ILUSTRAČNÉ FOTO – PAVOL FUNTÁL
Keby sa v tejto chvíli ktorékoľvek stretnutie ľudí na svete, od svetového summitu prezidentov až po bežnú klasifikačnú konferenciu učiteľov, premenilo na terapeutickú skupinu pod vedením psychiatra, asi by sme žasli, koľkých trápia neurózy rôzneho druhu, nevysvetliteľné úzkosti, strach, pitoreskné fóbie či bizarné úchylky. Má ich aj váš sebavedomý šéf, vysokoškolský pedagóg, ošetrujúca lekárka vášho dieťaťa, politik, ktorého sme volili. Svoje tajomstvá si starostlivo chránia a skrývajú pod maskou večného úsmevu.
Kde sa berú bizarné úchylky?
Český kultový film Knoflíkáři opisuje také bizarné úchylky, že si poviete – je to vôbec možné? Chlapík prepustený kvôli tuposti od železnice si pravidelne líha na koľajnice, nazbiera si v ústach sliny a vždy presne trafí na osmičku idúcej lokomotívy. Ďalšiemu spôsobuje neprekonateľné potešenie, keď zubnou protézou uloženou medzi zadkovými svalmi odštipuje gombíky z čalúnených pohoviek. Iný po večeroch pozhasína a naštartuje svoje po domácky upravené lietadielko, lieta po byte a strieľa.
V inom filme si zase mladá žena robí guľôčky z chlebovej striedky a náramne sexuálne ju vzrušuje, keď ich konzumuje.
Jednotlivé absurdity sú síce vymyslené, iné vyčítané z literatúry, nie sú však celkom nereálne.
Sú to, ako by povedali odborníci na dušu, pohodové nevinné úchylky.
„Ak nám spríjemňujú život a neničia ho okoliu, prečo nie?“ hovorí psychologička.
Francúzka Mariette však nedávno požiadala o rozvod kvôli nezvyčajnej a nekontrolovateľnej úchylke svojho manžela. Jej muž cíti nutkanie rozbiť o stenu každé vajce, ktoré nájde v chladničke.
Koľko takých pitoreskných úchyliek existuje, to sa nikto nikdy nedozvie.
Odborná literatúra ich opíše len v prípade, že sa lekári s nimi stretnú. Títo čudáci však väčšinou za nimi nikdy nezájdu.
S bizarnosťami, ako je odštipkávanie gombíkov protézou v zadku, sa predsa nik nikomu dobrovoľne neprizná.
PhDr. Alica Vradianová, klinická psychologička, hovorí: „Sú to tajomstvá, ktoré si ľudia strážia. Nehovoria o nich, nevnímajú to totiž ako nejaký problém. Vieme o tom naozaj veľmi málo. Ešte najskôr sa dozvedáme o kontajneristoch, tzv. starinároch, ktorí z odpadkov vyberajú všetko možné od bábik až po skrutky a nosia si to domov.“
Títo ľudia bývajú síce šťastní, ale svojmu okoliu môžu liezť poriadne na nervy.
Syndróm zhromažďovania
Nikto nevie, koľko ľudí je postihnutých tzv. syndrómom zvláčania, znášania, zhromažďovania rôznych, zväčša bezcenných a nepotrebných vecí na jedno miesto.
Jedni sú takí, čo majú neovládateľné nutkanie smeti zbierať, vláčiť ich domov a nič z týchto pokladov nikdy nevyhadzujú. Tí druhí majú ešte zvyšky síl nahromadené kopy starých vecí triediť a niektorých sa aj zbaviť.
Byt tých prvých je zaprataný takmer po strop a majiteľ sa doň dostane iba ak cez svetlík. Byty tých druhých sú síce tiež prepchaté haraburdami, ale sú v nich ešte rozoznateľné uzulinké chodbičky medzi horami odpadkov.
Nemecký lekár Peter Dettmering hovorí, že títo ľudia sú psychicky chorí. Spúšťačom tejto duševnej poruchy môže byť nejaká traumatizujúca príhoda. Najčastejšie je to smrť partnera, rozvod či výrazný neúspech v práci. Postihnutí sú zväčša osamelí ľudia, najmä ženy. Masa odpadkov v byte znamená pre nich akúsi ochranu, istotu. Prázdnotu prežívajú ako katastrofu, upratovanie v nich vyvoláva paniku. Už niekoľko týždňov po vyprataní býva takýto byt znovu prepchatý.
Obyčajne sa to odhalí iba náhodou, napríklad pri požiari, alebo keď susedia už nemôžu znášať smrad z takéhoto smetiska v byte.
Neraz nasleduje zbavenie svojprávnosti.
Čo je to za jav? Ide o malú úchylku alebo už o duševnú chorobu, ktorú treba liečiť?
