O počítačových hrách už médiá pravidelne prinášajú oveľa viac informácií ako v minulosti. Nie sú to však informácie práve pozitívne a človeka zasväteného do tejto problematiky môžu občas až rozosmiať. Podobne jednostranné sú aj nálady väčšej časti najmä staršej generácie voči hrám a hráčom vôbec vychádzajúce z predstavy asociála skrčeného nad výherným automatom. Preto vám prinášame malé zamyslenie nad najrozšírenejšími mýtami rozšírenými o tomto druhu zábavy.
Počítačové hry sú len o zabíjaní a logicky tak vychovávajú trénovaných vojakov a vrahov…
Takéto názory vychádzajú pochopiteľne najmä zo spravodajských informácií o tom, že v meste XY vytiahol stredoškolák na svojich učiteľov zbraň a niekoho zranil prípadne zabil a vyšetrovanie potom svetu odhalí bombastickú správu o tom, že za všetko môžu násilné počítačové hry, ktorým sa celé dni venoval. Vôbec nechceme znižovať vážnosť takýchto udalostí, ale takého zmýšľanie - prekvapivo bežné aj u množstva psychológov - je viac ako zjednodušené a zaslepené. Neprináleží nám súdiť aké motívy má niekto k takému hroznému činu ako vražde, hoci je čudné, že sa psychológovia akosi vyhýbajú úvahám, prečo sa mladý páchateľ odcudzil od rodiny a radšej sa venoval počítačových hrám alebo ako to, že ostatní hráči nevraždia, keď je takmer isté, že majú k dispozícií aspoň jednu násilnú počítačovú hru. Radšej uvedieme na správnu mieru tvrdenie v názve tohto odseku, ktoré je úplným nezmyslom. Rovnako ako vo filme, nájdete medzi hrami množstvo rozličných žánrov, ktoré, samozrejme, zahŕňajú aj akčné tituly, kde tečie krv, ale zároveň napríklad mierumilovné športové hry, epické dobrodružné hry, či automobilové simulácie. Ako asi môže vyvolať agresivitu strategické premýšľanie pri stavbe lunaparku v Theme Park Inc, hranie sa s vláčikmi v Train Simulator alebo komediálna scéna zo spracovania televízneho animovaného seriálu Stupid Invaders? A či môže akčná hra naučiť človeka zabíjať? Každému rozumnému človeku musí byť jasné, že žiadne sedenie za monitorom ani s tou najrealistickejšou hrou nemôže simulovať napríklad skutočné použitie zbrane. Hráč síce vie ako zbraň vyzerá, aký vydáva zvuk a koľko nábojov má v zásobníku, ale to ho predsa nemôže naučiť skutočnej streľbe. Ako ho hra môže naučiť miereniu alebo simulovať spätný náraz zbrane, keď na monitore všetko zastupuje jeden krížik ovládaný myšou?
Tvorbou hier sa zaoberajú skupinky mladých nadšených programátorov „na kolene“ kdesi v tmavej garáži…
Každý nejako začína a stáva sa, že hra vznikne poloprofesionálne s nízkym rozpočtom, ale aj to si dnes už vyžaduje prácu viacerých profesií ako len programátorov, ak má mať finálny produkt aspoň malú šancu na úspech v silnej konkurencii. Dnes sú totiž hry už veľkým „biznisom“, o čom svedčí aj fakt, že obrat herného priemyslu už v USA prekonáva obrat filmového. Na produkcii úspešnej svetovej hry, ktorá dnes vzniká bežne viac ako 2 roky, sa podieľa množstvo grafikov, zvukárov, programátorov, scenáristov a ešte dvakrát toľko produktových, projektových a marketingových manažérov (čo nebýva vždy pozitívne). Potom neprekvapí, že si úspešní herní vývojári môžu vďaka podielu na tržbách hry dovoliť veľmi pohodlný život. Spomenúť musíme aj megalomanské herné výstavy (ECTS, E3), ktoré vôbec nie sú navštevované prevažne deťmi, na niektoré dokonca deti ani nemajú povolený vstup.
Odpoveď na otázku, či je tvorba hier výlučne doménou mladšej generácie je tiež záporná. Dôkazom môže byť, že tí najúspešnejší herní vývojári začínali už pred viac ako dvadsiatimi rokmi, a tak ich vek pokojne môže prekračovať štyridsiatku. Zo všeobecne uznávaných „star“ herného neba môžeme spomenúť geniálneho Shigeru Miyamota (49 rokov), autora množstva hitov impéria japonského Nintenda alebo strategického mága - Angličana Petra Molyneuxa (43 rokov), ktorého ste mohli vidieť aj v dokumente na nemenovanej televíznej stanici s jeho po mnohých stránkach revolučnou hrou Black & White.
