V rodnom Telgárte na Černáka niektorí ani po rokoch nedajú dopustiť. Veď za krvavé peniaze z vydierania a podvodov sa mu ľahko „sponzorovali“ okázalé preteky v pretláčaní rukou. Príspevky na detské domovy niekto okomentoval návrhom, že by sa skôr zišli deťom obetí. To si však Černák nepripúšťal. Dal aj na nemocnicu a cestu.
Miestnych potreboval ako spoločenskú záruku na predčasné prepustenie z väzenia. A aby si to poistil, venoval mladému gréckokatolíckemu farárovi Jánovi Maďoranovi, ktorý mal v roku 1990 pri príchode do Telgártu len 24 rokov, auto.
Jeden z miestnych pre Život potvrdil: „Bol to taký hrdý žltý mercedes s tmavými sklami. Dosť netradičné auto pre farára. Hovorilo sa, že dostal aj nejaký renault. Raz ho vraj ktosi na ceste zastavil a kričal: Veď to je moje auto, čo mi ukradli!...“
Zlodej koní sa celkom pochopiteľne zvykne odvďačovať kradnutými koňmi. Tieto boli pekne pod kapotou a pánu farárovi Jánovi Maďoranovi ani to povestné „nepokradneš“ nezabránilo, aby spoločenskú záruku, ktorú podpisovali hlavne chlapi v krčme, vylepšil ešte pečiatkou farského úradu.
A Černáka naozaj, napriek protestu prokurátora, predčasne z väzenia prepustili!
Strach sa vrátil
Rok 2002 nevyzeral z hľadiska boja proti organizovanému zločinu najlepšie. Začiatkom roka sa dostali na slobodu bratia Mellovci z Prievidze (mladší Ivan prišiel toho leta pri autonehode o život).
Prepustený bol údajný šéf nitrianskeho podsvetia Ľuboš Ferus. Na slobodu sa dostal spolu s ďalšími siedmimi mužmi obvinenými z podvodu s diaľničnými známkami.
Vďaka pochybeniu sudcu Kána boli vonku aj siedmi kolárikovci a v Košiciach bolo vzápätí dusno od požiarov áut a iného majetku. Odbojný majiteľ Drukosu František Mojžiš bol ešte stále pod ochranou, ale aj tak sa bál vypovedať a na súdne pojednávania jednoducho nechodil.
V Telgárte pán farár spisoval spoločenskú záruku za Černáka a vdova po Miroslavovi Vlčkovi, ktorý si splnil občiansku povinnosť svedectva vraždy v réžii Černákovho brata Vladimíra, sa radšej z obce aj s deťmi vysťahovala.
Černák sa tiež premiestnil. Na slobode si vybral za svoj hlavný stan radšej Kežmarok, kde býval u bratanca, a Tatry ako Banskú Bystricu. Z toho vznikli obavy, že sa tlačí do vedenia Tatravagónky Poprad, teda sliepky, ktorá mala znášať zlaté vajcia už mafiánskym bossom Steinhübelovi a Žembovi. V tom čase to bola firma so základným imaním 1 miliarda 267 miliónov.
Začalo sa hovoriť aj o tom, že má zálusk na akcie Strojsmaltu Holding v Pohorelskej Maši, ktoré mala vdova po bývalom funkcionárovi HZDS nebohom Petrovi Novotnom.
Po Slovensku sa Černák vozil v terénnom BMW alebo športovom Mercedese značky KK – CCCCC. Jeho kamaráti z Kežmarku sa vozili na rovnakých autách s rovnakými ešpézetkami – za KK nasleduje päť rovnakých písmen. Také autá krúžili okolo ilavského väzenia aj v deň, keď Černáka prepúšťali z väzenia. Medzi sebou tomu hovorili, že ho „vyberajú z basy“. Dodajme, že ten Mercedes patril Mraziarňam Kežmarok.
Nedostatok vitamínu D zahnal Černák dovolenkou na obľúbených Kanárskych ostrovoch, kde mal vraj oprašovať aj svoje zahraničné podnikateľské kontakty. Inak sa dával do najlepšej kondície v kúpeľoch Vyšné Ružbachy a Tatranské Matliare.
Bývanie v luxusnom byte v banskobystrickej štvrti nad plážou mu sprostredkoval Michal Moravčík, o ktorom sme už počuli v súvislosti so zavraždením Karcela.
Černák nezabudol urobiť veľkodušné gesto a na slobode venoval stodvadsaťpäťtisíc korún na detské domovy na Horehroní. A týmto „odpustkom“ aj hneď zabudol na dobré skutky a veselo sa pustil do tých druhých.
Roman Krpelan a Daša Matejčíková o tomto období napísali: „V Kežmarku dával Černák najavo svoju prítomnosť, postavenie, vystupoval hrdo, sebavedome až pansky. Práve v Kežmarku momentálne operuje najvplyvnejšia skupina v podsvetí.“
Černák a spol. mali obľúbený bar, ktorý „kontrolujú otec a syn J.“, kde po svojom okázalom príchode jednoducho vyhodili iných hostí a obsadili ho celý pre seba. Ale to bola len rozcvička Černákovej arogancie.
