kych vysielateľov (European Broadcasting Union). Ťažiskom stretnutia päťdesiatich profesionálov je výmena skúseností s prácou s novými zvukovými technológiami v rozhlasovom štúdiu či diskusia o postavení rozhlasovej hry, o práci na dramaturgickej príprave hier a o ďalších témach. Posledný pracovný deň bude venovaný problémom marketingu rozhlasových hier, ich propagácii i predaju na CD nosičoch, ktorý je v niektorých krajinách, ako Nórsko či Slovinsko, taký populárny.

Únia európskych vysielateľov je združením rozhlasových a televíznych organizácií, ale jej členmi sa stali aj niektoré stanice z Kanady, zo severnej Afriky a z Austrálie. V rozhlasovej sekcii pracuje viacero projektových skupín, medzi nimi aj skupina rozhlasových hier. Spolupracuje na príprave viacerých medzinárodných festivalov, okrem iných aj bratislavského festivalu rozhlasových hier pre deti a mládež Prix ex aequo, zastrešuje takzvané kultúrne cykly, ktoré sú venované dramatickej tvorbe malých národov a podporuje aj talentovaných autorov formou objednávania diel.

Nedeľnú rozprávku počúva 400-tisíc ľudí

Čo sa týka postavenia rozhlasovej hry, nemôžeme hovoriť o akomsi európskom štandarde, ku ktorému by sme sa mali na Slovensku priblížiť. Situácia sa v jednotlivých krajinách líši v závislosti od tradície, legislatívy, financií a možno aj od počasia.

Prieskum počúvanosti rozhlasových staníc urobený minulý rok agentúrou Median prišiel s pomerne optimistickými číslami. Rannú nedeľnú rozprávku, ktorá sa o ôsmej hodine ráno vysiela bez prerušenia už viac ako päťdesiat rokov, počúva najmenej štyristotisíc poslucháčov vo veku od 14 do 79 rokov, sobotňajšiu hru pre deti má zapnutú viac ako dvestotisíc, rozhlasovú hru v nedeľu večer viac ako stotisíc poslucháčov. Dosiahnuť magickú hranicu stotisíc divákov je pre pracovníka marketingu hoci aj v komerčnom divadle snom - naplniť divákmi dvesto repríz v sále s kapacitou päťsto miest nie je maličkosť.

Absencia spätnej väzby

A predsa majú tvorcovia rozhlasovej hry pocit osamotenosti, nedostatku spätnej väzby, akejsi neodvratnej menšinovosti. Rozhlasové publikum je totiž roztrúsené, nesústredené, bez celebrít. Nie je sviatočne oblečené, varí a perie a popritom možno trochu aj počúva.

Rozhlasová hra má však v kontexte dramatickej tvorby celkom špecifické postavenie: veľmi často sa stáva liahňou mladých autorov, miestom vhodným na experiment, prelamovanie bariér, v našich podmienkach niekedy miestom na existenciu pôvodnej tvorby vôbec. Má to svoj pragmatický dôvod. Ako povedal Aleš Jan zo Slovinského rozhlasu, rozhlasová hra je síce v rámci rozhlasovej produkcie tým najdrahším druhom programu, ale v celkovom kontexte umeleckej tvorby patrí k najlacnejším kultúrnym produktom.

Šetrí sa na kulisách, šepkároch i uvádzačkách. Záleží len na poslucháčovi, do akej miery je schopný rozhlasovú hru vidieť. Už len pre túto stimulačnú funkciu má význam o rozhlasovej hre hovoriť, ak už nie ju priamo počúvať.

ZUZANA ULIČIANSKA