FOTO - REUTERS
nátov (štyri strelil na predchádzajúcom turnaji vo Francúzsku) sa vyrovnal legendárnemu Pelému, ktorý na tucet gólov potreboval až trojo majstrovstiev (1958, 1962, 1970). Sedemkrát za sebou získali najlepší strelci Zlatú kopačku za šesť gólov na finálovom turnaji. Rekord, zrejme neprekonateľný, stále drží Francúz Just Fontaine, ktorý na jedných majstrovstvách sveta - v roku 1958 vo Švédsku - nastrieľal neuveriteľných 13 gólov.
Už pred ázijským podujatím si robil Ronaldo z fanúšikov srandu. Novinárom tvrdil, aby na neho stavili, že bude najlepším kanonierom turnaja. „Určite zarobíte viac peňazí ako vo vašich redakciách,“ odkázala brazílska hviezda zástupcom siedmej veľmoci. V tom čase bolo veľa takých, ktorí sa mu smiali. Dôvod bol úplne jasný - Ronaldo po troch náročných operáciách kolena s dlhým herným výpadkom to jednoducho nemôže dokázať. Navyše, tréner Luiz Felipe Scolari podľa brazílskych žurnalistov veľkoryso riskoval, keď sa rozhodol, že Ronalda na turnaj najlepších predsa len pozve. Veď v Interi Miláno stihol odohrať pár zápasov v závere sezóny Série A a nič nenasvedčovalo, že by sa dvojnásobný futbalista sveta vrátil do formy. Scolariho záver bol jasný - Ronaldo áno, napriek tvrdému odporu verejnosti Romário nie. Scolari vtedy dobrovoľne položil hlavu na podstavec. Ronaldo dvoma gólmi v Jokohame zariadil, že o ňu nepríde pod tlakom fanúšikov. Scolari totiž už v priebehu turnaja potvrdil, že v reprezentácii končí. Dôvod na tragické lúčenie to jednoznačne nebude.
Ronaldo nielenže strelil prvý brazílsky finálový gól v riadnom hracom čase od MS 1970, ale po päťdesiatich dvoch rokoch sa stal aj prvým Brazílčanom, ktorému sa podarilo získať Zlatú kopačku určenú pre najlepšieho strelca turnaja. Naposledy doma v roku 1950 triumfoval jeho krajan Ademir s deviatimi gólmi.
Príbeh Ronaldovej kariéry sa podobá rozprávke. Vyrastal v predmestskej štvrti Ria de Janeira v hlboko veriacej rodine. Jeho matka sa s Ronaldovým otcom, ťažkým alkoholikom, rozviedla a odvtedy žili spolu so sestrou Yone v jednoizbovom byte. Vykúpením pre neho i celú rodinu bol rok 1990, keď ho angažoval práve majster sveta Jairzinho, vtedy tréner klubu San Cristovao. V dorasteneckom mužstve strieľal mladý Ronaldo góly ako na bežiacom páse, až sa dostal do reprezentačnej sedemnástky. Na majstrovstvách sveta tejto vekovej kategórie ho vyhlásili za najlepšieho hráča a čo je dôležitejšie - stal sa na nich aj pánom strelcom. Nestačil dvíhať telefóny, lebo záujem o jeho služby bol, pochopiteľne, obrovský. Súhlasil s ponukou tímu Cruzeiro Belo Horizonte, kde získal prezývku Pán gól. Rok nato ju už využíval v holandskom klube PSV Eindhoven. Európa žasla nad jeho umením. V prvom roku holandského pôsobenia nastrieľal tridsať gólov, čo si vyslúžilo pozornosť žraločích klubov. Za 30 miliónov mariek ho získala Barcelona. Na Nou Campe gradoval jeho strelecký talent. S 34 gólmi si vystrieľal korunu najlepšieho kanoniera španielskej Premier League. Potvrdil to aj vo finále Pohára víťazov pohárov, keď jediným gólom rozhodol o víťazstve Barcelony nad Paríž St. Germain. Barcelona zistila, že má vo svojich radoch klenot. Okamžite ho ocenila na 25 miliónov mariek na päť rokov a proti zraneniu ho vedenie katalánskeho klubu poistilo na závratný dvojnásobok. Ak chcel niekto v tom období Ronalda získať, musel vytasiť 50 miliónov mariek. Vzhľadom na solventnosť európskych klubov, predsa len išlo o vtedy nesplatiteľnú sumu.
Omyl. Našiel sa záujemca, ktorý bol ochotný siahnuť hlboko do klubového vrecka. Inter Miláno. Po zdĺhavých rokovaniach, do ktorých musela vstúpiť aj Medzinárodná futbalová asociácia, prišlo rozhodnutie - Ronaldo prestupuje z Barcelony na sever Talianska za takmer 30 miliónov dolárov!
Už vtedy bol oporou brazílskej reprezentácie. Debutoval v nej v marci 1994 proti Argentíne, čo mu vynieslo nomináciu na MS ‘94 do USA. Na turnaji si síce nezahral, ale na ceste ho zdobila zlatá medaila. Štyri roky nato vo Francúzsku strelil štyri góly, lenže pred finále ho postihla smola. Údajný vírus oslabil organizmus Ronalda, ale vo finálovom štarte mu nezabránil. Nebol to však ten vitálny Ronaldo, ktorý by robil francúzskej obrane veľké problémy. Zrejme aj preto Brazília prehrala 0:3, čo bol historicky najväčší debakel Juhoameričanov v závere majstrovstiev sveta.
Akoby to predznamenalo jeho následný pokles. Po šampionáte ho brazílska verejnosť rozniesla v zuboch za polovičný výkon. Nešťastný Ronaldo sa ani nestihol spamätať z tvrdej kritiky a hneď ho zrazili na zem zranenia. V novembri 1999 si natrhol väzy v pravom kolene. Inter Miláno postihla ďalšia rana 12. apríla 2000 - Ronaldo si v zápase Ligy majstrov proti Laziu Rím väzy pretrhol. V obnovenej premiére Ronaldo v ligovom zápase tiež nepobudol dlho a radšej odletel na liečenie domov do Brazílie. Rehabilitácia trvala dlhšie, ako si predstavovalo vedenie talianskeho klubu. Ronaldo sa však nakoniec na Apeninskom polostrove predsa len objavil a snažil sa pomôcť Interu k zisku Scudetta, majstrovského titulu. Nevyšlo to, na vrchol sa postavil Juventus Turín. Napriek tomu Brazílčan ukázal, že je zdravotne v poriadku a môže absolvovať záverečný turnaj majstrovstiev sveta.
MIROSLAV BUKOV
