Darovanú žartovnú milióndolárovú bankovku si chcel náš občan vymeniť v zmenárni. Polícia musela prípad riadne zaprotokolovať a „falzifikát“ putoval do archívu Národnej banky Slovenska.
Prvé falošné euro na Slovensku. Ultrafialová lampa odhaľuje rozdiely medzi falzifikátom vľavo a pravou bankovou.
Aj to sa stalo. Dvetisícka vyrobená z dvestokorunáčky.
Ctihodný občan – nazvime ho pán Rothschild – si prišiel minulý týždeň do jednej bankovej zmenárne na východnom Slovensku zameniť sto eúr. Miesto peňazí ho čakali len opletačky s políciou. Pokladníkovi totiž položil na pult falošnú bankovku. Zrejme bez toho, aby čokoľvek tušil. Na polícii vypovedal, že nepravú stoeurovku dostal na výplatu v Rakúsku. Niečo podobné sa môže stať komukoľvek z nás. Málokto si totiž bežne všíma na peniazoch viac, než potrebuje. Teda nominálnu hodnotu, prípadne menu. Falošnú európsku stovku sme mali možnosť vidieť na vlastné oči a porovnať si ju s originálom pod špeciálnou ultrafialovou lampou (pozri foto). Výplata z Rakúska skončila v zbierke Skúšobne a kabinetu platidiel Národnej banky Slovenska. Spoločnosť jej robia ďalšie výtvory šikovných rúk, falzifikované bankovky rôznej meny z najrôznejších „dielní“. Koruny, forinty, doláre, líry, ale aj exotické meny, aké bežný Slovák v živote na vlastné oči nevidel. Od vzniku banky v roku 1993 dodnes tu skončilo – okrem falzifikovaných kolkovaných bankoviek bývalého Československa – asi 40-tisíc kusov nepravých papierových platidiel.
Niektoré vyvolávajú úsmev pre drzú vynaliezavosť falšovateľov a naivitu ich obetí. Kto to asi bol, kto si trúfol pustiť do obehu dvetisíckorunáčku, keď jednoducho dokreslil na dvestovku jednu nulu? Iné majsterštyky zasa vzbudzujú až úctu k profesionálnemu remeselnému výkonu.
Poznať pravosť slovenskej bankovky by malo byť viac-menej jednoduché, hovorí vedúci skúšobne Stanislav Suja. „Stretávame sa s ňou každý deň, držíme ju každý deň v ruke – a Národná banka Slovenska poskytla dostatočné informácie o ochranných prvkoch,“ pripomína náš expert na pravosť meny.
Pôvodne ekonóm sa k súčasnej profesii dostal cez svoj koníček, numizmatiku. „Táto odbornosť sa nikde neučí. Dá sa to získať len samoštúdiom, zo zahraničnej literatúry – u nás jej totiž nie je veľa,“ vysvetľuje. „Moje štyri kolegyne sa museli všetko naučiť samy, dennodenným kontaktom s mincami a bankovkami.“
Každá podozrivá bankovka putuje na expertízu do Národnej banky. Jej majiteľ nemá nárok na náhradu. S výnimkou, že sa podozrenie nepotvrdí a ide len o poškodený kus. Ako v prípade päťeurovky, ktorú ktosi „len“ vypral takmer na nepoznanie. Ale tú musel dotyčný vymeniť inde – Národná banka totiž vymieňa len poškodené slovenské koruny.
Zo zákona je však povinná zaoberať sa aj takými kurióznymi prípadmi, ako preskúmať pravosť milióndolárovky, ktorú dostala istá servírka od turistu. Vtipkár netušil, že otecko servírky pobeží s bankovkou do zmenárne. A tak nakoniec odcestoval zo Slovenska s nevšednými zážitkami – svoj darček, vraj záložku do knihy, musel totiž vysvetľovať do policajného protokolu.
Koruny sú špička – aspoň ako bankovky
Tisíckorunáčka vyhráva v rebríčku obľúbenosti u slovenských peňazokazcov. Pokúšajú sa ňou platiť v nočných stánkoch alebo supermarketoch, na miestach a v situáciách, pre ktoré je typický zhon alebo horšie svetlo. Alebo ju podstrkujú dôverčivým ľuďom – školákom, penzistom – aj s úmyslom otestovať svoje dielo. Od vzniku slovenskej meny v roku 1993 zaznamenali podľa Stanislava Suju okolo stovky „dielní“, v ktorých sa vyrobili falzifkované slovenské bankovky.
