„Naši chlapci chodili do tábora, odkedy vedeli čítať a písať,“ hovorí Katarína Balažová zo Stupavy. „Bol to výborný podnikový tábor, ešte za totality, a fungoval na skautskom princípe: skromne a účelne. Na tri týždne dva páry ponožiek, nejaké tričko, bunda a tepláky, nožík, lano a baterka.

Milovali ten tábor a bolo vidno, že sa o nich výborne starajú. Tam deti nemali byť kedy smutné za mamou, lebo v jednom kuse sa niečo dialo. Mali už svoje tradičné pesničky, rituály pri stavaní tábora, pevné pravidlá a inštruktorov brali iba z vlastných radov. Staršiemu synovi ponúkli, či by sa nechcel stať inštruktorom, ale bolo to veľmi náročné na čas – musel by tam stráviť celé leto, lebo vedúci mali pred začatím tábora kurz, kde na vlastnej koži vyskúšali celý program, ktorý pripravili pre deti.“

Niektoré deti cestujú rady a od malička – najmä vtedy, keď majú prvú skúsenosť dobrú.

„Andrej a Maťo boli od malička skúsení cestovatelia, chodili už do škôlky v prírode a strašne radi chodili na takéto akcie,“ pokračuje pani Katarína. „A od malička boli veľmi spoločenskí – Andrej plakal, keď sme šli domov z jasličiek. Neviem, čo si o mne mysleli susedia. Ale keby sme neboli náhodou natrafili na tento tábor, asi by som pre nich žiadny nehľadala. Ja som bola dieťa domáce, introvert, nemala som rada kolektívy a okolité mamičky mali s tábormi zlé skúsenosti: buď deťom nechutilo, alebo sa nudili, alebo vypisovali listy, aby si pre ne rodičia prišli.“

Mnohí si však z letných táborov pamätajú najmä to dobré.

Niektoré podnikavejšie deti si dokonca nedoniesli domov iba pekné zážitky, ale aj zarobené peniaze. „Každá mama dala do tábora svojmu malému zo dva balíčky cukríkov, keksy, pár jabĺk aj nejaké to vreckové,“ smeje sa pani Jana z Komárna.

„Náš Vladko bol tichý, ale vynaliezavý. Počkal, kým si ostatné deti sladkosti pojedli a potom predával záujemcom cukrík za korunu. To ešte stál celý balíček 3-4 koruny. Vrátil sa domov s celkom slušným zárobkom a pozval nás do reštaurácie.“

(gal)