PhDr. Alica Vradianová: „Ťažko povedať, či je to úchylka, niektorí psychológovia to tak označujú, iní tvrdia, že ide o určitý druh závislosti. Ja osobne som sa s takými ľuďmi stretla len sprostredkovane, že mi niekto o nich hovoril. Nevieme o nich veľa. Nemajú pocit, že by sa mali liečiť, nerozprávajú o tom, lebo to nepovažujú za problém. Je to skôr problém pre ich okolie. Svojím spôsobom môžeme hovoriť o závislosti, aj liečba je problematická ako u všetkých závislých. Neviem o tom, že by sa na Slovensku špeciálne niekto takýmto ľuďom venoval. Ak sa idú liečiť, tak preto, že majú neurotické poruchy či schizofréniu.“
Chronicky neporiadni ľudia
Nedokážu vyriešiť pre nich najťažšiu úlohu – udržať poriadok. Je im ľúto vyhodiť čokoľvek, čo sa ešte môže zísť. Postihuje to ženy aj mužov bez rozdielu veku, ľudí bez ukončenej základnej školy, ale aj profesorov a vedcov.
Je to lenivosť, chamtivosť alebo bizarná úchylka?
Krehká americká herečka Meg Ryanová nedávno priznala, že si nedokáže udržať poriadok. Stačí, aby sa u nej doma človek pozrel do skríň a uvidí to, čo je nočnou morou každého puntičkára. Sama o sebe hovorí, že je chaotická a schizofrenická. Hromadí, hromadí veci a nevie ich dať do poriadku.
Pravdepodobne aj ona patrí do kategórie ľudí, ktorých americký módny pojem označuje ako messies. (Mess po anglicky neporiadok).
Sú to chaotici, ktorí nemajú svoj život pod kontrolou: zábudlivci, nespoľahlivci chodiaci všade neskoro, neporiadnici, bordelári.
V Nemecku a v Rakúsku, kde to trocha sledujú, tvoria až 15 percent obyvateľstva. V Nemecku sa dokonca nedávno konal aj prvý kongres messies. Po každom článku v tlači sa prihlásili ďalší a ďalší.
Na Slovensku sa o messies ešte nehovorí, to však neznamená, že neexistujú. Na prvý pohľad takého človeka nespoznať. Systémový analytik môže byť v zamestnaní dokonalý profesionál, spoľahlivý, priam puntičkársky typ. V súkromí je však neuveriteľný chaotik.
Kancelárskych messies spoznáte už na prvý pohľad – hromadia papiere, informácie, nevybavené objednávky, kopy dokumentov, zákonníkov až po strop. Napríklad medzi novinármi je ich viac než dosť. Postihnúť to však môže aj serióznu učiteľku vašich detí.
Nevyhodí ani otlčenú panvicu
Zuzana, 45-ročná profesorka slovenčiny a dejepisu na bratislavskom gymnáziu, má byt neustále v stave ako pred sťahovaním, pred maľovaním či pred odchodom na niekoľkoročnú zahraničnú stáž.
Hoci má dobre zarábajúceho manžela a mohla by si dovoliť pomocnicu v domácnosti, nedokáže vpustiť do bytu nikoho cudzieho.
„ To by som musela najskôr všetko poupratovať,“ vysvetľuje.
Už keď vojdete do úzkej chodbičky bytu, kam pozve len skutočne dôverného známeho, vidno, že s ňou niečo nie je v poriadku. V miniatúrnej predsieni, v obývačke, spálni, dokonca aj v kuchyni a na záchode sú všade knihy, slovníky, encyklopédie, časopisy, noviny – na zemi, na policiach v kartónových škatuliach od banánov, v prepravkách od zeleniny – jednoducho všade. Kopia sa pri nikdy nezložených regáloch.
Nie sú to však len knihy. V byte sa hromadia aj prázdne vyumývané kelímky od jogurtov, margarínov, potrhané ošúchané tašky, deravé ponožky, staré topánky, detské cvičky, polámané hračky, vypísané zošity, časopisy staré desiatky rokov, noviny, kožené lyžiarky, ktoré už nikto nikdy neobuje, vyradené popukané hrnce, deravý čajník.
Všetko sa totiž raz môže zísť. Ponožky sa zaštopkajú, v novinách spred 25 rokov môže byť niečo dôležité.
Jej 25-ročná dcéra Saša, ktorá sa nedávno aj kvôli tomu odsťahovala k priateľovi, tvrdí, že mamu nedokáže presvedčiť, aby sa išla liečiť, alebo to aspoň nejako riešila. Na život v zapratanom priestore si spomína trpko.
