Dva mesiace po smrti Siposa s Potaschom sa Černákova pozornosť obracia na juhovýchodnú časť Slovenska, kam moc pápayovského gangu nesiaha. Tam o ňu bojujú dva gangy. Jeden vedený Júliusom Tóthom, druhý Petrom Muszkom.
Dňa 20. mája 1997 otrasie Hlavnou ulicou pred barom Panda v Čiernej nad Tisou výbuch nastraženej nálože. Na kusy roztrhá šéfa CBS (civilnobezpečnostnej služby) Panda-Slovakia a zároveň bossa gangu z Kráľovského Chlmca – Júliusa Tótha. Dokonal pred vlastným podnikom, barom s rovnakým menom, aké dal vlastnej CBS-ke.
Nálož bola umiestnená vo výplni dvier starého Žiguli a odpálená diaľkovým ovládačom vo chvíli, keď Tóth nastupoval do vedľa stojaceho vozidla značky Hyundai. Smrtiaci stroj okrem trhaviny obsahoval aj klince a skrutky, ktoré nielen telo Tótha, ale i jeho auto prederavili ako rešeto.
Tóthovcom bolo na prvý pohľad jasné, kam má smerovať odveta. „Muszka je mŕtvy!“ – tieto ich zúrivé výkriky nad mŕtvym telom bossa sa čoskoro naplnili. V piatok 11. júla 1997 medzi 14.00 a 14.30 našli pri ceste vedúcej z Liptovského Hrádku do Podbrezovej mŕtvolu tridsaťročného Petra Muszku.
Telo bolo pohodené na ľavej strane vozovky v katastri obce Vyšná Boca v okrese Liptovský Mikuláš. Miesto nálezu je na polceste medzi Banskou Bystricou a Popradom, za horským prechodom Čertovica. Naozaj symbolické miesto vzhľadom na neskoršie prekvapujúce rozuzlenie tohto duelu.
Vražedný útok na Tótha totiž prišiel z celkom inej strany. Podľa výpovedí v druhom procese s Černákom špecialista, ktorý sa takto postaral o Júliusa Tótha, prišiel do Čiernej nad Tisou z Banskej Bystrice. Volali ho Tichá smrť.
Jedenásť rokov po smrti nezmieriteľných rivalov Tótha a Muszku sa v megaprocese s Mikulášom Černákom objavila táto verzia ich konca. Sám Černák priznal, že bomba, ktorou skončil život Júliusa Tótha, bola zmontovaná v jeho garáži. „Montérmi“ boli bratia Mellovci (Karol a Ivan), Karol Szatmáry a Ján Šovčík, prezývaný Tichá smrť, lebo toho veľa nenahovoril.
Bomby nakoniec mali byť dve. Tá prvá zlyhala a na zmontovanie druhej si mali údajne privolať Jozefa Roháča, ako osvedčeného experta podsvetia. Ten ňou „nabil“ dvere starého žigulíka.
Ku kriminalistickým legendám patrí tvrdenie, že ich kolega tušil nejakú akciu a cez informátora sa dostal aj do garáže, kde čakalo auto plné trhaviny, ale do dverí ich nenapadlo sa pozrieť. A tak nakoniec Šovčík bombu aj odpálil, keď z blízkeho bytu pozoroval, kedy sa Tóth priblíži k svojmu autu. V byte však zanechal odtlačky prstov, a preto ho na žiadosť Mellovcov mal Černák ukrývať, kým sa situácia neupokojí.
Černák s tým podľa vlastnej výpovede, samozrejme, nemal vôbec nič spoločné. Skrátka, v jeho garáži sa občas niečo zmontovalo a smolu mal ten, komu to doručili. To podporuje teóriu, že Černák vo svojom ťažení na post bossa všetkých bossov jednoducho využil známe rímske príslovie: Rozdeľuj a panuj!
Tým, že pomohol na druhý svet Tóthovi, „panďáci“ mu ušetrili prácu likvidáciou Muszku, ako domnelého útočníka. Ak aj za tým nemal prsty Černák cez svojho miestneho emisára Karola Szatmáryho, muszkovci totiž prešli po smrti bossa pod jeho velenie.
Podstatné je, že kým sa oba gangy – náhle a definitívne zbavené velenia – spamätali, už nebol taký problém vysvetliť im, že boss všetkých bossov je odteraz len jeden...
Likvidácia na trikrát
Pri popravách mafiánskych bossov nie je nezvyčajné, že uniknú aj niekoľkým likvidačným pokusom. V prípade krvavého konca Róberta Holuba rýchly sled udalostí pripomínal duel na život a na smrť.