Naše peniaze pritom – aspoň svojím prevedením, keď už nie hodnotou – patria k svetovej špičke. Na rozdiel od meny našich susedov, ktorí majú vlastnú produkciu, sme po rozdelení Československa v roku 1993 zverili výrobu slovenských bankoviek renomovaným zahraničným firmám: dvadsiatky a päťdesiatky sa tlačia v Kanade, dvestovky a päťtisícky v Nemecku a ostatné bankovky v britskej De la Rue, najväčšej tlačiarni peňazí na svete. Ochrana bankoviek je prosperujúci svetový biznis. Sleduje najmodernejšie technológie a vyvíja nové veci. Výroba papieru, technológia tlače, farieb – to všetko podlieha pravidelným zmenám. Vo svete je bežné, že sa nová emisia bankoviek, často aj s úplne novým dizajnom, pripraví každých desať-pätnásť rokov.
Nie tak americký dolár – ten je už vyše storočia takmer nezmenený. „Doláre sú ľahšie falšovateľné než slovenské koruny,“ hovorí Suja.
Podávame tisíckorunáčku z vlastnej peňaženky. Stanislav Suja ju rutinným gestom nastavuje proti oknu a ukazuje „krásny vodoznak“. Na slovenských korunách je to motív hlavného portrétu z bankovky, schovaný v bočnom bielom páse a viditeľný len proti svetlu.
V rokoch 2000 a 2001 pribudol na bankovách od 200 Sk takzvaný optický variabilný prvok. Je to grafický znak pod vodoznakom, ktorý pri zmene uhlu pohľadu mení farbu. Na päťtisíckorune je navyše aj malý pohyblivý obrázok – „kinegram“ v tvare polmesiaca. Novinkou je farebný irizujúci povlak, ktorý vidno pri šikmom pohľade – pre každú bankovku inej farby.
„Národná banka Slovenska je v kontakte so všetkými výrobcami ochranných prvkov a tí dávajú ponuky nových vecí,“ hovorí Suja. „Kinegram je ozajstná špička – toto napodobniť takmer nepripadá do úvahy, aj keď sú rôzne pokusy nalepiť tam trblietavé fólie.“
Veda verzus kopírka
Falzifikáty slovenských bankoviek v archíve Národnej banky patria k štvrtému až piatemu stupňu nebezpečnosti päťbodovej škály, ktorá sa podobá známkovaniu v škole. Najdokonalejšie „jednotky“ ani „dvojky“ sa v prípade slovenskej koruny neobjavili. Svedčí to o kvalite ochrany, ale aj o amatérizme našich falšovateľov.
Najbežnejšie u nás sú totiž pokusy vyrobiť si napríklad tisíckorunáčky na kvalitnom počítačovom skeneri alebo farebnej kopírke. Objavili sa dokonca aj päťdesiat a stokoruny vyrobené na klasickej kopírke a ručne kolorované. Vo vyššej „trojke“ sa potom ocitli bankovky s dokreslenou napodobeninou vodoznaku. To je zatiaľ vrchol.
Papier je totiž len ťažko napodobniteľný. Vyrába sa obyčajne na úplne inom mieste ako tlač. Už v ňom sú zakomponované podstatné bezpečnostné prvky – vodoznak, lesklý prúžok s mikrotextom a fluoreskujúce vlákna, viditeľné len pod ultrafialovou lampou.
Bankovky sa tlačia sčasti náročnou technikou hĺbkotlačou z oceľových matríc. Už toto samo osebe komplikuje prácu falšovateľom. Oceľové matrice do papiera obraz bankovky doslova „vyhĺbia“, pri pozornejšom ohmataní cítiť, že je plastický. Z hĺbky je vytlačená aj značka „Sk“ za číslom hodnoty, viditeľná len pri šikmom sklopení bankovky.
Len ultrafialová lampa odhalí výrazný štvorec s písmenami NBS a číslom nominálnej hodnoty bankovky v strede. V hornom rohu je ešte sútlačová značka. Vytlačená z rubu i líca, premieta sa do seba a pri pohľade proti svetlu tvorí písmeno „S“.
