Nový maďarský premiér Péter Medgyessy (v strede) má na obnovu právneho štátu štyri roky (vľavo podpredsedníčka Maďarskej socialistickej strany Katalin Sziliová, vpravo predseda László Kovács). FOTO – ČTK/AP
mandát, aby odstránila polarizáciu spoločnosti a vrátila do verejného života všetkých, ktorých kresťansko-národná pravica vytisla z verejného života. Verejnosť očakáva, že si politici prestanú privlastňovať a zneužívať národné symboly a nová vláda zruší všetky neodôvodnene udelené privilégiá. Krátko a jasne: želajú si spoločenský zmier.
Zatiaľ však nie je jasné, aké ciele si nová vláda vytýči.
Možno sa rozhodne nesiahať na nič, čo po sebe orbánovci zanechali: nezlikviduje neoprávnené privilégiá, nebude sa vŕtať v aférach typu Kaya Ibrahim, Happy End či Vegyépszer (napospol ide o hospodárske a korupčné aféry, do ktorých sú zapletení špičkoví politici FIDESZU), neobmedzí prepojenie medzi štátom a veľkými cirkevnými spoločenstvami a symbolický svet svätého Štefana včlení aj do vlastnej tradície; bude pokračovať v klientelistickej politike a zasahovať do procesov trhu, pričom kruh tých, čo na prerozdeľovaní národného majetku profitujú, rozšíria aj o niekoľko desiatok či stoviek svojich prívržencov a straníkov.
Nový premiér Péter Medgyessy sa už pred voľbami zaručil, že oprávnenosť privilégií skúmať nebude. Ešte pred voľbami navštívil biskupa Gyulaiho, ktorý podporoval Orbána. Ešte pred voľbami vyhlásil, že jeho vláda bude vládou „národného centra“. To všetko signalizuje, že sa naozaj chce stať politikom národného zmierenia. Bude to však zmierenie očistné?
Nebojme sa konfliktov
Orbánova vláda maďarskú spoločnosť spolarizovala. To vysvetľuje aj neobyčajnú bezohľadnosť predvolebného boja. Išlo o veľa: Orbán a jeho ľudia zničili inštitúcie demokratického právneho štátu, parlament degradovali na druhoradú inštitúciu, ignorovali výroky ústavného súdu, ktoré nevyzneli v ich prospech, verejnoprávne médiá premenili na nástroj vládnej a straníckej propagandy. Ústavné zásady a procedúry, umožňujúce opozícii kontrolu vlády, sa celkom rozsypali.
Tam, kde niet pravidiel, zavládne strach. Rozptýlenie strachu a návrat demokratickej otvorenosti však nie je možné bez rekonštrukcie zmrzačeného ústavného poriadku. Parlament sa musí opäť stať hlavným zákonodarným orgánom, orgánom, ktorý kontroluje aj vládu. Premiér by mal opäť raz týždenne odpovedať v parlamente na otázky a interpelácie poslancov a obnoviť právomoc Orbánom neutralizovaných kontrolných komisií.
Treba sa vrátiť k procedúre každoročne schvaľovaného štátneho rozpočtu a verejné výdavky postaviť pod tvrdú kontrolu parlamentu. Maďarskú rozvojovú banku nemožno zneužívať na to, aby nerešpektovala pravidlá privatizácie a predpisy o verejných objednávkach. Sprenevery peňazí daňovníkov treba podviazať ustanovením úradu nezávislého komisára, ktorého úlohou bude odhaľovanie korupcie na vládnej úrovni. Komisár by autoritu svojho úradu najlepšie upevnil prešetrením aspoň tých najkrikľavejších korupčných afér Orbánovej vlády.
