Fenomenálny americký bežec Michael Johnson prišiel do pražského Jágr‘s baru vysmiaty. Po víťazstvách na olympiáde v Sydney na štyristo metrov a v štvrtkárskej štafete sa rozhodol, ako sám povedal, zabávať sa. Tridsaťtriročný dallaský rodák pôsobil počas slávnej kariéry často neprístupne. Mimiku svetového rekordéra na 200 m (19,32 s), 400 m (43,18 s) a v štafete 4 x 400 m (2:54,20 min) prirovnávali k Busterovi Keatonovi, inokedy k Eddiemu Murphymu. Počas pražského pobytu, ktorý mal charitatívny cieľ, platilo to druhé.

Na stretnutí s novinármi Texasan na otázku SME – či existuje priama súvislosť medzi veľkými podujatiami (Johnson zabehol svetový rekord na 200 m na OH v Atlante 1996, na 400 m na majstrovstvách sveta 1999 v Seville) a výnimočnými výkonmi – odpovedal: „Pred vrcholnými súťažami som bol vždy veľmi nervózny. Mal som čo robiť sám so sebou, aby som sa dokonale sústredil. K svetovým rekordom ma poháňala zodpovednosť. Rád som súťažil pod tlakom.“ To je azda vysvetlenie tváre komika nemej éry s kamennou tvárou. Michael sa nikdy netešil teatrálne. Na sevillskom Olympijskom štadióne po svetovom rekorde „na jedno kolo“ 43,18 s vyhodil najskôr do hľadiska svoje povestné desaťdekové zlaté tretry a akoby nič odišiel zahalený v americkej vlajke do útrob štadióna.

Výnimočnosť behu

Michael Johnson nie je v žiadnom prípade prototypom amerického úspechu – z chudobného bohatý. Jeho otec Paul brázdil Spojené štáty na kamióne. Matka Ruby, kultivovaná učiteľka, vychovala päť detí. Rozmaznávaný miláčik Michael chodil na najlepšiu strednú školu v celom Texase – Spurce H. S.

Útle chlapča s okuliarmi vôbec nevyzeralo ako talent. Výsledky mu však pomohli k športovému štipendiu na chýrnej Baylor University vo Wacu, na predmestí Dallasu. Tam mu rodičia na haciende vystavali aj vlastnú dráhu, na ktorej krútil kolečká svojím typickým štýlom vzpriamenej sochy na najrýchlejšom eskalátore sveta. Šéftréner Clyde Hart, ktorý viedol Johnsonove kroky po celý život, s ním sprvoti rátal iba do štafiet. Potom prišiel na to, ako urobiť z behu „proti prírode“ výhodu.

Odborníci už slávnemu Michaelovi vyrátali, že pri výške 183 cm a útlej postave sa v zákrutách dokáže „vyklopiť“ na 172 cm od dráhy, čiže nespomaľuje ani v oválnych častiach dráhy. Johnson tak odráža zákonitosti centrifúgy. Najlepší športovec sveta roku 2000 má pritom kratší bežecký krok ako trebárs Austrálčanka Cathy Freemanová. Ibaže jeho frekvencia je absolútne nedostižná.

Historické zápisy

Johnson nezdolával bársaké historické zápisy. Najskôr 23. júna 1996 prekonal časom 19,66 s rekord Taliana Pietra Menneu 19,72 s z Mexika 12. septembra 1968. Na olympiáde ho vylepšil na súčasných 19,32 s. V Seville oholil ďalší bradatý čas. Butch Reynolds zabehol 17. augusta 1988 400 metrov za 43,29 s. Výkon vydržal presne jedenásť rokov a a deväť dní. Do andalúzskeho sóla za 43,18 s. V Prahe slávne kolo označil jednoslovne: „Slávne.“ Akoby v tieni zostáva ešte jeden výnimočný Michaelov výkon. Pri svetovom rekorde americkej štafety na 4 x 400 m v Uniondate 22. júla 1998 bežal svoj úsek za 42,92 s.