Za „recesiu“ do väzenia
Peniaze z kopírky vraj možno odhaliť celkom ľahko – už na dotyk sú podozrivo hladké. Ich výrobcovia – často študenti – veľmi skoro končia tam, kde sa im ani nesnívalo. „Človek by mal bez problémov zistiť, že takáto bankovka nie je v poriadku,“ mieni Suja. „Ale niekde v prítmí, v bare… aj keď už aj pri barových pultoch majú ultrafialové svetlo,“ uvažuje.
Výhovorka, že šlo o recesiu, veľa nezaváži. Podľa zákona totiž falšovanie peňazí patrí do odboru ekonomickej, teda ťažkej kriminality. Trestná sadzba predstavuje 2 až 8, v prípade organizovanej skupiny 10 až 15 rokov nepodmienečne.
Organizované prípady spadajú do kompetencie Úradu organizovanej trestnej činnosti a týkajú sa zväčša falošných valút. Napríklad vlani v decembri chceli traja páchatelia v okrese Žiar nad Hronom pustiť do obehu 459 falzifikovaných stodolároviek. Trestné je však už aj to, ak sa sama obeť chce falošných peňazí zbaviť tým, že sa ich pokúsi jednoducho poslať ďalej. Pravda, ak jej dokážu, že už vedela o ich falošnom pôvode.
S „kopírkovými“ prípadmi má svoje skúsenosti Mária Búciová z odboru ekonomickej kriminality policajného prezídia. Nedávno sa napríklad skupina asi desiatich študentov priemyslovky z Banskobystrického kraja rozhodla prilepšiť si tak, že si na kvalitnom počítači vyrobili 57 kusov tisíckorunáčok. Do obehu stihli dať len tri – jednu z nich v obchode odhalili. Ostatné sa našli pri domových prehliadkach.
Vo februári zasa v Trebišove odhalili prípad, ktorý očividne nebol študentským vtipom. Muž stredného veku na počítači tlačil nepravé bankovky a potom ich distribuoval medzi miestnou mládežou a Rómami. V tomto prípade polícia zadržala 21 kusov falošných tisícok a päťstoviek.
Frajeri a superdoláre
Americké doláre sú v moderných dejinách peňazokazectva kapitola sama osebe. Sú vôbec najobľúbenejším falšovaným platidlom na svete. Priťažujúcou okolnosťou je aj americké hrdé lipnutie na štátnych tradíciách. Všetky dolárové bankovky vyzerajú už roky a desaťročia rovnako. Sú rovnakého formátu, takže to priam láka k „vylepšovaniu“ ich nominálnej hodnoty. Falšovatelia napríklad vybielia papierové jednodolárovky a vytlačia na ne na kopírke vyššie číslo. Papier zostáva pôvodný, akoby potvrdzoval pravosť.
Doláre sa tlačia len čiernou a zelenou farbou a až do začiatku novej emisie dolárov v roku 1996 v ochranných prvkoch zaostávali. Dnes je to už iné. „Ale nie je to špička, aká sa bežne používa napríklad na bankovkách v Európe,“ mieni Stanislav Suja.
Americké úrady zistili, že niektoré režimy nepriateľské voči Amerike napríklad v Iraku, Iráne a južnej Ázii, majú vlastné dokonalé štátom platené dielne, v ktorých sa vyrábajú doláre ako na bežiacom páse. Špičkové peňazokazecké manufaktúry na doláre však fungujú aj v USA.
V Národnej banke Slovenska sa na ne špecializuje Rozália Boskovičová. Ukazuje výrobok z jednej takejto dielne. Takmer dokonalú stodolárovú bankovku prvého, najvyššieho stupňa nebezpečnosti. Ponúka nás, aby sme ju porovnali s pravou a našli viditeľné rozdiely. Testom neprechádzame. Pani Boskovičová potom berie obe bankovky a ukazuje ich proti svetlu – rozdiel je v štruktúre papiera, ktorý je na pohmat na nerozoznanie. Originál má maličké štvorčeky, ako látka na vyšívanie. Kópia akési kosoštvorčeky, či skôr „včelie plásty“…
Ide o exemplár tzv. superdolára. Falzifikát tohto typu zadržali kedysi po prvý raz na Filipínach. Papier je v prípade superdolárov často ešte kvalitnejší, než pri originále – dokonca zo stopercentnej bavlny (pôvodný bankovkový papier obsahuje 75 percent bavlny a 25 percent ľanu). Kvalita papiera má vyvážiť nižší štandard tlače – miesto ocele sa totiž falošné doláre ryjú zväčša do hliníka.