Holub bol totiž veľmi silný súper, suverénne ovládajúci východ Slovenska vďaka svojim úzkym kontaktom na klan Rezešovcov. Jeho kriminálne aktivity podrobne opisujem v knihe Mafia na Slovensku. Navyše bol v priateľskom kontakte aj s Černákom.
Spolu so svojím najbližším pobočníkom Štefanom Fabiánom (prezývaným Fabo a vraj neobyčajne blízkym Eve Rezešovej) mali byť prítomní pri vražde Szymaneka.
Ochrannú ruku držal aj nad pôvodným Černákovým idolom popradským bossom Milanom Reichelom, ktorého na úteku niekoľko týždňov aj ukrýval. Černákov úder preto prišiel ako blesk z jasného neba.
V pondelok 22. septembra 1997 na benzínovej pumpe na košickom sídlisku KVP Holub vystupoval zo svojho Mercedesu, keď sa náhle veľkou rýchlosťou priblížila motorka a spolujazdec z nej spustil paľbu zo samopalu. Zbraň však zlyhala a, naopak, Holubov spolujazdec, známy košický klenotník Turek Zekira A., začal páliť z pištole na útočníkov. Útočníci unikli a ich motocykel Honda našli neskôr odstavený za diskoklubom Iskra.
Útok na benzínovej pumpe Holub na polícii vôbec neohlásil, aj keď sa to stalo za bieleho dňa a použitie zbrane na takom frekventovanom mieste sa nedalo prehliadnuť.
Vedel veľmi rýchlo, komu sa poďakovať. Motocykel totiž riadil neskôr už povestný kat podsvetia Lojzo Čistič, občianskym menom Alojz Kromka. A aby o útočníkoch neboli žiadne pochybnosti, na mieste činu zostal aj mobil jedného z posádky motocykla.
Holub vedel, že Čistič pracuje pre Černáka, a preto mu hneď volal. Černák o tom vypovedal: „Vystrájal, správal sa ako postrelená divá zver. Zúril, že nejaký Lojzo si dovolil na neho v Košiciach strieľať, že on zabije jeho mamu aj otca a všetkých jeho bratov. Na jeho žiadosť som sa s ním stretol v Prešove. Žiadal ma, aby som zistil, kde sa Lojzo pohybuje.“
O tom, ako tie vyhrážky Holub naplnil, si povieme neskôr. Podstatné je, že Černák sľúbil Holubovi, že mu Čističa vydá. Holub stále nepochopil, že to nie je súboj medzi ním a Čističom, ale že za plánom jeho likvidácie je sám Černák. Čistič bol len vykonávateľ.
Mohlo mu svitnúť už aj preto, že ako miesto vydania Čističa vybral Černák bratislavský hotel Danube. Teda pôvodné sídlo zlikvidovaného najvyššieho slovenského bossa Sýkoru. Malo sa zrejme stať krvavou inauguráciou nového bossa všetkých bossov, ktorému Holub už zavadzal.
Navyše Černák už mal zaňho na východe pripravenú náhradu – mal to byť Holubov druhý pobočník Karol Kolárik. Kráľ východoslovenského podsvetia ešte žil a jeho nástupca sa už chystal nahradiť ho.
Druhý prebehlík mal dokonca sestru Holubovej ženy za družku, a predsa ho prísľub vyberať výpalné v Prešove zlákal na stranu Černáka. To všetko by sa nemohlo stať, keby na to nekývli aj vtedajší bossovia bratislavského podsvetia. Tu bol totiž útok na Holuba najľahšie realizovateľný, lebo sa nemohol obklopiť takou ochranou, akú mal na svojom teritóriu. Holub teda šiel pol roka po Sýkorovej smrti do hotela Danube na popravu.
Scenár celkom nevyšiel
Do Bratislavy prichádzali pôvodne štyria – Holub a jeho traja pobočníci Fabián, Kolárik a Borža. Mala to byť najvyššia delegácia mafiánov z východu, ale poslední dvaja na miesto činu nedorazili.
Prvého z nich nie náhodou čosi zdržalo ešte doma, potreboval alibi pred ostatnými a chystal sa prebrať moc, len čo prídu správy z Bratislavy. Boržu už pred hotelom zabavili Černákovi ľudia. To jediné dosvedčil pred prešovským súdom v apríli 2010 aj Peter Kuchár, bratanec Mikuláša Černáka, ktorý preňho robil v povestnej CBS Security 3 a ktorý sa inak na nič podstatné z toho obdobia nepamätá. Ale dodal, že tam bol „pracovne“: „S kým, to si nepamätám. V čase streľby som bol v miestnosti.“
Holub sa tak ocitol v spoločnosti Černáka len so svojím najvernejším pobočníkom Fabom. Černák sa na túto príležitosť obliekol do nápadne bledomodrého obleku. Zjavne tú scénu vychutnával, veď jej scenár písal sám.
