Od čias prvého súdu s Černákom sa mnohé zmenilo. Musel to vziať na vedomie, a hoci najskôr odmietol vypovedať, lebo súd je vraj zaujatý, v prípravnom konaní už detailne opisoval jednotlivé vraždy a vzťahy rôznych mafiánskych skupín. Hovoril aj o kulturistovi Reichelovi z Popradu, ktorý mu mal byť vzorom, a o jeho kontaktoch na taliansku mafiu.
Neskôr už pripúšťa aj svoju prítomnosť pri vraždách, ochotne vypovedá, ale ešte sa nepriznáva. Naopak, ochotne a podrobne vypovedá v iných kauzách.
Konkrétne v máji 2009 na súdnom pojednávaní vo veci zavraždenia Jána Kromku, brata Černákovho povestného kata nazývaného Čistič, sa Černák na prešovskom súde ochotne rozhovoril, ale, pochopiteľne, o svojej verzii celého činu a jeho aktérov. Aspoň však potvrdil, že išlo o duel medzi Čističom a Holubom, ktorý podľa všetkého vyprovokoval práve Černák, aby sa Holuba zbavil.
Černák začal pred blížiacim sa, zjavne rozhodujúcim procesom mobilizovať aj svoje finančné zdroje. Keď prestali plynúť z kriminálnej činnosti, musel siahnuť na podstatu. Začal rozpredávať svoj záhadne nadobudnutý majetok.
BMW Alpina B12 predal už pri prvom procese. Teraz siahol na pôvodne Karcelov penzión v Bystrej. Zbavil sa benzínovej pumpy aj fitnescentra. Rozhodol sa predať aj vlastný dom v Brezne, ale takmer pol druha roka sa nenašiel kupec.
Jeho manželka si hľadá nový byt aj zamestnanie, pretože dlhoročná pravidelná mesačná apanáž od Černáka hrozí vyschnutím. Ale ani tu mu už všetko nevychádza ako kedysi. Pri predaji nehnuteľnosti v Banskej Bystrici ho mal vlastný kumpán pripraviť o 40 miliónov (asi. 1,4 milióna eur). Aby mu nechýbali, keď v rozhodujúcom súdnom procese nielen advokáti bývajú drahí...
Bez záujmu
Pozoruhodné je, že nový Černákov proces už nie je stredobodom pozornosti médií. Rutinne ho pokrývajú agentúry a z času na čas spravodajské relácie televízií a rozhlasových staníc.
Podrobnejšie o priebehu procesu píše systematicky len Ingrid Timková za korzar.sme.sk, Ľubomír Ferko v Pluske a Peter Novotný (alias “nov”?) v Novom čase. Akoby spoločnosť považovala Černákov prípad už vopred definitívne vybavený.
A ešte jedna podstatná zmena nastala. Pri tomto procese nekrúžia nad pojednávacou sieňou vrtuľníky, na strechách nestriehnu policajní ostreľovači, príjazdové cesty neblokujú policajné autá a v budove nestrážia kukláči so psami.
Drvivá väčšina členov Černákovho gangu je buď po smrti alebo vo väzení. A tí ostatní robia všetko preto, aby on sám z väzenia nikdy nevyšiel. Deje sa niečo nevídané a neslýchané. Nepokúšajú sa ho oslobodiť nejakou divokou akciou, dokonca ani svojimi výpoveďami pred súdom. Naopak, svedčia proti nemu.
Ako pre Plus 7 dní povedal jeden pod podmienkou anonymity: „Niektorým by bolo veľmi horúco, pretože Miki by to bez pomsty nenechal, ostatným hrozí, že by sa k nemu museli vrátiť. Inú možnosť by nemali.“
Preto radšej svedčia.
Druhý po Černákovi
Peniaze a moc sú dvojčatá. Černák by nikdy nedosiahol takú moc v podsvetí a spoločnosti, keby nedisponoval takmer neobmedzenými prostriedkami. K tomu mu dopomáhal veľmi výdatne Miloš Kaštan. Dnes sa na to, pravda, díva inak.
„Problém bol v tom, že z tých peňazí niekomu preplo. Mne nie. Ja som sa z peňazí nikdy nepotentoval. Mňa na rozdiel od Černáka baví samotný biznis. Vždy som fungoval už od rána, ale Miki vstával o deviatej, o desiatej. Najhoršie bolo, že do obchodu začal miešať veci, ktoré s ním nesúvisia. Kto je s kým kamarát, komu sa musíme pomstiť a podobné hlúposti.“
Vzťah „ekonóma“ a „bojovníka“ je vždy labilný a problematický. Niekto musí šéfovať. V ideálnom prípade, ako u Vidu, je tou autoritou „ekonóm“ a „bojovník“ sa mu do plánov nepletie. Žaluď to skúšal ako solitér, ktorý si na jednotlivé kšefty, alebo len ochranu bojovníkov kupuje. Ale to spôsobilo jeho ľahkú zraniteľnosť.
Vo vzťahu Černák a Kaštan mal jasne navrch Černák pre svoju násilnícku povahu a nepredvídateľnosť rozhodovania. A ako každý bitkár z dediny, keď sa ocitne v meste a ešte aj za vrchstolom, nadobudol dojem, že už je odrazu dosť chytrý, aby aj on hovoril do kšeftov. To muselo Kaštana rozčuľovať.
