Ja sa spýtam, čo je na tom hrozivé, keď sa veľa ľudí dožíva vysokého veku? Ale vážne, je to celkom nová skúsenosť v živote spoločnosti. Naša si stanovila iné priority. Máme síce nádherný národný program podpory zdravia a iks materiálov, kde je krásne napísané, ako sa máme starať o starých ľudí, ale sú to skôr také slohové práce. Je to na úrovni pekných rečí. Ale nielen u nás. Bol som na svetovom sympóziu v Madride o starnutí. Obrovská sála, ľudia si čítali, nudili sa, posielali esemesky. Každú chvíľu sa na pódiu striedali odborníci a niečo povedali. Potom sa tlieskalo a tak dookola. Každý z rečníkov len proklamoval potrebu starostlivosti o starých ľudí.
V starom Ríme stavali starcov do čela vlád, v Egypte ich hádzali krokodílom. Čo robíme podľa vás my dnes?
Sme asi niekde medzi tým. Hoci občas si myslím, že sa blížime aj k tým Egypťanom. Zdravotníctvo je na kolenách, najväčšími spotrebiteľmi starostlivosti sú starí ľudia, pociťujú to asi najviac. V zahraničí sa bežne robia kardiochirurgické zákroky aj u 75- či 80-ročných ľudí, u nás je problém aj s päťdesiatnikmi.
Čo dáva lekárovi práca na geriatrii?
Starý človek je vďačný za každý deň, keď ho nebolí chrbát, keď môže zjesť, aj keď mu nechutí, keď sa môže vymočiť, keď ho príde niekto pozrieť. A ten deň je úžasný. Keď sa 85-ročný pacient po operácii krčka naučí v priebehu mesiaca chodiť, aj keď o barličke, a je sebestačný, a inde ho pritom považujú za beznádejný prípad, tak to pokladám za rovnaký výkon, ako keby som zabehol s kolegom maratón. Keď sa človek denne konfrontuje s utrpením a smrťou, tak mu spoločenské trenice pripadajú absurdné.
V Amerike existujú programy na úspešné starnutie. Ako to máte zvládnuté vy osobne, ako hlavný odborník na geriatriu?
Moja robota ma núti často zamýšľať sa nad tým. Mám päťdesiatšesť rokov. Jedna výhoda je, že nefajčím. Mám usporiadané manželstvo, čo je tiež veľké plus. Myslím si, že som si vedel vybrať aj rodinu – sú dlhovekí. Otec zomrel, keď mal osemdesiatpäť rokov, babička z otcovej strany zomrela deväťdesiatročná, strýko má deväťdesiattri rokov. Ale ak mám byť úprimný, mne sa to asi nepodarí. Som vystresovaný, mám nadváhu, vyšší cholesterol. Desím sa aj toho ekonomického prepadu v starobe. Mám síce životnú poistku, ale…
Vedia ľudia na Slovensku úspešne starnúť?
Starnutie, umieranie, smrť – to je u nás stále tabu, akoby to neexistovalo. Nepripravujeme sa naň. Všetci by chceli dlho žiť, ale nik nechce zostarnúť. Peter Nagy spieva pesničku So mnou nikdy nezostarneš. To je dosť nelogické. Keď prednášam študentom, tak hovorím, milé dámy, dajte si pozor, keď vám niekto toto začne spievať. Lebo jediný spôsob, ako s niekým prežiť dlhý a zmysluplný vzťah, je s ním zostarnúť. To sa inak nedá.
Existuje jedno pekné príslovie: Keď zomrie starý človek, akoby vyhorela knižnica.
Áno, pamäť starých ľudí je niekedy cennejšia, než sme ochotní pripustiť. Keď totiž človek robí niečo celý život, roky rokúce, potom je pravdepodobné, že to vie dobre. Skrátka, že jeho skúsenosti môžu byť cenné ako poklad. Staroba, to je jeseň, patrí tam dážď, mráz, ale malo by to byť aj slnko. Vládne tu však kult mladosti, a našou úlohou je zmeniť aj imidž staroby a starnutia.
(uj)