Dokedy vydržia rekordy?

Michael Johnson sa v Jágr‘s bare rozhovoril: „Tak na to vám odpovedať ani zďaleka neviem. Atletika je dnes veda. Výrobcovia pripravujú novinky, vedci stavajú nové povrchy. Ani moje zlaté tretry nie sú samoúčelné. Všetko však záleží na človeku, jeho usilovnosti. Ja som sa atletike venoval od desiatich rokov, dnes mám tridsaťtri.“ Američana sa pýtali, či nechcel niekedy skúsiť desaťboj, veď stovku vedel výborne, do diaľky by asi skočil veľa, problém by mu iste nerobili ani prekážky. „Na to som nikdy nemyslel. Mne bohato stačila dvojkombinácia behov na 200 a 400 metrov. Ani si neviete predstaviť, ako dá zabrať.“

Muž, ktorý pozná svoju cenu

Dallasan bežal v rokoch 1989 až 1997 celkovo 78 finále na 400 metrov. Zvíťazil 75-krát. Prehral iba s krajanom Antoniom Pettigrewom a Britom Markom Richardsonom. Raz sa vzdal. Johnson občas na otázky neodpovedá alebo novinárov pokarhá. Tak sa stalo pri narážke na jeho zranenie v torontskom prestížnom súboji na 150 metrov s Donovanom Baileym alebo na americkej kvalifikácii na 200 m. Prvé preteky viac ráz oľutoval slovami, že je vážnym atlétom, ktorý nie je stvorený na šou. Na druhý prípad reagoval podráždene. „Neprehral som s Greenom, napokon aj on sa zranil. Jednoducho som pre bolesti nedokončil súťaž. Ani ja nie som stroj.“

Skutočne. Texasan si uvážlivo vyberal preteky, uvedomoval si, že je najdrahším atlétom sveta. Za štart dodnes pýta 100-tisíc libier. Pravda, návšteva Česka a včerajší štart v štafete na ostravskej Zlatej tretre by vyšli organizátorov oveľa lacnejšie (Michael napokon neštartoval, pre chorobu matky odletel domov). O sume nehovoril. S Johnsonom si usporiadatelia dali sľub mlčanlivosti. Američanova prvá návšteva Prahy a Ostravy mala totiž aj iný cieľ než atletiku. Michael Johnson sa už roky venuje charite pre postihnuté deti. „Tento rok je rozlúčkou. Takou pre zábavu. Budem behať štafety, spoznávať nové mestá, ľudí, krajiny a venovať sa talentovaným mladým ľuďom. Iste zo mňa nebude profesionálny tréner, ale dúfam, že užitočný radca. Chcem sa venovať rodine, manželke, ročnému synovi Sebastianovi, dobročinným akciám i obchodným aktivitám. V Brisbane na Hrách dobrej vôle začiatkom septembra končím. Všetky špekulácie okolo štartu na augustových majstrovstvách sveta v Edmontone si vymysleli novinári. Nepýtajte sa ma na to. Dožičte mi príjemnú rozlúčku,“ usmial sa murphyovsky Michael Johnson.

PETER FUKATSCH

VIZITKA MICHAELA JOHNSONA

Narodený: 13. septembra 1967 v Dallase.

Stav: ženatý, manželka Kerry, otec ročného Sebastiana.

Úspechy: päť zlatých olympijských medailí: Barcelona 1992 – štafeta 4 x 400 m, Atlanta 1996 – 200 m a 400 m, Sydney 2000 – 400 m, štafeta 4 x 400 m. Deväť titulov majstra sveta: Tokio 1991 – 200 m, Stuttgart 1993 – 400 m, Göteborg 1995 – 200 m, 400 m, 4 x 400 m, Atény 1997 – 400 m, Sevilla 1999 – 400 m, 4 x 400 m. Osem svetových rekordov – dodnes platné: 200 m – 19,32, 400 m 43,18, 4 x 400 m (J. Young, Pettigrew, Washington, M. Johnson) 2:54,20.

Záľuby: počítače, automobily.