Ona bola neterou svetobežníka a milovníka umenia Jozefa Brunsvika. On jedným z najväčších hudobných géniov všetkých čias. Už len chladné múry kaštieľa v Dolnej Krupej a potomkovia statných pagaštanov vedia celú pravdu o dvesto rokov starej láske kontesy Terézie Brunsvikovej a Ludwiga van Beethoven.

Tajní milenci sa zoznámili vo Viedni na hodinách klavíra. Všetko nasvedčuje, že skladateľ bol v letných mesiacoch počas niekoľkých rokov hosťom domáceho pána Jozefa Brunsvika v jeho kaštieli v Dolnej Krupej.

Legenda, ktorú si domáci rozprávajú, hovorí o veľkej, no nenaplnenej láske. Prekážkou bola hlavne Teréziina matka, ktorej sa priečil umelcov neurodzený pôvod. Tajné lístočky nechával Beethoven svojej milej v korune pagaštana neďaleko záhradného domčeka, kde bol ubytovaný. Ona zasa vkladala odpovede do bútľavej lipy.

„Samozrejme, nie je celkom isté, či tu Beethoven naozaj bol. Ale silná tradícia, ktorá sa v Dolnej Krupej udržala, tomu nasvedčuje,“ uvažuje stredoškolský učiteľ Stanislav Petráš, ktorý sa histórii obce a hlavne kaštieľa, neďaleko ktorého býva, venuje.

V každom prípade si Terézia a Beethoven boli mimoriadne blízki. Terézia vo svojich pamätiach píše o hlbokom a srdečnom priateľstve s Beethovenom. Na svoj portrét, ktorý mu venovala, pripísala: „Mimoriadnemu géniovi, veľkému umelcovi, dobrému človeku od T. B.“

Dnes je v záhradnom domčeku múzeum venované dielu hudobného skladateľa. Prišelcovi sa dobre počúva, že v komnatách kaštieľa možno zneli premiérové tóny sonáty Mesačný svit, čo tu mal umelec skomponovať.

Nesmrteľnú milenku už hľadal nejeden ctiteľ Beethovenovej pamiatky. V prospech Dolnej Krupej sa prihovára aj spisovateľ Romain Rolland, ktorý tu osobne bádal. Asi najviac by o skladateľovom pobyte vypovedali dokumenty z kaštieľa. Po druhej svetovej vojne ho však vyrabovali.

Devastácia neobišla ani priľahlé stavby – knižnicu a malé divadlo. Dvestoštyridsať kartónov listín sa dostalo do archívu v Bratislave a obrazy, nábytok a cenné predmety by dôsledný detektív našiel aj po domoch v dedine.

Pri rozprávaní na priedomí rodinného domu sa učiteľ Petráš otočí a rukou ukáže do dvora, kde je na troch hlaviciach od stĺpov položená vaňa. „Dostal som sa k nim, keď sa susedia sťahovali. Sú možno zo stĺpov z priečelia knižnice,“ nalistuje dobový obrázok.

Za klasicistickým kaštieľom pokračuje rozsiahly anglický park s umelým jazierkom. V minulosti sa tam pásli daniele a záhradu zdobili ruže, fuksie a georgíny. Návštevník sediaci na schodoch čaká, že spoza stromov vyjdú dámy v naskladaných sukniach s maličkým slnečníkom, ktorý bude slnku brániť dotknúť sa ich bledej pleti.

V skutočnosti je tu však prázdno. Cestičkou občas prejdú dedinčania na bicykli. Už vyše polroka nemá kaštieľ svojho kastelána.

JURAJ GERBERY

FOTO - AUTOR