„Vzťahy doplietol tak, že som sa v nich prestával orientovať. My dvaja sme sa spolu stretávali čoraz menej. Miki stále lietal na východ a neviem kam. Do našich vecí zaťahoval nekompetentných ľudí. Ja som vymyslel nejaký kšeft, pripravil pôdu a Miki zrazu povedal: ´O to sa netráp, to vybaví Kolárik.´ A bolo po zábave. Do banky nemôže ísť niekto potetovaný! To nejde.“
Tieto sťažnosti Kaštana treba preložiť z „jeho“ jazyka do toho nášho, normálneho. Ani na chvíľu nemôžeme podliehať ilúzii, že si takto pre Plus 7 dní s Ľudmilou Lackovou pohovoril počestný obchodník, zhrozený, kde sa to náhodou ocitol.
Kaštan pri prvých násilnostiach asistoval zrejme bez zábran. To až neskôr, keď už si aj on nahrabal a mal pocit, že patrí do „lepšej spoločnosti“, ho nadmiera násilia a najmä vraždy začali znepokojovať. Nie z morálneho hľadiska, ale veľa krvi biznisu nesvedčí. Keď chytíte povesť, že ľudia s ktorými sa zhovárate dnes, zajtra môžu zmiznúť (ako sa tým chválil Černák), začnú sa vám naozaj veľké ryby vyhýbať. A tým aj veľké kšefty. Kaštan už videl ďalej a hlavne mal inú predstavu o „zločine a treste“, a tak znervóznel.
„To, čo sa začalo diať, nepatrilo do nášho podnikania. To bol výplod Černákovho chorého mozgu. Nechcem hovoriť ako lekár, či bol narušený, alebo čo sa s ním stalo. Kým mal mladšieho brata, správal sa inak. Ale potom sa zbláznil. Neviem, prečo to robil. Možno mal nejaký komplex, asi mal potrebu ukazovať. Blokoval si tým ľudí, aby ho nemohli opustiť. Pretože, ak ste raz boli pri niečom takom, odísť od Mikiho sa nedalo. Nikto z nás, ktorí sme boli svedkami tých vrážd, nebol schopný zavolať si iného bokom a porozprávať sa. Bolo to nebezpečné. Nemohli ste tušiť, čo ten druhý spraví.“
Kolotoč násilia má svoju logiku. Tí, čo majú na rukách krv, majú macbethovské krvavé sny. A keďže sa ich nemôžu zbaviť, chcú byť aspoň obklopení takými, čo ich s nimi zdieľajú.
Granát v záhrade
Kaštan pochopil až vo väzení, že môže dôjsť aj na neho.
„Pamätám sa, ako sme vo väznici v Leopoldove pozerali Televízne noviny, a zrazu tam odznelo, že ktosi nadránom hodil granát do záhrady Kaštanovho domu v Banskej Bystrici. Výbuch poškodil auto a zranil psa. Pri tej správe sa všetky hlavy otočili ku mne.“ Bolo to 13. 12. 2002 a Černák bol druhý týždeň na slobode.
„Snažil som sa nedať najavo žiadne pocity, ale mozog mi bežal na plné obrátky. Kto to mohol spraviť? Keby za mnou predtým prišli policajti, tak mohlo vzniknúť podozrenie, či nebudem chcieť vypovedať. Ale nikto sa so mnou vo väznici nekontaktoval. Ten výbuch mal byť postrašením. Hodili ho takmer rovno do domu, kde spala moja žena a deti, len pre istotu. Aby som náhodou o niečom neuvažoval. To bolo choré. Takéto fantazmagórie mohol mať iba jeden človek. Ani chvíľu som nepochyboval o tom, kto to má na svedomí. Keď niekoho dlho poznáte, viete presne, ako uvažuje.“
To bol začiatok ich rozchodu. Možno Černák naozaj uveril aj vo svoju obchodnícku genialitu, z čoho logicky vyplynulo, že Kaštana už nepotrebuje. Navyše neskôr na súde predložil svedectvo akéhosi Ríza, podľa ktorého sa mal Kaštan spojiť s nejakými Maďarmi na príprave Černákovej likvidácie.
„Neskôr som sa dozvedel aj ďalšie veci. Miki chystal zmluvy, ktorými ma chcel pripraviť o majetok, vyšachovať z hry a pred ľuďmi o mne nepekne rozprával. Po mojom prepustení z väzenia sme sa spolu stretli vo firme. Cítil som tam napätie, niečo medzi nami nebolo v poriadku. Ale navonok sme sa tvárili ako predtým, on ma dokonca vyobjímal. A toto ľudia nechápali. Ak niekoho prezentujete, že je špina, tak sa s ním nebudete objímať.“
Kaštan začal byť aj v inom opatrnejší. Napríklad na povestnej lyžovačke, keď na seba narazili na jednej zjazdovke dvaja Mikulášovia.
„Ja som na svah ani nešiel. Otočil som sa, hneď ako som na parkovisku zbadal množstvo zaparkovaných vládnych vozidiel. Normálny človek by tam v našej situácii predsa nešiel provokovať.“
A na tomto sa tí dvaja rozišli. Černák chcel zostať iný, a teda v logike veci nenormálny, Kaštan by sa už po zlej skúsenosti rád znormalizoval, zapadol, aby naňho štát tak ostro nedovidel. Pravda, ani jeho nostalgia za „starými zlatými časmi“ neopúšťa, a tak si na spoveď pred novinárkou Lackovou o svojom zmúdrení vyberá zase len bar Natali, kde s Černákom začínali.
„Kedysi mi záležalo na tom mať domy, autá. Ale niečo som prežil a pochopil, že chvíľu niečo je a zrazu byť nemusí. Ja som bohatý hlavne duševne,“ smeje sa. Ktovie dokedy. Stále má na krku obvinenie z prípravy vraždy jedného zo štatutárov Petrochemy Dubová a v kauze olejárov...
Text je úryvkom z kníh Boss všetkých bossov a Mikuláš Černák.
Autor: Gustáv Murín
