Mikuláš Černák je výnimočná postava zločinu na Slovensku, najobávanejší mafián svojej doby, na ktorom sa názorne ukazovali vzostupy a pády politickej scény Slovenska, biedy i výhry justície a radikálne zmeny spoločenského pozadia zločinu.
Z bitkára mafián
Ak o bossoch podsvetia obecne platí, že zvyčajne nerobia špinavú prácu a do zabíjania sa osobne nehrnú, Černák je výnimka.
Ak môžeme veriť svedectvám jeho najbližších komplicov, tak sa vraždami chválil a vo vraždení sa vyžíval.
Navyše mal zvrátený zmysel pre humor, keď si neodpustil vtipkovať ani pri tých najkrvavejších činoch.
Svedkovia na Černákovom procese na jeseň 2008 opisovali, ako hrdo vyhlasoval, že ním vynesený smrteľný rozsudok je účinnejší než rakovina.
Vymyslel vraj aj ďalšie výstižné prirovnanie – všetkými obeťami, ktoré osobne zabil alebo dal zabiť, by vraj zaplnil autobus. Pozoruhodné prirovnanie na bývalého vodiča autobusu!
Isté však je, že v mafiánskych kruhoch malo stretnutie v Černákom naozaj pričasto smrteľné následky s efektom rakovinovej definitívy. Černák pôsobil ako mor v slovenskom podsvetí.
Po rokoch si na to pred novinármi z Plus 7 dní takto zaspomínal: „´Niektorí ľudia zmizli na druhý deň, čo sa s nami stretli v reštaurácii, a niektorí... Áno, máte pravdu. Niektorých zavraždili práve vtedy, keď som s nimi sedel pri stole,´ riekol Černák a pobavene sa zasmial...“
Mikuláš Černák má aj ďalší prím. O jeho závratnej kariére „podnikateľa“ (pričom už aj sám pripustil, že „podnikal“ ako člen podsvetia) vyšli už desiatky článkov a stovky novinových správ, či televíznych a rozhlasových komentárov.
Vďaka tomu sa nám snáď podarí poskladať mediálny obraz najznámejšieho už raz právoplatne, raz zatiaľ neprávoplatne odsúdeného a znovu súdeného údajného mafiánskeho bossa celého Slovenska.
Premena Miťa na Mikiho
Podľa jedinej podrobnejšej rekapitulácie jeho mladosti v časopise Život Černák začínal ako priemerný dedinský chalan s bežnými záľubami v motorkách a hre na gitare. Keď na školskom výlete zatiahol vo vlaku za brzdu, ešte sa to prepieklo.
Podľa kamaráta z mladosti bol do štrnástich rokov „nevýrazným, priemerným chalanom z Horehronia, bez výnimočných schopností“. Vtedy prišiel tragicky o otca, dokonca sa hovorilo, že niekto mohol mať jeho smrť aj na svedomí, ale podľa odborných posudkov išlo o rakovinu.
Černákov otec vládol doma tvrdou rukou. Zostali po ňom dvaja synovia. Matka pracovala v Pohorelskej Maši pri postihnutých deťoch.
Nikdy nelyžoval, hoci Telgárt je na lyžovačky ako stvorený. Nehrával ani futbal. Hokej bol asi jediný šport, ktorý ho v detských rokoch bavil. Hral ho za školu.
„Bol skôr zručný typ na technické veci, mával motorky, vedel si ich opravovať. Okrem gitary ho bavila harmonika, hrával na nej ľudovky. Len býval trochu výbušný, rýchle sa nahneval,“ tvrdia miestni.
Zlú povesť Černák získal až počas učňovky, keď býval na internáte Stavoindustrie v Banskej Bystrici. V nedeľu chodieval na pracovný týždeň z domu a vo vlaku si robil z cestujúcich nedobrovoľných figurantov v pästnom ringu.
Po škole Černák krátko robil v Banskej Bystrici v dielni, potom jazdil na nákladnej Tatrovke. Ale vrátil sa do rodného Telgártu, aby nastúpil ako vodič terénneho gazíka na miestnom družstve. „Mali sme rumunské terénne auto ARO.
Vozil šéfov družstva, ale aj pastierov, keď ich bolo treba vyviezť na salaš. Netváril sa ako veľkopanský kočiš, nebol s ním jediný problém. Vtedy to bol riadny človek,“ hovorí bývalý Černákov kolega z družstva.
Neskôr bol šoférom autobusu pravidelnej linky. Asi by ním aj zostal, nebyť radikálnej zmeny politického režimu. Po roku 1989 sa pre silných chlapíkov bez zábran otvárali nevídané možnosti.
