MUDr. Peter Martanovič sa nechal inšpirovať Bostonom a spoločne s kolegom Lisým vytvorili unikátnu zbierku sŕdc, neoceniteľnú pomôcku pre medikov i chirurgov, ktorí môžu na exponátoch detailne študovať srdcové anomálie.

ej anatómie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Fakultnej nemocnice, teda s patológmi. A podstatná je nielen tá časť práce, kde skúmajú anatomické vzorky orgánov živých ľudí, a tým pomáhajú stanoviť správnu diagnózu a ďalšie liečenie. Rovnako dôležitá je smutnejšia časť roboty, teda pitva. Lebo, ako hovorí patológ MUDr. PETER MARTANOVIČ, ktorý sa špecializuje práve na detské srdcové chyby, ľudské telo je kniha informácií, ktoré zosnulý necháva svojim blízkym.Má patológ zo smrti menší strach než my ostatní?

Všetci sme v šoku, keď stratíme niekoho blízkeho. V našej kultúre nie sme so smrťou vyrovnaní, vždy sme nakoniec nepripravení. Hoci má chorý vážnu chorobu a vieme, že ju nie sme schopní vyliečiť, okamžik smrti nás prekvapí. Bol by som majster sveta, keby som povedal, že ja som s tým vysporiadaný. Tiež občas zaháňam myšlienku, že tá situácia raz príde. Dokonca ju už poznám, pretože mi zomrelo dieťa. Viem teda, aké to je. Moja dcérka umrela, keď mala štyri mesiace, celý život prežila v nemocnici a potom som sa s ňou stretol v areáli pracoviska.

Rozprávala som sa s lekárkou detského kardiocentra. Hoci je to pracovisko s vynikajúcimi výsledkami, predsa len mnohé chyby srdca vylučujú prežitie. Keď detský pacient umrie, je ťažké presvedčiť rodiča, aby pochopil, že je dôležité, aby nastúpil i patológ. Mnohí vraj však zmenia názor práve po rozhovore s vami. Možno cítia, že poznáte situáciu aj z ich strany. Keď sa táto smutná situácia dotýkala vás osobne, dokázali ste byť profesionálom a nebrániť pitve?

Nestaval som sa na zadné, uvedomil som si, že to tak musí byť. Spomínam si, že krátko po tom som bol na konferencii a prišla za mnou jedna doktorka, že robí výskum srdcových chýb u detí. Či by sme sa mohli rozprávať o dcérke. Jej kolegyňa ju zahriakla, že je to nevhodné. Nie, vravím, pokojne sa pýtajte. Jedna vec je, čo vás bolí ako rodiča, ten pocit nespravodlivosti, bezmocnosť. No treba byť aj racionálny. Smrť už zmeniť nemôžeme, čo však zmeniť môžeme, je budúcnosť detí s rovnakou chorobou. Moja dcérka ako jediná nie je z hľadiska vedy nič. Ale pomôže k zväčšeniu množstva informácií o srdcových anomáliách. Čím rýchlejšie bude suma vedomostí obsažnejšia, tým rýchlejšie budeme vedieť deti vyliečiť.

Zúfalých rodičov však v tej chvíli zrejme budúcnosť ani výskum príliš nezaujíma.

Musia pochopiť, aké je to dôležité. Pretože u dospelého je úmrtie prirodzené, dá sa očakávať, najmä u staršieho človeka. U dieťaťa však nie je prirodzené nikdy a treba poriadne poznať príčinu. Budem hovoriť najmä o kardiocentre, kde sú naši najbližší spolupracovníci. Máme pravidelné stretnutia, diskutujeme o pacientoch, teda detičkách s vrodenou srdcovou chybou, ktorú nebolo možné napraviť. Preberá sa správnosť diagnostiky, liečebného postupu, čo prípadne zlyhalo. Aj vďaka úzkej spolupráci je to pracovisko naozaj na svetovej úrovni. A poznať pitevný nález je dôležité aj pre rodičov samotných. Väčšinou ide o mladé rodiny, kde je pravdepodobné, že budú chcieť mať ďalšie dieťa. Treba sa preto snažiť o komplexnú a čo najpresnejšiu diagnózu, ktorá môže mať z hľadiska ďalšej gravidity veľký význam.

Vaše dievčatko zomrelo práve na vrodenú srdcovú chybu. Teda na to, čo je dnes ťažiskom vašej práce. Myslíte, že to spolu súvisí?

Nie. S dcérkou sa to stalo už dávno, pomaly to bude dvadsaťdva rokov. Vtedy bol môj záujem o patológiu všeobecný. Záujem o srdce vo mne vzbudili dvaja ľudia. Keď som nastúpil, mal som staršieho kolegu, docenta Petra Janíka, ktorý ma zaúčal do tajov patológie, a on ma ako prvý učil pristupovať k tomuto orgánu správnym spôsobom. Druhá bola pani primárka Augustínová. Bola z tých kardiológov, ktorí patológom dávajú zabrať. Vždy chodila k pitvám svojich pacientov a mala veľa nepríjemných otázok. Keď sme ju videli postávať na chodbe, vedeli sme, že nás čaká dlhá pitva. Ale napodiv, ja som sa na ňu tešil. Hoci ako ucho som sa niekedy zapotil, keď som jej nevedel odpovedať. Samozrejme, že o srdci mala oveľa viac vedomostí než ja. Na mnohé odborné otázky som vtedy ešte nestačil.

