ladislava Chudíka.
Snímky hercov zaslal do miestnej fotografickej súťaže.
„Zháňali ma – vraj je to výstava pre fotoamatérov, a také obrázky môže robiť len profesionál,“ usmieva sa fotograf, ktorý sa fotografiou nikdy neživil.
V zasvätených kruhoch ho poznali najmä ako neúnavného organizátora amatérskej fotografie, menej už ako autora diela, ktoré s odstupom času len získava na príťažlivosti. Jeho príbeh je pritom aj príbehom vzniku amatérskeho fotografického hnutia na Slovensku. Viliam Malík bol pri tom.
Mladí muži z YMCA
Začalo sa to na obchodnej akadémii. Mala totiž vlastný fotoaparát a fotokomoru. Študenta obchodu a nádejného fotografa čoskoro prichýlil bratislavský klub fotoamatérov YMCA, ktorý mal medzi dvoma vojnami mimoriadne aktívne obdobie.
„Tajomník riaditeľa YMCA, istý pán Urban, bol fotoamatér a jeden zo zakladateľov klubu. Ja som tam prišiel ako človek, ktorý mal spústu času. Nemal som iné záujmy a mal som chuť fotografovať. Každý deň jeden-dva filmy. Tak som si za štrnásť dní urobil rýchlokurz sám pre seba,“ hovorí o svojich učeníckych rokoch.
V „ymke“ spoznal o niečo staršieho Miloša Dohnányho – žiaka špičkového českého avantgardného fotografa Jaromíra Funkeho. S ďalším priateľom, kolegom z fotoklubu a takmer spolužiakom Jozefom Cincíkom sa po obchodnej škole stretli aj v prvom zamestnaní. Na miesto úradníka Všeobecného penzijného ústavu nastúpil Viliam Malík v septembri 1938. Dostal na tie doby viac ako slušný nástupný plat – a k tomu na dôvažok ďalšiu vec, ktorú pre svoju záľubu potreboval. Dostatok voľného času a chápavých nadriadených.
„K tomu všetkému mi pomohla Bratislava so svojou trojrečnosťou,“ hovorí dnes. „Na maturitnom vysvedčení som mal všelijaké pozbierané známky, ale z jazyka československého dobrú, z jazyka maďarského chválitebnú, z nemeckého výbornú, z anglického dobrú. V novinách Grenzbote bol nemecký inzerát, že hľadajú dvoch úradníkov so znalosťou slovenčiny a nemčiny. Kolegovia, ktorí mali samé jednotky, dostali v Živnobanke 250 korún, maturantka ovládajúca tesnopis zarobila v advokátskej kancelárii štyristo – to boli vtedajšie bratislavské platy. A ja som dostal osemsto… Boli sme taký lepší úrad – vtedy sa robilo šesť hodín. Času bolo habadej. Blízko bola YMCA, kde som bol správcom fotokomory, postavenej v bývalých sprchách. V jednej kóji bol stôl so zväčšovákom, v druhej vývojka, voda, ustaľovač a v tretej kóji sa „pralo“. Toto bol celý môj voľný čas – vo dne v noci.“
Výhody amaterizmu
Za takýchto podmienok ho nič nenútilo riešiť dilemu voľby medzi fotografiou a občianskym povolaním. V práci spoznal skúsenejšieho fotoamatéra, ktorého meno sa sem-tam objavovalo v novinách, na výstavách.
„Svoje skúsenosti druhému nedal. Ale o tri týždne mi už zveril film. Bol som veľmi hrdý na svoju kariéru, že už môžem urobiť pánu Chmulíkovi pohľadnice z jedného filmu.“
Prišli prvé objednávky na dokumentárne fotografie pre rôzne úrady a inštitúcie, ktoré nemali vlastného fotografa, a tým skôr ocenili prednosti šikovného amatéra.
„Tí šéfovia sa poznali, chodili spolu na kolky, tak sa o mne vedelo. Keď bolo treba v Trnave fotografovať stavbu mlyna, môj riaditeľ ma uvoľnil,“ spomína.
Bola to možnosť privyrobiť si, ale predovšetkým cestovať a vyskúšať si najrôznejšie námety. A vždy si urobiť zopár snímok pre seba.
V auguste 1936 sa on aj Cincík stali externými fotoreportérmi ČTK. Praha tak nemusela posielať na Slovensko vlastných ľudí. Viliam Malík a Jozef Cincík fotografovali pre agentúru až do rozpadu prvej Československej republiky. Z tých čias utkvelo Malíkovi stretnutie s klasickým bardom krás Slovenska, pražským fotografom Karlom Plickom.
„Lanáril ma, aby som mu šiel robiť asistenta.“
Fotografoval, a tiež nakrúcal dokumentárne filmy osemmilimetrovou kamerou – okrem tlačovej agentúry pre rôzne úrady a inštitúcie, napríklad pre povereníctvo zdravotníctva a pre železnicu. Zrejme ako jeden z prvých u nás tak vydobyl filmovému dokumentu záujem a podporu štátnych úradov. Robil reportážne zábery na veľkých stavbách, snímal modernú architektúru i priemyselné objekty, ale dokumentoval aj ľudové kroje.
