Brazílska futbalová legenda Pelé (vľavo) sa teší z piateho titulu majstrov sveta s Ronaldom. Obaja nastrieľali na MS po dvanásť gólov. Vzadu šéf UEFA Švéd Lennart Johansson. FOTO – TASR/AP
Všetkých 736 futbalistov, ktorých hostili 17. majstrovstvá sveta v Japonsku a Kórejskej republike, sa prišlo na vrcholné podujatie predviesť, ukázať v čo najlepšom svetle. Šampionát je raz za štyri roky a pre nejedného prvým a možno zároveň aj posledným v kariére. Nie vždy sa však musia stretnúť plány a predsavzatia so spokojnosťou na trávniku. Bolo dosť takých hráčov, ktorí prichádzali na záverečný turnaj predať všeobecne dobre známe kvality a zúročiť potešiteľnú formu zo sezóny. Predpoklady nevyšli, z očakávaných lídrov sa stali priemerní jednotlivci. Svetu sa predviedla i druhá kategória, ktorých lesk nie je až taký jagavý a mená nevyslovované s takou frekvenciou. Veľa z nich príjemne prekvapilo a získalo príležitosť preraziť na medzinárodnej prestupovej burze. Väčšina sa zaradila do takzvaného štandardného súdka. Raz zasvietili, inokedy zhasli. Každý z nich držal šancu vo vlastných rukách. Pokúsili sme sa o päťčlenný subjektívny výber v nami zvolených piatich kategóriách, v ktorých hráči patrili do popredia.prekvapiliIlhan Mansiz (Turecko) – dvadsaťšesťročný útočník istanbulského Besiktasu odohral pred majstrovstvami v reprezentácii len päť zápasov. Na turnaji vždy striedal, jediný raz ho tréner Günes poslal na trávnik od začiatku – v boji o bronz. Odvďačil sa mu dvoma gólmi. Obetavý, trpezlivý typ, ktorý ťažil z nevedomosti súperov o jeho prednostiach.
Ahn Jung-hwan (J. Kórea) – jeden z benjamínkov Hiddinkovho tímu sa stal hviezdou a pomaly národným hrdinom. Zariadil cennú remízu s Američanmi, keď do konca zápasu chýbalo dvanásť minút. Ešte väčšiu slávu mu priniesol zlatý gól do siete Taliana Buffona v osemfinále. Po nevýraznom začiatku svoj výkon stupňoval do maxima, v boji o bronzovú medailu už nevládal.
Landon Donovan (USA) – iba dvadsaťročný útočník klubu San Jose Earthquakes so sympatickým ťahom na bránku. V spoločnosti oveľa skúsenejších spoluhráčov (Reyna, McBride, Jones) sa nestratil. Viacerých zatienil vyspelou individuálnou technikou, dravosťou a vtipnou kľučkou. S dvoma gólmi na svojom prvom veľkom medzinárodnom podujatí určite nerátal.
Rio Ferdinand (Anglicko) – najdrahší obranca sveta ukázal svoj kredit z Premier League – je dôrazný, jeden proti jednému nekompromisný. Otázka znie, kde sa proti nemu ľahšie presadzuje – vo vzduchu alebo po zemi. Málokedy cez seba pustí protihráča. Manchester United je pripravený zaplatiť Leedsu United za jeho prestup okolo 2,5 miliardy korún. Obranca budúcnosti.
Papa Bouba Diop (Senegal) – jeden z najlepších deštrukčných stredopoliarov na šampionáte. Má úžasnú orientáciu vo svojom priestore i finálnu prihrávku. Napriek tomu, že o góly v senegalskom tíme sa mali starať iní, dvadsaťštyriročný futbalista francúzskeho klubu Racing Lens ich sám dal tri. Mimoriadne cenný hráč, poctivý robotník.
ŠtandardRaúl (Španielsko) – spoľahlivá továreň na góly sa nezavrela ani počas majstrovstiev. Španielsky útok nesklamal – obaja s Morientesom odviedli dobrú prácu, ich šesť gólov je toho jasným dôkazom. Aj hviezdu prvej veľkosti madridského Realu poznačila náročná sezóna, na ktorej konci sa dostavila únava. Z nej vyplynulo i zranenie, ktoré ho zastavilo pred štvrťfinále.