A špecializácia na detských pacientov?

Dostal som sa k nim prirodzeným vývojom. Spadá pod nás aj detská fakultná nemocnica, tak časom sme aj s kolegom Lisým prevzali detský vek. Je to ťažká časť patológie a vyžaduje si špecializáciu, hoci u nás špecializácia detský patológ vlastne neexistuje. Vo svete je to bežné a patológovia sa ešte ďalej špecializujú na srdcia, obličky, onkológiu… Mal som možnosť stráviť tri mesiace na stáži na patológii detskej nemocnice v Bostone a pozrieť si práve prácu odborníkov na detské srdcové chyby. Neexistovalo tam embargo na informácie, čo vedeli, to nám ukázali.

Spomenuli ste, že mali úžasnú zbierku sŕdc.

Bolo ich 3140. Sú neoceniteľnou pomôckou pri výučbe, ale majú aj obrovský praktický význam pre chirurgov. Pred operáciou im pripravia srdcia s rovnakou chybou a oni si môžu detailne preštudovať, čo na nich asi čaká, keď pacienta otvoria. Funguje to tak, že zamestnanci oddelenia podľa požiadavky vyberú srdce z konzervačného roztoku, nechajú ho určitý čas preplachovať vo vodnom kúpeli a potom je ho možné študovať.

Napriek tomu, praktický lekár priamo zachraňuje životy, dostáva sa mu satisfakcie, keď ľudí vylieči. Vy sám ste mi vraveli vtip, že patológ je ten, čo vždy chodí neskoro. Prečo ste sa rozhodli byť doktorom, ktorý prichádza posledný na rad?

Nie som extra priebojný typ. Keď som končil školu, dopočul som sa, že je voľné miesto na patológii. Tak som sa išiel spýtať a vzali ma. Všetci to brali ako úvod do širšej problematiky a vlastne som ich šokoval, keď som sa rozhodol zostať a našiel sa v tejto práci. Snáď sa nikto z kolegov neurazí, keď poviem, že väčšina z nás asi patológom byť nechcela. Na patologických postoch je veľká výmena, pre lekárov je to skôr odrazový mostík. Majú neoceniteľnú možnosť stretnúť sa in natura s anatómiou ľudského tela a s chorobnými zmenami, čo je veľmi dôležité pre následnú prax, najmä pre chirurgické odbory. Lekári, čo začínali na patológii a vydržali do prvej atestácie, odchádzali s úžasnou praxou.

Prečo ste teda zostali?

Spočiatku z pohodlnosti. Na niečo som si privykol a nechcelo sa mi meniť prostredie, zvykať si zase na niečo nové. No potom som v našej práci našiel skutočné zaľúbenie a nechápte to, prosím, ako pochybenú psychiku. Keď spoznáte podstatu práce patológa, začnete jej veriť. Síce vám nikdy nedá to, čo všeobecná medicína, ani adekvátne spoločenské uznanie a patológ naozaj prichádza posledný na rad, teda keď sa bavíme o pitvách. Ale má čo povedať. Často závažné veci, ktoré majú dopad na prax kolegov. Potvrdiť správnosť, ale prípadne aj upozorniť na chyby. Lekár musí myslieť, že existuje niekto, kto skontroluje jeho prácu. Môžem však povedať, že medicína u nás je na vysokej úrovni. A keď to povie patológ, tak je to pravda, lebo on je ten, ktorý vidí výsledok práce kolegov.

Na vašej práci musí byť traumatizujúci kontakt s pozostalými.

Dochádzam s nimi do styku zriedkavo. Ľudia majú trochu rešpekt a trochu dešpekt pred našou prácou. Patológa si väčšina ľudí predstavuje ako čudáka zalezeného v podzemí. Pred robotou si musí dať minimálne pohárik, lebo to predsa nie je pre triezveho, pracuje v noci a pri mŕtvych sa stravuje. Takto to aspoň vidíte vo všetkých filmoch. Z toho potom pramení názor, uchránime našich milých, ktorí už, bohužiaľ, nie sú medzi nami, aby sa takýmto indivíduám dostali do rúk.

A čo argument – načo pitvať, keď mu už aj tak nepomôžete?