Hry hrajú len malé deti a prispatí outsideri najmä mužského pohlavia…
Takýto nezmysel takmer ani nepotrebuje komentár. Stačí si spomenúť na znudené úradníčky chytené v pasci pasiansu v operačnom systéme Windows (Solitaire) alebo Mín, čo sú bez diskusie tiež len jednoduché počítačové hry. Navyše je celý prístup k počítačovým hrám skôr otázkou strachu z neznámeho a nezvyklého pre tých, čo v mladosti nič také nemali k dispozícií. Možno by vás prekvapilo, koľko dospelých ľudí (bez ohľadu na pohlavie!) sa po chvíli panického plašenia z prekonávania vlastnej nemožnosti (tak to je doména najmä žien) s chuťou zabáva aj práve na tých násilných tituloch, ktoré zaručene vychovávajú zabijakov. Vybitie skrytej agresivity, ktorá nemá miesto v „slušnej“ spoločnosti má jednoducho svoje čaro pre všetkých. Otcovia, ktorí sa predháňajú so svojimi ratolesťami o miesto za hernou konzolou tiež nie sú ničím výnimočným a ak chcete dôkazy, choďte sa spýtať do predajní počítačových hier, aká pestrá paleta ľudí si chodí pre vlastné potešenie kupovať hry. Mnohé hviezdy showbiznisu sa tiež už do médií priznali, že sa rady zabávajú aj pri počítačových hrách. „Špecialistami“ na počítačové hry sú jednoznačne Japonci. Tí sú, ako bláznivo hravý národ, schopní bez rozdielu veku a pohlavia čakať v obrovskom rade pred obchodmi na prvé kusy novej hry alebo hernej konzoly alebo vymyslieť tie najšialenejšie herné námety alebo ovládacie zariadenia. Rohožka k „diskotékovej“ hre, na ktorej musíte tancovať podľa stanovených požiadaviek je snáď jasným dôkazom tohto tvrdenia.
Počítačové hry ani náhodou nemôžu byť považované za umenie podobné literatúre alebo filmu…
Ten najostrejší kontrast s týmto tvrdením vytvorí (ne)známy fakt, že za vznikom množstva počítačových hier stoja ľudia z umeleckej branže. Herci prepožičiavajú postavám hier hlas alebo priamo účinkujú v hre, prípadne v sprievodných príbehových videách. Hry vznikajú pod dozorom velikánov filmového priemyslu ako George Lucas alebo Steven Spielberg a ich scenáre píšu známi spisovatelia. Hudobnú kulisu tvoria špičkoví hudobníci, čo často ústi aj do vydaní a samostatného soundtracku podobne ako pri filme. Napríklad strhujúce melódie hry Outcast nahral Moskovský symfonický orchester a energická hudba k hokejovej simulácii NHL 2002 pochádza z dielní niekoľkých rockových skupín. Rovnako konštatovať, že dlhé hodiny snahy grafikov, ktorí zodpovedajú za vizuálnu príťažlivosť hry, nemajú nič spoločné s umením by bolo hrubou urážkou ich práce. Dôkazom môžu byť až fanaticky detailné filmové animácie pripravovaného hitu Warcraft 3, ktoré môžu smelo konkurovať animovaným filmom ako Final Fantasy či Shrek alebo trikovým záberom vášho obľúbeného „biáku“. Možno by sa ešte chcel niekto hádať, že hry nemôžu obsahovať toľko emócií ako film alebo kniha, ale to by sa veľmi mohol čudovať ako zostane v nemom úžase sedieť po vzhliadnutí úvodného videa série Fallout, kde bude za zvukov melancholickej hudby Luisa Armstronga sledovať depresívne obrázky zo sveta po atómovej vojne. Taktiež vám môžeme zaručiť, že niektoré hry ako napríklad Aliens vs. Predator zvládajú umenie hororu oveľa lepšie ako niektoré pseudo strašidelné teenagerské horory. Je však nutné pripustiť, že sa ľudia zvyknú odlišovať v tom, čo považujú za umenie, a tak im nemusia počítačové hry „voňať“, ale ich jednoznačné zatratenie by bolo dosť krátkozraké.
Počítačové hry môžu byť plnohodnotným vyplnením všetkého voľného času…
Na záver sa pokúsime ešte o niečo, čo môže vyznieť ako prílišné moralizovanie, ale v záujme objektivity to nemôže prekážať. Kto z mladých hráčov má dojem, že hoci aj ten najvariabilnejší výber počítačových hier a život len v komunite počítačových hráčov môže byť plnohodnotným, mal by sa pozrieť na príklad ľudí pracujúcich vo vysnených profesiách počítačových hráčov, a to pochopiteľne tvorcov hier a ich recenzentov. Tí sa skôr snažia do svojho voľného času pridávať aj aktivity výrazne odlišné od hier, pretože si uvedomujú (ale to prichádza najmä s vekom), že počítačové hry zďaleka nemôžu nahradiť zážitky napríklad zo športu alebo normálnych vzťahov s rozdielnymi ľuďmi okolo seba. Nechceme tým vôbec nikoho nejako poučovať a už vôbec nie úplne odháňať od hier (to by takéto články strácali zmysel), ale malé zamyslenie nad tým, čo si vlastne od hier niekto sľubuje nezaškodí. Sú totiž skvelým spôsobom ako sa zabaviť, ale nemôžu suplovať všetko.
MICHAL GARDIAN