„Zavolal nám notár z Detvy – volal sa Jozef Drobný – aby sme poslali niekoho na týždeň na Detvu. Vraj zabezpečí ubytovanie, stravovanie, úhradu materiálu a nejaký honorár fotografovi, ak urobí nové propagačné obrázky. Hlavne kroj, lazy a podobne,“ opisuje vznik jednej takejto zákazky z roku 1940. S kolegom fotografom Milošom Dohnánym, zamestnaným na železnici, mali režijné lístky, ktoré im poskytovali aj právo na nocľah. S fotoaparátmi precestovali Slovensko i Moravu.
„Malé koliesko“ v odboji
Za slovenského štátu bol Viliam Malík náčelníkom zboru slovenských fotoamatérov, ktorých po rozpade republiky prichýlil Klub slovenských turistov lyžiarov. Rozpadla sa aj ČTK a Jozef Cincík, čerstvý šéf fotooddelenia novovzniknutej Slovenskej tlačovej kancelárie – STK – potreboval tlmočníka.
„Bol som krok od odboja, ale chcel som sa pohybovať, cestovať tak, ako som bol zvyknutý. Redakcia bola naviazaná na Viedeň, odtiaľ sme dostávali materiál. Tí, čo ma zasvätili do ilegality, mi povedali – choď, ale nestrč hlavu do chomúta.“
V STK sa nezamestnal, do Viedne chodil za ňu ako externista. Opäť mu pomohla výborná znalosť nemčiny. Podľa vlastných slov robil odboju spojku: „Bol na mňa naviazaný tajomník židovskej náboženskej obce Jozef Lipa.“
Hovorí, že ako zamestnanec Všeobecného penzijného ústavu vyrobil desiatkam Židov falošné „árijské“ rodné listy. Remeslo fotografa znalého retuše sa mu zišlo.
„Bol som jedno drobné koliesko,“ ohliada sa dnes naspäť. „Nebol som v Banskej Bystrici. A potom sa písalo, že Malík bol v odboji, ale chýbajú obrázky z povstania…,“ uzatvára spomienky na vojnu.
V tejto dobe vznikli cenné dokumentárne zábery vojnou postihnutej Bratislavy. Horiaca Apolka, diera v ceste pri Suchom mýte po prvej bombe, zničený Starý most.
Po vojne sa na jeho snímky vracajú výjavy biedy – ľudia vyhnaní z domovov, ubiedené deti, obete koncentrákov. Fotografoval dva roky pre Národnú poisťovňu, v nových pomeroch nástupkyňu penzijného ústavu.
Akosi „mimochodom“ vtedy vznikli unikátne snímky odsunu Maďarov – popri úradnej zákazke zdokumentovať rozdeľovanie povojnovej medzinárodnej pomoci UNRRA. Viliam Malík ich nikdy nepublikoval – po prvý raz vyšli v jeho monografii z pera Aurela Hrabušického až v polovici 90. rokov.
V päťdesiatych rokoch ho na dlhý čas vyradil z normálneho života ťažký úraz pri zrážke vlakov blízko Tatranskej Lomnice. Na dlhodobú brigádu ho do Tatier vyslala poisťovňa. Po zoštátnení tatranských liečebných ústavov tu zastupoval správcu.
V Tatrách už Viliam Malík zostal. Bol zamestnancom Národnej poisťovne až do odchodu do dôchodku. Popritom cestoval do vtedy dostupnej cudziny, fotografoval a svoje cestopisné snímky ukazoval na osvetových prednáškach tatranským pacientom, rekreantom i školákom. Dodnes strieda Tatry s Trenčianskymi Teplicami a Bratislavou.
Objavený v sedemdesiatke
Objavil ho profesionálny fotograf Jozef Sedlák, ktorý napísal v polovici 80. rokov na pražskej FAMU diplomovú prácu o fotoklube YMCA. Viliam Malík mal svoje snímky na mnohých kolektívnych výstavách fotoamatérov. Prvú samostatnú – vlastne dvojvýstavu svojich fotografií so snímkami predčasne zosnulého Mikuláša Dohnányho – mal až v roku 1995, ako 83-ročný. Posledná – a prvá sólová, snímky starej Bratislavy – sa tento mesiac skončila v bratislavskej galérii Profil.
Keď sa dnes Viliama Malíka opýtate, čo fotografoval najradšej, po krátkom zamyslení sa vráti k svojim začiatkom. K časom, keď ako študent fotografoval tváre biedy v ošarpaných uličkách Bratislavy.
„Sociálna fotografia – tá mi bola blízka. Nuž, nepochádzam z grófskych pomerov,“ poznamenal.
Fotografie, ktoré vtedy vznikli, tvoria azda najtypickejšiu súčasť Malíkovej rozmanitej tvorby – popri formálne čistých moderných snímkach architektúry alebo snímkach ľudí v krojoch, ktoré formou v mnohom presahujú tradicionalistickú „národopisnú“ oslavu krásy.
Fotograf však žije dnešným dňom.
„Toto som urobil predvčerom,“ ukazuje mi farebnú fotografiu Prepoštskej ulice – a vedľa nej ten istý záber. Len o sedemdesiat rokov starší.
FOTO – VILIAM MALÍK A ĽUBOŠ PILC