Áno, najmä pri ľuďoch, ktorí si naozaj vytrpeli, zaznieva – už si užili dosť, mali by mať pokoj, prečo ešte ďalej vŕtať? Znie to logicky. Koniec-koncov, ani patológom sa bohvie ako nechce pitvať. Jednoduchšie je povedať si, nechcú pitvu, fajn, môžem sa venovať inej práci, ktorej je dosť. Ale ideme do toho, pretože pitvy majú vzdelávací a kontrolný význam. Vieme ohodnotiť kvalitu lekárovej práce z hľadiska diagnostiky, terapie, sami lekári si môžu potvrdiť správnosť prístupu, pitva ich môže upozorniť na veci, na ktoré sa prípadne zabudlo, alebo sa o nich jednoducho nevedelo. Pretože máme síce fantastické diagnostické prístroje, ale moja práca ma oprávňuje tvrdiť, že sú nálezy, ktoré neodhalili. Buď ešte celkom nevieme interpretovať, čo nám vravia, alebo predsa len ešte nie sú celkom dokonalé.

To je ale dôležité z hľadiska lekárov, nie až tak pre pozostalých a mŕtveho.

S kolegom hovoríme študentom, že ľudské telo je vlastne kniha informácií, posledné, čo zomretý necháva pre svojich blízkych. Každého z nás pri návšteve lekára čaká najprv rozhovor, kde sa pýta aj na rodinnú záťaž z hľadiska rôznych ochorení. Najmä pri onkologických ochoreniach je to veľmi dôležité. A vtedy pacienti často klamú. Nie vedome – nevedia, lebo sa úspešne postarali o babičky, rodičov, aby na ne patológ nesiahol, a tak vlastne informáciu nikto neprečítal. Každý z patológov sa stretol s množstvom prípadov, kde ochorenie nemohlo byť diagnostikované, lebo bolo v počiatočnom štádiu. Ale bolo tam.

Napriek tomu ste sa mi priznali, že raz ste sám požiadali o výnimku z pitvy.

Áno, pred mnohými rokmi, keď som bol ešte zelenáč, podal som žiadosť, aby mi nepitvali babku.

Prečo?

Vlastne to neviem racionálne vysvetliť. Bol v tom kus citu, pocit, že ako patológ si snáď môžem dovoliť výnimku pre najbližšieho.

V súvislosti s tým, čo ste pred chvíľou povedali, ma to trocha prekvapuje.

Mohol by som sa vyhovárať – aj tak nie sme schopní odpitvať každého a byť pitvaný začína byť pomaly výsadou, lebo nemáme dostatok patológov ani priestorov a výnimiek je tiež dosť. Ale keď mám byť férový, musím priznať, že to nebolo správne a dodnes si to vyčítam. Bolo to však moje rozhodnutie a človek robí aj chybné rozhodnutia.

Hovoríte o výnimkách. Kto ju vlastne môže dostať?

Všeobecne možno povedať, že výnimka z pitvy je povolená vtedy, keď za života človek napísal vyjadrenie, že si pitvu neželá. Písomný doklad však musí byť súčasťou jeho dokumentácie, nestačí, že ho má doma v šuplíku. Vo veľkej miere sa však snažíme rešpektovať želanie príbuzných, ktorí si želajú, aby sa nesiahlo na telesné ostatky zomretého. Výnimka nie je možná v prípade, ak ide o nejasnú príčinu smrti, infekčné ochorenie a podozrenie na násilné úmrtie.

Pred časom som bola svedkom smrteľnej autohavárie. Manželka bola v šoku, lebo smrť manžela prišla znenazdajky a veľmi ho ešte chcela vidieť, aby sa mohli rozlúčiť. Lenže patológ to kategoricky zamietol, nie je vraj kde, musí vydržať až do pohrebu. Nie je to neľudské?

Nie je nepodstatné, čo hovoríte. Dokonca by si to zaslúžilo lobing. Lenže, nám chýbajú peniaze na základné pracovné podmienky. Protilátky nutné na stanovenie diagnózy sú nesmierne drahé a od nich sa odvíja terapia. Najmä pri onkologických pacientov presne pomôžu určiť typ nádoru, jeho štádium a od toho závisí šanca na prežitie. Nedostatok financií už i tu začína byť bolestivý, takže na nejakú renováciu prosektúr nie sú prostriedky vôbec. Pripadáme si ako žobráci. Vybavenie kancelárie mi napríklad podaroval kamarát, keď sa už podo mnou zlomila stolička. Obrovské úsilie nás stojí, aby sme sa dostali k odbornej literatúre. A videli ste priestory pitevní, chladiarenské boxy. Všetko staré, hrdzavé, steny popukané, zateká, že pri niektorých stoloch už nemôžeme ani pracovať. Sem naozaj nemožno zaviesť príbuzných, takže zatiaľ nám nezostáva nič iného, než ich od toho odhovoriť.

Ako je to inde vo svete?

Kolega Lisý bol na stáži v Mníchove na najmodernejšej patológii v Nemecku. Môžeme im iba závidieť, od vybavenia operačných priestorov, cez posluchárne, prístroje až po archívy. Nechýba ani krásna rozlúčková miestnosť, kde je rozlúčka možná v naozaj dôstojných podmienkach. Ja podobné priestory na Slovensku nepoznám, hoci v meste ako Bratislava veľmi chýbajú. Je to však zrejme hudba ďalekej budúcnosti.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ

FOTO – ĽUBOŠ PILC