Vo verejnom živote treba presadiť zásady transparentnosti. Transakcie, pri ktorých je jednou zo zúčastnených stránok štát, nemožno utajovať. V roku 1997 začala Hornova vláda s reformou súdnictva, ktorú Orbán priškrtil. Zákony o trestných procedúrach, z ktorých orbánovci vyškrtli viacero liberálnych paragrafov, treba vrátiť do pôvodnej podoby. Na reformu je zrelý aj trestný poriadok – mal by rešpektovať literu zákona a neprispôsobovať sa tlakom – verejnej mienky. Parlamentu by sa mal zodpovedať aj generálny prokurátor, pravdaže, po pružnom schválení príslušného zákona.
Bezpodmienečne treba obnoviť neutralitu verejnoprávnych médií. Verejnoprávny rozhlas a televízia sú majetkom celej spoločnosti, nemali by sa (zo zákona) zneužívať ani na ciele vládnej či straníckej propagandy, ani na podnecovanie nenávisti medzi spoločenskými vrstvami a skupinami.
Ak vláda pred týmito reformami cúvne, v najlepšom prípade sa dožije nových volieb. Pre maďarskú demokraciu je však najdôležitejšie posilnenie demokratického právneho štátu. Tieto reformy sa nezaobídu bez konfliktov, najmä v parlamente. Oportunizmus postorbánovskej koalície by voličov, najmä mládež, znechutil. Celá spoločnosť očakáva novú, vierohodnú víziu budúcnosti Maďarska.
FIDESZ ponúkol svojim prívržencom nielen privilégiá, ale aj istú víziu sveta a života. Strany Medgyessyho koalície, sociálni demokrati a ľaví liberáli, môžu uspieť iba vtedy, keď Orbánovu víziu nahradia inou, rovnako príťažlivou.
Namiesto Maďarska Koruny – Maďarsko republiky.
Namiesto krajiny Panenky Márie, spoločný štát veriacich i neveriacich.
Namiesto Viktor je naším pánom – Maďarsko slobodných a rovnoprávnych občanov.
Namiesto politických hádok a rozbrojov – Maďarsko práva.
Namiesto triedneho egoizmu – Maďarsko spoločenskej solidarity.
Namiesto nacionalistickej uniformizácie – Maďarsko tolerancie a rôznorodosti. Vierohodná môže byť iba taká politika, ktorá zaručí, že podmienkou spoločenského pokoja je posilnenie ústavného právneho štátu, a nie zbabelé vyhýbanie sa konfliktom.
Slaboduchý socializmus
Dokážu to všetko urobiť maďarskí sociálni demokrati? Kvári ich dilema: ústavu z roku 1989 by najradšej upravili na vlastné kopyto. Predovšetkým by chceli posilniť kompetencie prezidenta, presadiť priame voľby hlavy štátu. Péter Medgyessy chce presadiť aj zákony, umožňujúce odvolanie poslancov a ustanovenie Hornej komory parlamentu. Jeho vláda však nemá v parlamente väčšinu, ktorá by tieto ústavné zákony schválila, a tak premiér presadzuje vytvorenie akejsi „národnej rady“, ktorá by bola akýmsi Národným frontom cirkevných, občianskych a záujmových skupín a organizácií. Tento kolegiálny organizmus zdôvodňuje Medgyessy rozpačito: Maďarská spoločnosť je oveľa rôznorodejšia ako strany.
Socialisti sa zastrájajú, že prešetria všetky sprenevery verejných financií. Dajú však potrebné kompetencie do rúk kontrolného úradu, ktorý nebude skúmať iba zlodejstvo predchodcov, ale aj sprenevery a podvody ich prívržencov? Nie je to vylúčené: z MSZP vylúčili väčšinu poslancov Hornovho parlamentu (1994 až 1998), ktorí sa smutne preslávili škandálmi okolo nimi sprivatizovaných firiem. Csintalan, Haller, László Máté či Schmuck sú na politickom dôchodku. Členom parlamentného klubu MSZP sa však stal L. Kápolyi, bývalý minister, dnes superbohatý podnikateľ, ktorý financuje socialistov z vlastných peňazí.