Michael Ballack (Nemecko) – po brankárovi Kahnovi druhý najsmutnejší muž majstrovstiev. Nemcom vystrieľal semifinále i finále, ale z boja o zlato v Jokohame ho vyradila druhá žltá karta. Obetoval sa pre mužstvo. Vzor mladých v správaní i v zdokonaľovaní. Kým mohol, držal réžiu nemeckej hry pevne vo svojich rukách. Jeho čas ešte príde.
Michael Owen (Anglicko) – striedal lepšie momenty so slabšími. Niekedy ho na trávniku dlho nebolo vidieť, ale vzápätí dokázal udrieť. Anglicko mu dlho nezabudne, že v prestížnom súboji s Argentínou „vyrobil“ pokutový kop, ktorý potom Beckham premenil. Chladnokrvnosť v zakončení potvrdil proti Brazílii, keď prekonal vybiehajúceho Marcosa jemným oblúčikom.
Jay-Jay Okocha (Nigéria) – stále parádny technický virtuóz, ktorému už chýba lepší fyzický fond. Miluje loptu, dokáže s ňou famózne kúsky, niekedy však na úkor spolupráce s ostatnými. Zrejme jeho posledný šampionát ho nezastihol v optimálnej pohode. Napriek tomu ukázal, že je stále platným členom nigérijského tímu.
Christian Vieri (Taliansko) – ak by bol premenil tisícpercentnú šancu z piatich metrov v závere osemfinále proti domácim Kórejčanom, mohol byť slávny. Každopádne, najlepší Talian na tomto šampionáte. Úlohu zakončovateľa splnil, v medzihre mal aj slabšie chvíľky. Na hrane ofsajdových pascí sa orientoval rutinérsky, dostával málo presných prihrávok do šprintov.
nepresadili saThierry Henry (Francúzsko) – nepotvrdil postavenie najlepšieho strelca anglickej Premier League. Pravda, nemal na to ani dostatok času. Odohral len 115 minút, keďže v druhom súboji proti Uruguaju videl červenú kartu. Napriek tomu sa proti Senegalu dostával do príležitostí, pýtal si loptu, ale vo finálnej fáze ho prenasledovala smola. O nič menšia, ako Trezegueta.
Hakan Sükür (Turecko) – až posledný zápas o bronz proti Kórejskej republike sme videli starého dobrého známeho Hakana. Hoci sa mu v priebehu majstrovstiev nedarilo, nepoložil sa. Bojoval sám so sebou i súperovými obrancami. Dôveru trénera Senola Günesa si zaslúžil. Najrýchlejší gól šampionátu mu zrejme dlho nikto nezoberie.
Emile Heskey (Anglicko) – obchádzala ho dobrá povesť kanoniera z Liverpoolu. Často sa zbytočne vybíjal v osobných súbojoch, na hrote potom logicky chýbal. Klubová väzba s Owenom vpredu príliš nefungovala. Jeho výkony vo všetkých troch stretnutiach skupiny po zmene strán klesali. Málokedy sa dostával k svojej silnej zbrani – hlavičkovaniu.
Juan Veron (Argentína) – prehľad nestratil, formu áno. Preto ani raz nehral celý zápas, čo by sa mu ešte vlani nemohlo stať. Sklamal fanúšikov. Čakalo sa, že zvládne režisérsku úlohu v strede ihriska bez väčších problémov. Nakoniec za neho alternoval mladý Aimar, proti Švédom dokonca od začiatku zápasu. Po príchode domov sa ospravedlnil všetkým priaznivcom.
Alessandro del Piero (Taliansko) – tretí najskúsenejší Talian. V kvalifikácii dosiahol päť gólov, na šampionáte jeho jediný zásah do mexickej siete znamenal postup do osemfinále. Má na viac ako predviedol. Nedostal sa k obľúbeným priamym kopom či strele zo strednej vzdialenosti. V Juventuse býva väčším postrachom brankárov.
ŽIARILI
Ronaldo (Brazília) – majiteľ zlatej medaily, Zlatej kopačky pre najlepšieho strelca. Po dlhom zranení sa dal obdivuhodne do poriadku. Práca s loptou nekopírovateľná, zrýchlenie excelentné, zakončenie smrteľné. Ťažko brániteľný, utancuje každého obrancu. Ukážkový bol jeho gól v semifinále proti Turecku, keď sa v obkolesení štyroch protihráčov dokázal strelecky presadiť.
