Josef Škvorecký. FOTO - ČTK
„Práve som dopísal novú knihu. Ste medzi prvými, kto o tom vie,“ povedal v sobotňajšom telefonickom rozhovore pre SME spisovateľ JOSEF ŠKVORECKÝ (1924) zo svojho domu v Toronte. „Dal som jej latinský názov Pulcra a jej žáner je sci-fi. Ide o akýsi výlet súčasníka na vzdialenú krásnu planétu, kde hľadá šťastie. Ako to už v mojich knihách býva zvykom, šťastie prichádza po zdolaní hrboľatej cesty a odriekaní. Rozmýšľam, či je to práve šťastie, čo hlavný hrdina nájde. No, povedzme, prišiel k pocitu, že jeho cesta nebola márna.“
Josef Škvorecký. Spisovateľ z veľkej českej trojky. „Jeho knihy sú presné, pretože Josef je dieťa svojej rodnej krajiny. Vo svojom duchu zostáva srdečný, no to mu, ako aktérovi Pražskej jari zároveň nebráni, aby využíval aj svoju konštantnú iróniu,“ napísal o Škvoreckého autobiografickej knihe Príbeh neúspešného tenorsaxofonistu druhý člen trojky Milan Kundera.
„Škvorecký a Sixty-Eight Publishers - to je poriadny kus českej literatúry dvadsiateho storočia,“ dodáva tretí z triumvirátu Arnošt Lustig. Škvorecký skromne dodáva, že vždy robil len to, čo mu kázalo svedomie.
Chvála systému
Aj nová Škvoreckého kniha, ktorá by mala vyjsť ešte tohto roku, sa stane súčasťou súborného diela Josefa Škvoreckého a jeho ženy Zdeny Salivarovej (1933), o ktoré sa stará nakladateľstvo Ivo Železný. V tejto knižnej edícii sa po prvýkrát objavujú aj všetky texty Josefa Škvoreckého písané v rokoch 1969 a 1970 v Severnej Amerike a posielané k uverejneniu do vtedajšieho Československa.
„Tieto fejtóny z cesty a pobytu v Amerike, ktoré som posielal do českých časopisov, boli poslednými prácami publikovanými v Československu predtým, než ma komunisti na dvadsať rokov vymazali z oficiálnych kultúrnych a spoločenských dejín krajiny,“ hovorí Škvorecký. „Priznávam, je to pocit zadosťučinenia, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou dožijem chvíle, keď v mojich textoch zavládne systém. Najprv som tomu neveril, ale nakladateľ ma presvedčil a záujem čitateľov mu dáva za pravdu.“
Josef Škvorecký odcestoval z Európy spolu s manželkou v januári 1969 k hosťovským prednáškam a štipendijnému pobytu v USA a Kanade. Na jar toho roku prednášal na Cornell University v Ithake (štát New York), v lete štipendijne pôsobil v Berkeley (Kalifornia) a od jesene 1969 viedol kurz súčasného českého divadla a filmu a kurzy anglickej a americkej literatúry na Toronto University. Tam pôsobil až do svojho penzionovania v roku 1990.
Detektívka - moderná rozprávka
Ivo Železný zorganizoval aj súťaž o Cenu Zdeny Salivarovej a Josefa Škvoreckého pre talentovaných literátov. Ich vyhodnotenie bolo na májovom knižnom veľtrhu v Prahe. „Takýmto udalostiam rád prepožičiavame svoje meno,“ povedal Škvorecký, ktorý od francúzskej vlády získal nedávno za celoživotné dielo titul rytiera Rádu umenia a literatúry. „Nemal som v rukách všetky rukopisy, ale zišlo sa tam veľa talentovaných ľudí. Čechy sa o svoju literárnu budúcnosť nemusia obávať, a to je dobré.“
Spisy Josefa Škvoreckého obsahujú aj dva detektívne romány podpísané autorskou dvojicou Salivarová - Škvorecký: Krátké setkání, s vraždou (1999), Setkání po letech, s vraždou (2001) a Setkání na konci éry, s vraždou.
„Detektívka je skvelý prostriedok na komunikáciu s čitateľom,“ hovorí spisovateľ, ktorý sa nikdy netajil svojou ambíciou - baviť svojich čitateľov. „Literatúra musí zaujať hneď od prvej strany, inak je to nuda. Pri dobrej detektívke to platí dvojnásobne. Tam musíte ísť naplno od prvej vety a vlastne po celý čas. Je to zároveň žáner, do ktorého môžete vkladať aj iné motívy - humor, filozofiu, šport. Jednoducho všetko, čo vás baví.“
Niekto raz o Škvoreckom napísal, že detektívka je v jeho prevedení modernou rozprávkou. „Prečo nie? Reálne kulisy sú v podstate zachované, nereálnym je len hlavný hrdina - detektív. I v detektívkach sa však snažím otázku viny a trestu zahaliť tajomstvom, pričom najväčším „padouchom“ nemusí byť usvedčený vrah.“
Strata pamäti
„Zdravotne sa to zatiaľ dá vydržať, ale také veci, akými sú výsledky volieb v Čechách mi vedia rozkolísať môj tlak,“ povedal s mierny zvýšením hlasu Škvorecký, ktorého sedempercentný nástup komunistov oproti minulým voľbám zaskočil.
„Strata pamäti je u ľudí samozrejmou súčasťou ich existencie, ale je dvanásť rokov tak dlhá doba? Viem, že výsledky volieb závisia aj od nízkej účasti voličov, no asi najviac od rozhádanosti demokraticky orientovaných strán. Klaus ma vo svojom populizme sklamal už skôr, ale to, čo robili lídri Koalície, tomu prestávam rozumieť. Neviem, prečo sa tak rozčuľujem, veď by ma to už nemalo trápiť, ale ja sa už nezmením. Len dúfam, že naša cesta nebola márna. Inak môžeme na šťastnú planétu zabudnúť.“
