Prípadom spisovateľa Alexandra Solženicyna si bývalý Sovietsky zväz vyrobil medzinárodný škandál. Začalo sa to vlastne už pred jeho vypovedaním a doslova únosom z krajiny za údajnú vlastizradu; veď nebolo až také jednoduché prijať jeho otrasné svedectvá o sovietskych gulagoch a miliónoch ich obetí, ktoré podával vo svojich literárnych dielach hneď od začiatku. Napriek tomu, že s výslovným súhlasom Nikitu Chruščova mohla vyjsť roku 1962 v časopise Novyj mir jeho novela Jeden deň Ivana Denisoviča - prvý verejný vstup do literatúry - ani v oblasti umenia netrval politický odmäk dlho a Solženicyn mal okrem toho stále množstvo nepriateľov, čo sa prejavovalo v brzdení jeho literárnej činnosti a napokon v jej zákaze roku 1966. Chruščovov pád znamenal návrat ideologického zmrazovania. Solženicyn však naďalej písal, publikoval v samizdatoch i v zahraničí a doma bojoval proti prenasledovaniu, ktoré sa zintenzívňovalo tou mierou, akou rástla vo svete jeho popularita. Nemal ľahký život ani v gulagu, ani po prepustení z neho do „večného vyhnanstva“, ani po rehabilitácii roku 1956, ba ani po udelení Nobelovej ceny za literatúru roku 1970; tá mu len priťažila, hoci si ju osobne neprevzal z obavy, že mu neumožnia návrat do Ruska. No nakoniec sa tak vo februári 1974 predsa len stalo a to je ten škandál spomínaný na začiatku.
O všetkých týchto udalostiach sa dozvieme z českého prekladu Solženicynovej knihy Autobiografie (Akademia, Praha, preložila Ludmila Dušková). Nie je to životopis v klasickom slova zmysle: autor ho písal na etapy od jari 1967 s veľkými prestávkami a nezačína detstvom, ale prvými literárnymi pokusmi, vstupom do umeleckého sveta a následnými kalváriami. Spolupráca s relatívne liberálnym mesačníkom Novyj mir mu umožnila spoznať postupy režimu zvnútra, tie stovky nití, ktorými bola pospájaná existencia akéhokoľvek písomného verejného prejavu s blahovôľou alebo neľúbosťou moci. Vďaka šéfredaktorovi Tvardovskému a umelecky vynikajúcim, ale politicky chúlostivým prózam sa Solženicyn postupne ocitol v centre celoštátneho diania. Prijali ho do zväzu spisovateľov (neskôr, samozrejme, vylúčili), bol senzáciou pre politikov skôr nepríjemnou, pozývali ho na schôdze dokonca najvyšších orgánov, lichotili mu, ale aj zazlievali jeho „protisovietske“ postoje, no nič ho nezlomilo. V knihe do najmenšieho detailu zaznamenáva každé stretnutie - lebo všetko si priam protokolárne zapisoval - a sotvakde človek nájde také množstvo informácií;.
Na jednej takej kampani sa priživil u nás v sedemdesiatych rokoch aj Vladimír Mináč, keď napísal proti Solženicynovi surový článok. Solženicyn sa naučil taktizovať, skrýval svoje rukopisy na najneuveriteľnejších miestach. Každý krok mal dôkladne premyslený a keby nešlo o autentické zážitky, človek by bol náchylný povedať, že je to dobre napísaná kriminálka. Ešte aj vypovedaniu z Ruska predchádzalo jeho uväznenie: na letisko ho odviezli priamo z väznice Lefortovo. Týmto príbehom sa uzatvára aj jeho rozprávanie.
O Solženicynovej knihe sa píše ťažko, lebo je od začiatku do konca nabitá faktami, ktoré majú váhu svedectva. Ešte aj takmer osemdesiat strán príloh obsahuje sériu dokumentov, svedčiacich o nepokorení tohto veľkého spisovateľa.