Premiér Medgyessy je o desať rokov mladší ako posledný socialistický premiér Gyula Horn. Politickú kariéru nezačal ako stranícky aparátčik, ale ako člen vládnej elity. Ani väčšina jeho ľudí nemá komunistickú minulosť, spája ich nanajvýš niekoľko rokov v rozpadajúcom sa KISZe (maďarské SZM) na sklonku Kádárovej éry.
Jednota socialistov nevyplýva zatiaľ zo spoločných ideí, ale skôr z nejasných dohôd najrozličnejších záujmových skupín. Reformátori a lobbisti sú zatiaľ v rovnováhe. Reformistom môže pomôcť spolupráca s koaličnými liberálmi zo Zväzu maďarských liberálov. Liberáli budú vôbec jazykom na vážkach reforiem. Stosedemdesiatosem socialistických poslancov by bez dvadsiatich liberálov nemalo v parlamente väčšinu. Koaliční (ľaví) liberáli však chcú zohrať v budúcich štyroch rokoch aj inú dôležitú úlohu. Chcú napraviť renomé liberalizmu, ktoré „karpatský nacionalizmus“ Orbánových konzervatívnych liberálov náramne pošramotil.
Od pochybností k nacionalizmu
Orbánov FIDESZ nechce hrať úlohu korektnej opozície. Orbánovci sa dodnes nezmierili s porážkou. Oni vyhnali politiku na ulicu, oni prinútili verejnoprávne médiá, aby im slúžili, za nich sa modlili kňazi, katolícki i kalvínski, v kostoloch. A tu zrazu, „gauneri, ktorí ušli z múzea teroru (ide o múzeum obetí komunizmu v budove bývalej štátnej bezpečnosti), im robia škrt cez rozpočet“. FIDESZ chce vytvoriť z opozície „bojovú pravicu“. S bojovými heslami chce vstúpiť aj do komunálnych volieb. Emocionalizuje politiku, hlása, že „dobro“ podľahlo v parlamentných voľbách „zlu“. Napriek tomu sa zdá, že aj voľby do samospráv sa skončia ich porážkou. FIDESZ určite nevyhrá ani v Budapešti, ani vo väčšine veľkých miest. Zdá sa však, že iba ďalšia porážka prinúti orbánovcov zmeniť stratégiu, vymeniť nadutú a arogantnú rétoriku za diskrétnejšie slogany a čo je najdôležitejšie: zmeniť aj obsah týchto sloganov.
Viacerí orbánovci by už dnes najradšej obrátili kabát. Kedysi boli predsa ľavicovo-liberálnou stranou. Potom ľavicovosť vymenili sa patetický konzervativizmus, pred minulými voľbami za kresťansko-národný kostým. Doba sa zmenila, vravia „reformátori“, zbavme sa kostýmu, ktorý nás kompromituje. Politológovia odjakživa považovali FIDESZ za pragmatickú, až cynicky pragmatickú stranu. Ich stratégia vyplynula zo straníckej diagnózy po roku 1990: „V Maďarsku sa politické elity vymenili na 50, ale ekonomické elity iba na 10 percent. Bývalí komunisti privatizujú, vytvárajú záujmové lobby, bohatnú… Moc v kapitalizme však majú najmä ekonomické elity. Musíme sa medzi ne dostať aj my, skutoční predstavitelia národa, ináč v politike naše hodnoty nepresadíme…“ Tak sa zrodila orbánovská politika bez morálnych zábran, pretože národ, to boli vlastne oni. Tak sa zrodil veľkomestský populizmus v Berlusconiovskom štýle, spojenie peňazí, médií a politiky, pohŕdajúce právom, zákonmi, pravidlami hry. Populizmus, ktorý mobilizoval národ proti tradičným elitám: „Hajrá, Magyarok…!“, kričí Orbán a vytvára vlastnú Forza Ungheria, napodobeninu Berlusconiho Forza Italia.
