Hoci je táto knižka označovaná ako zbierka poviedok, osem textov by sme možno mohli tiež nazvať aj kapitolami - v prospech prvého pomenovania hovorí ich autonómnosť, no Bouazzov debut z roku 1996 pôsobí zároveň ako homogénny útvar. V televíznej terminológii ako „seriál voľných pokračovaní“ fantastického rozprávania pubertálnych chlapcov z arabskej dediny, kde sa každý druhý z nich volá Abdulláh a omnoho inakšie to nie je ani s dievčatami („Péči o Fátiminy nejmladší dcery jsem nechal na matce. Já si vzal pod ochranu nejstarší dvě, Fátimu a Fátimu.“).
A keďže chlapci sú od skorého veku prenasledovaní a sužovaní erotickými predstavami, práve nimi je popretkávané ich rozprávanie. Tí čitatelia, ktorých knižka poburuje (a nie je ich málo), by dokonca mohli povedať, že v nej ide vlastne len o ten erotický náboj. Tábor nadšencov Abdulláhových nôh však vníma knihu ako autorov ironický pohľad nielen na svoje etnikum, ale aj na európsku civilizáciu. Vďaka jeho štylistickej bravúre nepôsobí erotika vyzývavo či nebodaj pohoršujúco, skôr neeroticky, niekedy až groteskne. Vzrušenie napriek tomu nechýba, jeho zdrojom je však humor, sarkazmus, zosmiešňujúci pohľad na náboženské pokrytectvo a relativitu morálky. Potvrdenie poznania, že aj ostatné životné slabosti i radosti sú rovnako prítomné v rôznych ľudských kultúrach.
Maročan Bouazza má mandát porovnávania, od svojich siedmich rokov žije v Holandsku. A keď napíše, že „s otcem tiše kráčeli k mešitě a oba sdíleli vnitřní, čistý jas po vyprázdnění střev“, musí potešiť vyznavačov literárnej zručnosti aj z radov antiglobalistov.
HODNOTENIE: *****