Príliš malá zjazdovka na dvoch Mikulášov
Černákov životný príbeh je neuveriteľnou reťazou paradoxov a nevídane vyhrotených situácií. Ani najdiabolskejší dramaturg by nevymyslel scénu z decembra 2002 na zjazdovke na Štrbskom plese.
Práve sa tam lyžuje slovenský premiér Mikuláš Dzurinda a okrem ochranky nevzbudzuje väčšiu pozornosť okolia. Vtom sa k vleku prihrnie Mikuláš Černák ako najvyšší predstaviteľ toho iného Slovenska a rozráža si cestu. Kto by sa mu predsa trúfol postaviť do cesty? Kto by sa opovážil nevzdať mu „úctu“ po toľkých vraždách a zločinoch? Skúsil to nejaký veci neznalý Poliak, ale vzápätí preletel cez oplotenie pri vleku.
„To, čo som videl, bola hrubá manifestácia sily... Bolo to arogantné správanie. Videl som, ako si pán Černák, držiac v ruke lyžiarske palice, kliesni cestu strkaním do ľudí a fyzicky ich ohrozuje. Bol to veľmi nechutný incident,“ povedal potom premiér novinárom a podal na Černáka trestné oznámenie.
„Videl som, ako ľudia nemajú odvahu ozvať sa, preto som urobil to, čo by mal urobiť každý občan tohto štátu, ak je svedkom hrubého výtržníctva.“
Ten istý premiér predtým povedal: „Černák z basy tak skoro nevyjde!“ A teraz ho mal rovno pred očami aj s jeho bossovskými manierami. Černák predbieha všetkých, dokonca aj premiéra Slovenska! Ťažko si predstaviť jasnejšiu konfrontáciu autority štátu a podsvetia. Dvaja Mikulášovia, každý šéfom inej podoby Slovenska, zoči-voči na jednej zjazdovke, pred očami verejnosti.
Premiér mal podľa médií len kvôli tomu zvolať deň pred Silvestrom rokovanie koaličnej rady do Trenčianskych Teplíc, kam prišiel aj minister spravodlivosti JUDr. Daniel Lipšic. Teraz sa už naozaj nedalo vyhnúť čelnej zrážke. A fraška sa začala.
Lov na „polepšeného“
Černák bol prepustený na podmienku po sľube, ako veľmi sa polepší. Ťažko si predstaviť jasnejší dôkaz, ako myslel svoje sľuby, a dôveryhodnejšieho svedka tohto zlyhania, ako je predseda vlády tohto štátu.
A predsa to nestačilo námestníčke prokurátora v Poprade Dáši Grígerovej, ktorá neprijala obvinenie vyšetrovateľa a pátranie po Černákovi bolo zrušené. Odvolala sa na uznesenie, v ktorom sa tento jej krok zdôvodňuje, ale odmietla to uznesenie zverejniť. A u nás stále platí, že ak prokurátor nepodá žalobu, tak sa nič nestalo. Prokuratúra tiež zabránila, aby bol Černák zadržaný...
Takže namiesto toho, aby sa Černák schovával v obave z následkov svojho činu, bolo nutné posilniť osobnú ochranu premiéra!
Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou, ako rád hovorieval milovník paradoxov, spisovateľ Bohumil Hrabal. A neuveriteľne to aj pokračovalo.
Černákov obhajca sa poponáhľal s vysvetlením, že incident sa udial len preto, že Černák zabudol vo väzení ako lyžovať a palicami sa oháňal iba z bezmocnosti nad tým, čo jeho lyže vystrájajú! Takže ten Poliak skočil cez to oplotenie asi sám od radosti z toho, že vidí Černáka na slobode?
Generálna prokuratúra TRI mesiace skúmala trestné oznámenie premiéra, aby dospela k záveru, že išlo iba o priestupok. Tak načo sa vzrušovať?
Príbeh sa tým nekončí. Po tomto incidente predsa len komusi došla trpezlivosť. Ešte v deň rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne vtedajší minister spravodlivosti JUDr. Daniel Lipšic zvolal mimoriadnu tlačovú konferenciu, kde avizoval podanie sťažnosti pre porušenie zákona okamžite po doručení spisu.
Na spis z Najvyššieho súdu (kde bol kvôli rozhodovaniu v inej veci M. Černáka) musel čakať do februára 2003, ale vzápätí po jeho doručení podal sťažnosť, že sudca trenčianskeho okresného súdu Michal Antala pri predčasnom prepustení Černáka pochybil. To totiž mohlo pripadať do úvahy až po dvoch tretinách trestu, teda nie polovici, a tiež dôkladnom preskúmaní, či bude odsúdený viesť „riadny život“ (to sudcovi Antalovi zjavne nenapadlo).
Do mesiaca Najvyšší súd rozhodol, že prepustenie bolo nezákonné. Ale nevydal toto stanovisko hneď písomne, veď ako povedal podpredseda Najvyššieho súdu Juraj Majchrák: „Máme na to tridsať dní.“ Takže Černáka nemohli zatknúť. Ale aspoň to vďaka vyjadreniu pána Majchráka médiá vytrúbili do sveta. A tie toľko bubnovali a bubnovali, až zajac ušiel. Podarená anekdota, však?
Text je úryvkom z kníh Boss všetkých bossov a Mikuláš Černák.
Autor: Gustáv Murín