Falšovatelia dolára dokážu napodobniť aj variabilný optický prvok, jeden z najnovších hitov aj v ochrane dolára. „Superdoláre“, stovky i päťdesiatky, obiehajú ďalej – v starej aj novej emisii.
Rozália Boskovičová vysvetľuje, že na nových superdolároch sú odlišné štyri grafické detaily na lícovej a tri na rubovej strane. Tvorcovia to vraj robia úmyselne – ako skúšku pozornosti úradov. Až sa na to príde, chybičku opravia – a urobia inú. Je to hra na mačku a myš. „Rolu nehrajú ani tak peniaze, ako prestíž a profesionalizmus toho človeka,“ hovorí Boskovičová. „Aspoň takto nám to hovorili ľudia z americkej Secret Service,“ dodáva.
Vlani v USA podľa informácií americkej štátnej pokladne zadržali v obehu falošné doláre v hodnote 32 miliónov. Až 39 percent vzniklo na počítači alebo kopírke. Kopírovanie dolárov takýmto jednoduchým spôsobom je tu na vzostupe, najmä medzi študentmi. Trest, ktorý v USA za falšovanie meny hrozí, je podobný ako u nás – vysoká pokuta a 15 rokov väzenia.
Američan je povinný podozrivú bankovku odovzdať polícii. Stačí, keď na jej biely okraj napíše svoje údaje a dátum a bankovku vloží do obálky. Samozrejme, môže rátať s tým, že ho čoskoro prídu vypočuť „muži v čiernom“.
Praktiky vekslákov
Čo sa týka našich končín, čím kvalitnejšia falzifikovaná bankovka v cudzej mene, tým väčšia istota, že ide o úlovok z vôd medzinárodného organizovaného zločinu. „U nás sa superdoláre nerobia. Sme len mašinéria pre dílerov, ktorí to preháňajú cez rozvojové alebo zaostalejšie krajiny. Lenže u nás – aspoň v našich bankách – vedia ľudia o dolároch často viac, ako Američania,“ tvrdí Rozália Boskovičová.
Ak sa takéto peniaze dostanú do našich bánk, často ich tam donesú nič netušiace obete. Medzi typické potenciálne obete patria všetci, ktorí sa nechajú nalákať na výhodný kurz a kúpia peniaze u vekslákov pri obchodných domoch alebo na stanici. „Ak vám niekto ponúkne dolár už o päť korún lacnejšie, je to podozrivé,“ varuje Stanislav Suja.
Mária Búciová popisuje praktiky vekslákov aj takto – zákazníka síce lákajú verejne, na ulici, ale nikdy nemajú pri sebe väčšie množstvo valút. Výmena sa odohrá na nejakom bezpečnom mieste v ústraní. Vekslák je často ochotný podstúpiť aj skúšku pravosti: obyčajne ukáže zopár pravých bankoviek. A vidinou výhodnej kúpy omámený zákazník sa uspokojí. Až do chvíle, keď si chce nakúpené doláre uložiť na konto, alebo nimi ide platiť.
Priekupníci takto bežne okrádajú vietnamských a čínskych trhovníkov, ktorí sa snažia zarobené koruny vymeniť za doláre a poslať príbuzným do vlasti. Istí manželia ázijského pôvodu, ktorí vlani naleteli bulharskému priekupníkovi, mali šťastie. Desať falošných stodolároviek odniesli hneď do banky – navyše už na druhý deň sa Bulhar znovu objavil v tržnici. Chytili ho a zavolali políciu.
Bankovky a banky
Je – aspoň teoreticky – málo pravdepodobné, že by falzifikovaná bankovka prešla bezpečnostným sitom banky a vrátila sa do obehu. Tak uisťuje Stanislav Suja. „Keď pokladník nakúpi valuty, idú ešte na ďalšiu kontolu. Zásadne nepredáva tie, ktoré nakúpi.“
Národná banka si podľa jeho slov dáva veľmi záležať na pravidelných školeniach ľudí z komerčných bánk a zmenární. Skúšobňa a kabinet platidiel má lektorský tím odborníkov zložený z ľudí zo všetkých komerčných bánk. Informujú ich o všetkých zmenách na bankovkách mien v kurzovom lístku Národnej banky a lektori posúvajú svoje poznatky ďalej. Banky a zmenárne teda vedia o každej novej emisii a každej zmene či novom prvku, ale aj o každom novom type falzifikátu, ktorý zadržali na trhu. Národná banka je zasa v kontakte s bankami v zahraničí, zvlášť v susedných krajinách, ale aj s Európskou centrálnou bankou.