Recber Rüstü (Turecko) – brankár, ktorý robí vrásky slovenskému reprezentačnému trénerovi Ladislavovi Jurkemikovi. Prekonať ho v blížiacej sa kvalifikácii ME 2004 nebude jednoduché. Muž s fantastickým reflexom. Výrazne sa zlepšil aj pri vybiehaní. Má najväčší podiel na historickom bronze, hoci turnaj dohrával so zraneným stehenným svalom
Robbie Keane (Írsko) – jeden Keane (Roy) tesne pred začiatkom turnaja z nominácie vypadol, druhý (Robbie) ho zastúpil viac ako vynikajúco. Hoci na úplne inom poste. Len 21-ročný hrot anglického Leedsu United prekonal všetky írske očakávania. Na ihrisku hýril aktivitou, nápadmi a elegantným riešením herných situácií. Tri góly neboli určite náhodné.
Marc Wilmots (Belgicko) – najskúsenejší i najproduktívnejší hráč Waseigeho mužstva sa nemohol rozlúčiť s reprezentačnou dráhou lepšie. Hnací motor tímu, duša, bez ktorej klesá vnútorná sila celého kolektívu. Pri pohľade na jeho zanietenosť museli ísť Belgičania na 120 percent. Niet lepšej názornej ukážky, ako sa bojuje za desaťmiliónový futbalový národ.
Jon Dahl Tomasson (Dánsko) – útočný klenot rotterdamského Feyenoordu predstihol všetky očakávania. Hral s pôvabom, jednoducho, účelne. Problémy mu nerobili vysoké lopty z centrov či dlhé pasy do voľného priestoru. Všetko spracúval v pohode. Obranca súpera nikdy nevie, čo sa v hlave dlhého Dána chystá. Rýchla myšlienka je jeho najsilnejším pomocníkom.
SKLAMALI
Gabriel Batistuta (Argentína) – v juhoamerickej kvalifikácii, ktorú dvojnásobní majstri sveta vyhrali viac ako suverénnym spôsobom, nastúpil len v piatich zápasoch, ale zato v nich nastrieľal päť gólov. Na ázijských trávnikoch skóroval len raz – do siete Nigérie. Po treťom zápase v skupine sklonená hlava, mokré oči. Takto si rozlúčku s reprezentačným dresom nepredstavoval.
Frank Leboeuf (Francúzsko) – s Desaillym mal vytvoriť nepriepustnú obrannú dvojicu obhajcov svetového titulu. Kiksoval v každom zápase. Pomalý, nedôrazný v osobných súbojoch. Pokazil neuveriteľne veľa jednoduchých prihrávok pri zakladaní protiútokov. Nespamätal sa z prvého zápasu proti Senegalu. V ďalšom priebehu šampionátu si neveril.
Luis Figo (Portugalsko) – aj v madridskom Reale sa dlho len trápil. Príčinou poklesu formy boli svalové zranenia. Z jeho hry sa vytratila iskra, nápad, pohotová kľučka a následný nebezpečný center. Vodcovská osobnosť tímu spadla do priemeru. Nedokázal strhnúť spoluhráčov. V kritických chvíľach bolo z jeho výkonu cítiť rezignáciu až nezáujem.
Alen Bokšič (Chorvátsko) – vrátil sa do tímu trénera Mirka Joziča špeciálne na tento turnaj. V Ázii na hrote „zhorel“. Rovnako ako jeho skúsení kolegovia Prosinečki či Šuker. Na rozdiel od nich dostal na rozlúčku príležitosť vo všetkých troch súbojoch skupiny. Góly tentoraz dávala nová krv – Olič s Rapaičom. Techniku nezabudol, nohy už tak neslúžia.
Ebbe Sand (Dánsko) – s osemnástimi gólmi najlepší strelec dánskeho mužstva bol nečakane iba tieňom agresívnejšieho Tomassona. Vpredu takmer neviditeľný. Žiadna veľká hrozba pre súperovu bránku. Radšej sa sťahoval hlbšie za pokutové územie, kde nie je jeho miesto. Z jeho hry vyprchal moment prekvapenia, šikovná šťahovačka a strela bez prípravy.
