Tábor je koncom prázdnin, záujemcovia sa do konca školského roka môžu informovať vo VÚDPAP-e FOTO - www.preradost.sk

psychológ Vlado Dočkal. „Preto sme pozývali aj ich rodičov, súrodencov, niekedy sme zobrali do partie aj chatárove deti.“

Keďže v ústave pracujú okrem nadaných detí aj s postihnutými, zrodila sa myšlienka urobiť tábor pre obe tieto skupiny. „Postihnuté deti bývajú často izolované a musia sa naučiť fungovať medzi zdravými. Dôležité je, aby sme aj my k nim pristupovali normálne a nie s ľútos-ťou,“ vysvetľuje Dočkal. „Ale aj nadané deti často nie sú sociálne veľmi zdatné. Nemajú sa s kým zhovárať, lebo majú iné záujmy ako ich rovesníci. A pre ne to môže mať aj ten význam, že v spoločnosti postihnutých si uvedomia aj iné súvislosti a možno im ich hrebienok výnimočnosti trošku spadne.“

Program je založený na rozvíjaní tvorivosti prostredníctvom pozitívnych zážitkov. „Dnes sa o tvorivosti strašne veľa hovorí, ale výskumy ukazujú, že v škole na ňu nie je priestor. Tvorivý človek pritom v živote oveľa lepšie zvláda záťaž,“ hovorí Dočkal.

Deti majú v tábore ako v škole matematiku, angličtinu, prírodovedu, výtvarnú aj pohybové aktivity. Špecifikum je v tom, že pracujú v malých skupinkách a zmyslom nie je deti naučiť, ale prebudiť ich záujem o veci, ktoré ich v škole neoslovili. A všetky prechádzajú všetkými aktivitami. „Mali sme tu chlapca, ktorého zaujímali len počítače. Prinútili sme ho vyskúšať aj iné hodiny a stal sa z neho najlepší táborový biológ. Je predsa dôležité, aby mal človek určitý nadhľad a orientáciu, aby z neho nebol „fachidiot“.“

Zatiaľ čo s nadanými deťmi sú v tábore rodičia, pre satršie postihnuté je dobré, aby prišli bez nich. „Rodič postihnutého dieťaťa si totiž myslí, že musí okolo neho stále obiehať. To ho vyčerpáva, ale zároveň si nevie predstaviť, že dieťa sa zaobíde aj bez neho,“ hovorí Dočkal. Tento tábor teda postihnutým deťom pomáha nájsť rovnováhu v spoločnosti a rodičom pochopiť, že ich dieťa môže žiť aj s pomocou cudzích ľudí. MONA GÁLIKOVÁ