Filmárom už dlho chýbajú nové príbehy. Preto musia väčšinou všetko staviť na to, ako originálne ukázať to, čo sme už veľakrát videli. Lenže to nie je prípad Nemca Toma Tykwera.
Je to film, ktorý sa pokúsil vyzdvihnúť obyčajný príbeh s obyčajnými postavami na piedestál kráľovskej drámy. Princezná - Sissi - pracuje v ústave pre duševne chorých, ale pritom patrí aj medzi nich. Sissi nemá veľa spoločného s nikým, koho poznáme z filmov, a dokonca ani zo života. Filmy väčšinou ponúkajú postavy, s ktorými sa môžeme identifikovať a projektovať do nich vlastné túžby. Ale v Sissi máme pred sebou úplnú cudzinku. Princezná aj bojovník (Bodo), čo sa motá osamote a bez cieľa, trénuje kickbox a občas niečo šlohne, sa pohybujú ulicami obaja vo vlastných bublinách. Keď sa k sebe priblížia, bubliny prasknú a oni z nich vypadnú. Čo pripútalo Sissi k ústavu pre psychicky chorých a prečo sa Bodo nemôže zbaviť traumy, to nám bude Tykwer podávať po presne vyrátaných dávkach, až kým všetky minulé a prítomné drámy na záver na seba s rachotom nenarazia. Divák musí vymazať z hlavy Franku Potenteovú - Lolu, ktorá bežala o život. Musí byť zvedavý na to, čo príde. Musí pozorne počúvať, dobre sa dívať. Všeličo zostane len naznačené, a to, čo býva zreteľne oddelené, tu splýva.
Čo je normálne a čo šialené? To v láske nikdy nevieme. Ani Bodo, ktorý Sissi zachraňuje a žije „vonku“, nie je koniec koncov úplne „normálny“. Koľko bolesti možno zniesť v mene lásky? Bodo na Sissi kričí, zhodí ju na zem, sáca do blata. Ako blízko majú k sebe láska a bolesť? Sissi začne bojovníka milovať v momente, keď jej prereže krk, aby jej zachránil život. Kde sa končí skutočnosť a začína sen? Na papieri to znie vykonštruovane a mŕtvo, ale vo filme nie, pretože Tom Tykwer na to splynutie dve hodiny starostlivo pripravuje pôdu, a nálada, ktorú do nej zasial, na konci môže práve vyklíčiť.
HODNOTENIE: *****