Prvý kapitál Černák nahromadil, keď si kúpil lesný traktor, a spolu s bratom Vladimírom odišli za ťažkou prácou v lese kdesi na Západe. No ale čoskoro sa im zapáčili oveľa rýchlejšie vozidlá.
Rozhodujúcim zlomom životnej dráhy Černáka malo byť stretnutie s Milošom Kaštanom. V mafiánskej hierarchii tak bojovník našiel svojho ekonóma. Kaštan bol ambiciózny a pracovitý, ale Nežná revolúcia mu tiež otvorila oči.
Ako bývalý zamestnanec známeho banskobystrického mäsiara Čupku mal užitočné kontakty. Do trojlístka pribudol ďalší kumpán menom Kán. Základ budúcej obávanej mafiánskej bandy teda tvorili Mikuláš Černák, Ján Kán a Miloš Kaštan.
S Kaštanom sa Černák poznal už dávnejšie. Zoznámili sa ako učňovkári, keď chodili každý deň rovnakým vlakom do školy v Brezne. V roku 1985 spolu ukradli z výkladu lučeneckého obchodného domu Prior magnetofón a pánsky oblek.
V tom istom roku aj rádio z havarovanej škodovky. Policajti ich pristihli, ako kradnú pneumatiky z cudzieho Trabanta. Černák sa bránil, že pichol gumu a nemá rezervu. Potom začal načierno kupovať pušky. Keď ho polícia obvinila z nedovoleného ozbrojovania, vyhováral sa, že mu učarovalo poľovníctvo.
Inokedy prerazil spolustolovníkovi čeľusť v reštaurácii hotela Telgárt a kamarát Kaštan prešiel opilca ležiaceho na ceste. Delikty pribúdali, ale až Nežná revolúcia v roku 1989 otvorila týmto výtečníkom dovtedy netušené možnosti.
Boj o teritórium
Bol to asi Kaštan, kto prišiel na nijako objavnú myšlienku, že výpalníctvo sa najlepšie zakrýva oficiálnou civilnou bezpečnostnou službou (CBS). Tak vznikla povestná Security 3.
Černákovci však neboli jediní silní v meste. Už pred nimi boli prvou organizovanou skupinou, ktorá istý čas ovládala Banskú Bystricu, karatisti.
Táto skupina bola umiernenejšia, robili ochrankárov a vyhadzovačov v baroch. Od roku 1993 začali byť vytláčaní konkurenčnou skupinou, kam patrili aj bratia Černákovci. Ich najaktívnejšími kumpánmi boli Házy s Lábošom.
Tí dvaja súboj o teritórium neprežili. Láboša asi v roku 1993 dopichali na smrť v hoteli Biotika. Bývalý mäsiar Házy prešiel k bratislavskému gangu bratov Diničovcov a po ich násilnej smrti ho našli v roku 1998 so zviazanými rukami zastreleného v Bratislave.
Rozhodujúci boj o nadvládu sa odohral v roku 1997 v najväčšom diskobare Natali na sídlisku Fončorda, ktorý bol vlajkovou loďou karatistov.
Skupinu útočníkov viedol Černák tak šikovne, že ku skutočnému boju nakoniec nedošlo. Asi tridsiatka ich krúžila okolo na autách, a hoci osadenstvo baru Natali sa naň chystalo pištoľami aj palicami, ich šéf Penov to proti presile nakoniec vzdal.
Partia bývalých karatistov sa neskôr pričlenila k Černákovi a podnikala v podsvetí popri jeho skupine. Jej šéf sa stiahol do ústrania, hoci dodnes v Banskej Bystrici podniká.
Podľa jeho priateľa nepovie na Černáka pekné slovo, nikdy by s ním však do otvoreného konfliktu nešiel.
Černák to okomentoval v knihe „Mikuláš Černák“ (Dávid Kičin, Gustáv Murín) takto: „Vznikali situácie, keď v bare Natali boli viackrát napadnutí naši známi priamo od chlapcov z tejto druhej skupiny a tak to bolo vyriešené za jeden večer. Ja som to vyriešil tak, aby pochopili, že ani zbrane, ktoré mali pripravené, ich situáciu nevyriešia a nakoniec to pod tlakom vzdali. Ich viacerí chlapci prešli k nám do firmy Security 3 a bolo to bez ujmy na zdraví. Vždy som bol v prvom rade za konštruktívny dialóg, avšak v tom období to nie vždy bolo možné s niektorými skupinami sadnúť si za stôl a dohodnúť sa. Penov bol človek, ktorý dal prednosť inteligentnejšiemu riešeniu...“
Isté však je jedno, odvtedy bol v Bystrici iba jeden kráľ.
Text je úryvkom z kníh Boss všetkých bossov a Mikuláš Černák.
Autor: Gustáv Murín
