31. mája
„Film Klub sráčov vychádza z britského televízneho seriálu Harry Enfield and Chums a nakrútili ho tvorcovia celovečerného filmu s Mr. Beanom,“ sľubujú plagáty, ktorými boli pred niekoľkými týždňami oblepené panely pri pražských kinách, a viem si celkom predstaviť, že podobná upútavka láka divákov aj v Bratislave. Odolajte týmto pokušeniam.
Odporní a debilní tínedžeri Kevin, ktorého hrá štyridsaťročný Harry Enfield, a Perry - toho zasa stvárnila tridsaťsedemročná Kathy Burková - sú traumatizovaní svojím panictvom a urobili by čokoľvek, aby si konečne užili. V pornočasopise sa dočítajú, že na Ibize si „vrzne“ každý, hneď nato tam odídu a hodinu filmového času sa strápňujú, aby nakoniec triumfálne urobili to, po čom tak veľmi túžia. Koniec.
Nespomínam si, že by sa mi pred Klubom sráčov niekedy urobilo z filmu fyzicky nevoľno. Nehovorím teraz iba o koncentrácii nechutností - aj keď aj tá je nevídaná - ale predovšetkým o pocite zúfalstva a bezmocnosti z toho, že kvôli recenzii musím sledovať „hovadinu“ takú stupídnu, až to bolí. Napríklad také Prci, prci, prcičky sú oproti Klubu sráčov intelektuálne vypracovanou zábavou hodnou Oscara.
Celý film je v podstate iba o tom, že sledujeme dvoch úplných primitívov, ktorí sa motajú od jedného poníženia k druhému. Efekt skĺbenia nechutností s absolútnou stupiditou a odpudivosťou deja aj postáv je ohromujúci. Predstavte si napríklad neuveriteľnú takmer desaťminútovku uprostred filmu, v ktorej vaše úbohé oči postupne sledujú vytláčanie desiatky tukových vyrážok, vracanie Kevina Perryho litrami zvratkov a Kevina, ako v polospánku onanuje, zatiaľ čo Perry na vedľajšej posteli sleduje nafilmovanú súlož svojich rodičov.
Aby z tohto textu nesršala iba nenávisť - áno, na troch miestach v úvode filmu som sa pousmial. Áno a tiež si viem predstaviť určitú skupinu divákov, ktorí sa pri Klube sráčov budú baviť, aj keď to asi budú milovníci úchylností. Ale aj tak posledné sú slová: je to fuj, priatelia. Ale úplne fuj.
RADEK HORÁČEK
(Autor študuje na FAMU)