Zakrátko, tesne pred 20.00 hod., vstúpil do hotela aj Čistič. Na jeho tvár si Borža postávajúci pred hotelom spomenul aj po rokoch. Keď Čistič vychádzal, na zemi v hotelovom bare Amadeus ležal mŕtvy Fabo a ťažko ranený Holub.
Po akcii sa našli štyri pištole kalibru 9 mm – jedna pri mŕtvom, jedna pri zranenom, jedna ležala v boxe baru pri vestibule a jednu mal pri sebe zadržaný svedok, teda zrejme Černák. Strelec odišiel pokojným krokom a nikto sa ho nepokúšal zadržať.
Ešte rana istoty
Holuba previezli do Nemocnice s poliklinikou akademika Ladislava Dérera na Kramáre so strelnými poraneniami z minimálne troch projektilov do tváre, brucha a ľavého ramena. Vzápätí sa podrobil operácii.
Hneď na druhý deň sa k Robertovi Holubovi dostavil jeho advokát s početnou ochrankou, ale tú polícia odmietla s tým, že ochranu ťažko raneného zabezpečí sama.
Podľa očitých svedkov okolo nemocnice stále premávali luxusné autá s košickými značkami a už na pohľad tvrdými chlapíkmi. Ale ich bossovi ani to nepomohlo. Po streľbe na benzínke a v hoteli Danube išiel vrah do tretice už naisto.
Keď už bol Holub z lekárskeho hľadiska mimo ohrozenia života, dorazil ho priamo pod „ochranou“ polície v jeho nemocničnej izbe neznámy strelec. Ten 5. októbra o 1.57 ráno na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení zastrelil cez okno Róberta Holuba samopalom vybaveným tlmičom.
Strelca zahliadli sestričky nočnej služby, ktoré v tej chvíli fajčili v okne na dohľad. Páchateľ za pomoci prineseného hliníkového vysúvacieho rebríka s celkovou dĺžkou 6 metrov najskôr vyšiel na strechu hlavného vchodu kliniky a tým istým rebríkom sa dostal na strechu dvojposchodovej budovy polikliniky.
Tam využil bezprostrednú blízkosť strechy od okna izby, v ktorej ležal ranený Holub, a zo vzdialenosti asi troch metrov naňho opakovane vystrelil cez zatvorené okno so zatiahnutým závesom. Holub v tom čase ležal bezvládne na posteli tvárou k oknu a bol napojený na prístroje. V miestnosti bol sám a svietilo v nej len malé svetlo, medzi závesom a parapetom však bola asi 15 centimetrová štrbina.
Vrah teda zrejme videl na svoj ešte živý terč. Viackrát zasiahol vlasovú a tvárovú časť hlavy obete. Lebku mal takú tvrdú, že ju neprestrelili ani tieto guľky. Zomrel na šok z mnohopočetných zranení.
Za dverami pritom stáli príslušníci Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I., ktorí si nič nevšimli. Páchateľ zanechal na streche zbraň – samopal juhoslovanskej výroby kalibru 9 mm so zásobníkom a tlmičom, 24 prázdnych vystrelených nábojníc, kuklu a rebrík.
Po streľbe sa spustil rebríkom na nižšiu strechu, odkiaľ zoskočil na zaparkované auto, ktorého majiteľom bol pracovník strážnej služby. Vrah ušiel z miesta činu v aute pravdepodobne typu kombi, ktoré malo na streche označenie Taxi. Podľa svedkov pokračovalo v ceste z Kramárov na Patrónku.
Najsilnejší Černákov konkurent bol po smrti. Mimo Bratislavy, ktorej podsvetie sa už atomizovalo na jednotlivé štvrte a nemalo expanzívne ambície za hranice mesta, tak Černák ovládal celý juh aj východ krajiny.
Na západe sa zbavil Tigra Novotného, na severe pacifikoval Reichela. Ostal už len jeden nezávislý kút organizovaného zločinu – Žilina a okolie, kde kraľoval boss nazývaný Gorila. Ale aj jeho dni už boli spočítané.
Text je úryvkom z kníh Boss všetkých bossov a Mikuláš Černák.
Autor: Gustáv Murín