„Napriek tomu, že mama vlastne stále niečo upratovala, vládol u nás chaos. Vždy v januári si zaumienila, že do leta dá byt do poriadku, v lete si dala zase ďalší termín – do Vianoc. Nikdy som si k nám nepriviedla kamarátku, strašne som sa hanbila.“
Keď jej mama odchádza so synom a manželom v lete na chatu do Senca, ktorá je rovnako zaprataná, Saša prichádza tajne do bytu a povyhadzuje vždy aspoň niekoľko ročníkov starých denníkov, desiatky prázdnych obalov od čohokoľvek a plné igelitky starých handier.
Jej rodina si za tie roky zvykla na všeličo. Na vyprané uteráky položené na prestretom stole, na to, že si neraz musia obuť ponožky rôznych farieb. Upratujú za ňou, chodia nakupovať a stále niečo hľadajú.
Profesorka Zuzana je podľa všetkého messie. Tento odborný termín zaviedla americká učiteľka Sandra Feltonová, ktorej byt bol prakticky neobývateľný. V USA existuje tento pojem už od 80. rokov. Učiteľka z Floridy, ktorá po tom, čo si jej neporiadok vyžiadal nevyhnutné renovačné opatrenia, sa totiž dokázala vzchopiť a chaos kontrolovať. Odvtedy pomáha radami i konkrétnymi činmi ľuďom, ktorí sa márne usilujú vymaniť zo svojho neporiadku.
Vyzerá to ako lenivosť, ale nie je to tak
Keď Zuzana upratuje, len zväčšuje neporiadok v dome – hocikde nechá pohodené čistiace potreby. Keď odkladá vianočné ozdoby, celkom určite natrafí na veľkonočné vajíčka z minulého roka a prázdne fotoalbumy. Začne hľadať fotografie, aby ich uložila, a medzitým premení detskú izbu na kuticu s nepotrebnými vecami.
Messies sú narušení ľudia, ktorí však nechcú, aby im ostatní členovia rodiny pomáhali. Zvyčajne sú takto postihnutí kreatívni a senzibilní ľudia, ktorých pozornosť je nestála, lebo sa zaujímajú o všetko naraz. Messies však poriadok chcú, len nie sú schopní ho urobiť a udržať.
Žiadne rady im nepomáhajú, treba ich naučiť, že nemôžu robiť všetko naraz, že musia postupne upratovať jednu zásuvku za druhou, jednu izbu za druhou. Sandra Feltonová hovorí, že takýto proces učenia nie je žiadnym šprintom, ale maratónom, behom na dlhšiu trať.
Ten, čo ho absolvuje, si však vytvorí zasa priestor pre život.
Psychologička Mária Hanúsková: „Je fakt, že mnohí ľudia majú problémy so zavedením istého systému vo svojom živote. A to sa odráža potom vo všetkom, čo robia. Viem, že v Nemecku sa títo ľudia stretávajú už niekoľko rokov v svojpomocných skupinách. Tak ako si anonymní alkoholici vymieňajú skúsenosti, robia to aj anonymní neporiadnici. Terapia spočíva v tom, že absolvujú tréningy zamerané na upratovanie.“
Racionalizačné opatrenia týkajúce sa ukladania vecí týchto ľudí emocionálne zaťažujú. Oni totiž priam visia na veciach, ktoré ich obklopujú – na prvom obleku a na všetkom, čo v živote nadobudli, stokrát to otočia v ruke, poťažkajú a nikdy nevyhodia.
Oni sami sa považujú za kreatívnych ľudí a vravia, že neporiadok je potešením fantázie.
„Messies si vytvorili akýsi tunelový pohľad, svoj chaos dlho nevnímajú,“ tvrdí patrónka messies Sandra Feltonová.
Rozkvet chaosu však môže nabrať hrozivé rozmery. Ak človek napokon stratí prehľad a v tom neporiadku zapatroší napríklad dôležité doklady, prepadne panike, uzavrie sa do seba a ovládne ho zúfalstvo.
Pohnútky, ktoré kreatívneho chaotika zmenia na zúfalého messies sú individuálne – ženy to väčšinou postihuje po pôrode prvého dieťaťa, mužov po rozvode.
Je to dedičné? Manžel profesorky Zuzany tvrdí, že je to nákazlivé. On sám rezignoval na poriadok Príčiny takéhoto správania sú sporné aj medzi psychológmi. Jedni tvrdia, že sa to dá naučiť v rodine, iní si myslia, že dispozície k lajdáctvu sú vrodené.
Hoci väčšina z messies trpí nedostatkom sústredenia, v niektorých povolaniach vraj môžu byť absolútnou jednotkou. Často vynikajú ako brookeri, lekári či novinári.
Často sa však zmietajú medzi plačom a smiechom.
Problém chaosu je totiž rovnako veľkolepý, ako aj smiešny.