Orbánovcov podporujú po voľbách aj pohrobkovia načisto skompromitovanej strany populistu Torgyána – Strany maďarských maloroľníkov, ktorých spája heslo: Boh, vlasť, rodina, i voliči Maďarskej strany spravodlivosti a života. Tá sa vyhranila ako radikálna neofašistická, antisemitská strana, ktorá má však aj krídlo fašistov – gentlemanov. Obe strany viažu po 5 až 10 percent voličov.
Orbánovi sa pred voľbami nepodarilo poskladať všetky pravicové strany a straničky do jedinej veľkej pravicovej strany. Chcel by ich však pre svoje ciele využiť, a tak zmenil antinacionalistický a antiklerikálny FIDESZ na stranu národnú a antikomunistickú. Keď Orbán pocítil, že takýto program rezonuje, rozhodol sa, že ho ešte viac zjednoduší. Potreboval však označiť nepriateľa. Našiel ho. Za nepriateľov označil všetky antimaďarské sily doma i v zahraničí, kozmopolitov, vykorenencov, neznabohov, socialistov. Tak sa mu podarilo polarizovať spoločnosť na zapredancov – Nemaďarov a roduverných Maďarov.
Orbán sa oslovením krajnej pravice pokúsil integrovať celú pravicu a vtiahol tak pod zástavu pestrofarebnej xenofóbie aj umiernených pravičiarov. Orbán nesie hlavnú zodpovednosť aj za to, že najväčšie maďarské cirkvi sa už dlho pred voľbami stali ostrovmi nielen bojového antikomunizmu, ale aj antiliberalizmu.
Je veľmi pravdepodobné, že po volebnom neúspechu sa Orbánova pravica bude opäť fragmentarizovať. FIDESZ si bude musieť hľadať nového partnera, skôr v strednej časti politického spektra.
Slabosť a sila liberálov
Isté je, že voliči nedopriali Orbánovi ďalšie štyri roky na úplné rozloženie demokracie. Ani Medgeyessy však nemá na obnovu právneho štátu viac ako štyri roky. Podarí sa mu táto renovácia, keď sa FIDESZ v parlamente hotuje na partizánsky boj, keď organizuje obštrukcie a chaos, ktorý by mal vyústiť do predčasných volieb?
Našťastie, väčšina Maďarov si myslí, že opozícia by mala vláde pomáhať. Maďari opozičnú kritiku prijímajú iba vtedy, keď je zrozumiteľná a opodstatnená. Umelo vyrábané škandály by mohli orbánovcov ešte viac oslabiť. Ústavné inštitúcie však začnú demokraticky fungovať iba vtedy, keď sa s nimi stotožnia všetky sily, ktoré majú šance vládnuť. Obe najväčšie strany, socialisti i fideszáci, stoja pred vážnou hodnotovou perestrojkou. Socialistov brzdí nedostatok príťažlivých vízií, fideszáci budú musieť zhodiť populistický kabát všenárodnokresťanskej pravice.
Ukazuje sa, že väčšina Maďarov sa hodnotovo nestotožňuje ani s jednou z oboch veľkých strán. Tretej strany, ktorá by ich mohla uspokojiť, však zatiaľ v Maďarsku niet. Voliči, ktorí chcú slobodné a moderné Maďarsko, sa budú na politickej scéne preskupovať. Východiskom by sa mohla stať silná liberálna strana. Zväz maďarských demokratov zatiaľ takouto stranou nie je. Naopak, z roka na rok má menej voličov. Dokážu sa liberáli v koalícii s Medgyessyho socialistami pozviechať? Mohli by sa. Podaktorí politológovia sú presvedčení, že silnejšia liberálna strana bude o štyri roky na maďarskej scéne oveľa významnejším fenoménom ako to, či sa o štyri roky dostane do parlamentu aj strana, ktorej na transformácii až tak záležať nebude.
JÁNOS KISS
(Autor je maďarský filozof a publicista.)