„Euro patrí z hľadiska ochranných prvkov k špičke. Falzifikáty, ktoré sme videli, by patrili k nášmu stupňu tri. Ale môže sa stať, že veľmi rýchlo dosiahnu vyššiu úroveň,“ hovorí Suja.
Pokladníci kontrolujú totožnosť vkladateľov. Pri počítaní menšej sumy sa banky spoliehajú na ich zmysly a profesionalitu. Väčšie sumy prechádzajú počítadlami vybavenými ultrafialovým svetlom.
Relatívne dosť falošných bankoviek podľa Suju odhalí bezpečnostná služba vo vnútri bánk – napríklad pri počítaní tržieb z konkrétnych obchodných domov.
Akonáhle však falzifikát prekročí prepážku komerčnej banky, začína sa aj boj o zachovanie jej prestíže v očiach klientov. A falzifikáty, jedno či odhalené alebo neodhalené, túto prestíž podľa niektorých názorov kazia.
Je to (nielen) na polícii
Malo by byť vecou profesionálnej cti bánk dokázať rozpoznať aj najlepší falzifikát a nález okamžite hlásiť polícii. Zatiaľ to robia len zasielaním písomného potvrdenia o zadržaní podozrivej bankovky, čo je pre políciu, mierne povedané, dosť neoperatívny spôsob. Ak aj človek s falošnými peniazmi predložil v banke doklady, je takmer nemožné cudzinca ešte po týždni vypátrať. Stáva sa, že sa nezdržuje na adrese uvedenej v dokladoch a majiteľ bytu ho nepozná.
„Keby volali na stopäťdesiatosmičku, bolo by to ideálne,“ hovorí Mária Búciová. Stanislav Suja vyslovuje domnienku, že niektorí jednotlivci (a možno aj inštitúcie) falzifikát radšej zničia a vyhnú sa tak vysvetľovaniu, než aby ho nahlásili polícii.
Prípad, ktorý mýtus o dokonalej bankovej kontrole vyvracia, sa stal celkom nedávno. Stotisíc falošných dolárov, ktoré odhalili v pobočke Tatrabanky v Banskej Bystrici, má nejasný zdroj. Vie sa len, že do Bystrice prišli z expozitúry v Lučenci. Banka na nález údajne prišla, až keď už nebolo možné presne určiť konkrétneho vkladateľa – takže podozrivý zostal napríklad aj tieňový minister hospodárstva strany Smer.
„Toto bola taká najnepríjemnejšia akcia. Tatrabanka si to našla v odvode. Žiadne mená, to som si prečítal v novinách,“ poznamenáva k tomuto prípadu Stanislav Suja, a radšej mení tému rozhovoru.
Vlani na Slovensku zadržali 1380 kusov falzifikátov, z toho 411 kusov slovenských korún a 420 kusov amerických dolárov, informoval tento mesiac hovorca Národnej banky Ján Onda. Dosiaľ najhorší rok pre slovenskú korunu bol podľa Stanislava Suju rok 1999. Vtedy zadržali 844 kusov falošných slovenských bankoviek. V posledných rokoch je to zhruba polovica. Znamená to, že prípadov ubúda? „Záleží na tom, ako je úspešná polícia,“ poznamenáva v tejto súvislosti Suja.
Pomer počtu odhalených prípadov k tým, na ktoré sa nepríde, však v skutočnosti ťažko odhadovať. „Na území Slovenska je viac falzifikátov, než hovorí štatistika, pretože ide o dobre utajovanú a vysoko organizovanú trestnú činnosť,“ konštatuje Mária Búciová. „O tom svedčí aj to, že niektoré prípady, kde sa zistilo väčšie množstvo falzifikovaných peňazí, boli objasnené v súvislosti s inou závažnou trestnou činnosťou.“
o o o
To, čo uviazlo v sieťach polície a bánk, zostáva v archíve Národnej banky Slovenska. Sú to vlastne také malé veľdiela ľudského umu a nenásytnosti. Stoeurovku pána „Rothschilda“ si v ňom obzvlášť vážia. Ide o prvé falošné euro zadržané na Slovensku.
Takže sme na našej ceste do Európy opäť o čosi ďalej.
FOTO – ĽUBOŠ PILC
