Dňa 10. 11. 2008 sa začal druhý megaproces s Černákom. Černák vstupuje do súdnej siene ako vždy perfektne upravený a dobre oblečený podľa najnovšej módy. Vedome, či nevedome tým napodobuje povestný švihácky štýl posledného známeho newyorského mafiánskeho bossa Johna Gottiho.
Spravodajská agentúra ČTK o prvom dni procesu priniesla túto správu:
„Černák pred súdom odmietol vypovedať, senát totiž označil za zaujatý. Súd preto nariadil prečítanie všetkých jeho výpovedí z vyšetrovacieho spisu. Niekoľkohodinové čítanie si Černák vypočul bez prejavov emócií. Vo výpovediach otvorene a detailne opisoval jednotlivé vraždy a vzťahy rôznych mafiánskych skupín na Slovensku.“
V závere prvého pojednávania k tomu krátko povedal: „Pôvodne som skutky popieral, zistil som však, kto ma usvedčuje z týchto skutkov.“
A bývalí černákovci už svojho šéfa naozaj nešetria. Slavomír Surový bol štartérom Černákových áut, čo je samovražedná úloha prakticky preverovať, či v aute bossa nečíha bomba, ktorá hneď po naštartovaní vybuchne.
Za to a iné službičky zarábal u Černáka mesačne vtedy neuveriteľných 40 – 50 tisíc Sk (1 660 €) a k tomu niektorý mesiac navrch aj 100 tisíc Sk (3 319 €). Okrem toho od svojho šéfa dostal aj auto, zlato, platil mu dovolenky.
Černák to priznal: „Nepopieram, získal si moju dôveru, lebo bol ochotný všetko spraviť a neustále bol k dispozícii. Zajazdil si na mojich autách, fungoval ako štartér.“
Pred súdom v roku 2008 Surový na adresu Mikuláša Černáka povedal, že nepozná zo žijúcich ľudí nikoho, kto by zabíjal ako on. „Buď teraz taký frajer, ako keď si pichal nožom Slivenského. Hovoril si, že si zabil viacej ľudí ako rakovina, že si zabil celý autobus ľudí, možno štyridsať. Ak by si napísal o tom knihu, tak by tomu nikto nechcel veriť.“
Černák na to zakontroval vyhlásením: „Pán predseda, on klame. Ak by bol napojený na detektore lži, zhoria aj káble.“ Súdu predložil aj dôkaz – výsledok jeho testovania na detektore lži. Dokonca ho obvinil z krádeže v istom rodinnom dome, kde vyjedol chladničku a „vykadil sa na stred kuchyne“.
Surový priznal, že vzal prsteň po zavraždenom Šipošovi. Odovzdal ho pri vyšetrovaní. Poprel však spomínanú krádež a Černákovi odpovedal: „Ak by sme mali pokračovať takto, neskončili by sme za týždeň. Ja som s tebou toho zažil, že by z toho zošalela aj upratovačka v tejto budove.“
K poprave Júliusa Tótha v Čiernej nad Tisou v roku 1997 Černák potvrdil, že bombu zmontovali v jeho garáži. On s tým, samozrejme, nemal nič spoločné. To sa skrátka človek, ktorý sa mu „staral o garáž“ (koľko starostí je s takou garážou?) zľutoval nad montérmi bomby a pustil ich do garáže „lebo to nechceli robiť na parkovisku“. Asi aby nepokazili okoloidúcu mládež a nevystrašili zbytočne stárež...
Začiatkom roku 2007 obžaloba prichádza o cenného svedka. Z okna bytu na šiestom poschodí v Brezne vypadol dvadsaťsedemročný Matej Zachar. Ten svojimi výpoveďami usvedčoval Branislava Adamča, Michala Moravčíka a Mikuláša Černáka z vraždy Karcela.
Sám sa priznal, že páchateľov vraždy odviezol do Slovenskej Ľupče, kde zhorelo auto použité pri Karcelovej vražde. O niekoľko mesiacov svoju výpoveď odvolal. Ale v takýchto procesoch platí pre obžalovaných vrahov jediné cynické pravidlo – len mŕtvy svedok je dobrý svedok. A tento svedok je už mŕtvy. Ale ani to nepomohlo...
V októbri 2007 sa zdá, že dochádza k prielomu. Podľa týždenníka Plus 7 dní Černák vyšetrovateľom povedal, že zavraždil tridsaťjedenročného Jozefa Filipa. K viac ako desať rokov starej vražde Černák vypovedal, že obeť vylákali do hôr pri obci Liptovská Teplička. Tam ho Černák zastrelil a spoločne s niekoľkými komplicmi ho zakopali do jamy.
Miloš Kaštan na súde o rok neskôr potvrdil, že videl, ako Černák vytiahol zbraň a pri pripravenej jame Filipa zastrelil. Sám Černák k tomu povedal: „Kým dvaja chlapi držali Filipa za ruky, ja som bez mierenia vystrelil. Telo spadlo do vykopanej jamy a Reichel doňho ešte kopal a kričal.“
Sebadôvera sa stráca
Vyšetrovatelia sa však tešili predčasne. Do súdneho procesu si však všetko rozmyslel a svoje priznanie poprel. Spomenul si iba, že tú jamu v noci pred vraždou kopali na tri krát. Pri prvých dvoch pokusoch narazili na kamene. Pomáhať mal pri tom aj Kaštan, rovnako ako pri zahrabávaní mŕtveho tela. Medzi nami, na ekonóma mafie, ktorý prináša svojimi špekuláciami do pokladnice gangu milióny, dosť nezvyčajná pracovná činnosť.
Napriek tomu pri výpovedi Kaštana na súde Černák zjavne stratil istotu. Táto zrada kumpána, ktorý o ňom vedel všetko, ho zasiahla najcitlivejšie. Keď sa mal k tomuto svedectvu vyjadriť, nebol už taký suverénny ako celé doterajšie roky za mrežami. Podľa médií „sťažka dýchal, hovoril pomaly, medzi vetami robil prestávky, chvíľku sa zdalo, že od prílišnej snahy ovládnuť svoje emócie skolabuje“.
Ale odvtedy sa nebývalo rozrečnil. Už pripúšťa, že bol členom podsvetia, aj že bol prítomný pri vraždách, alebo sa stali s jeho vedomím. Ale stále popiera, že by vraždil.
Kaštana, ktorý potvrdil Černákov rozhodujúci podiel na všetkých siedmich vraždách, sa opýtal: „Prečo si to neohlásil polícii?“
Odpoveď: „Lebo som nechcel z kancelárie odísť v kufri auta ako Lenhart... Ja mám temnú minulosť len s tebou, a môžem na ňu zabudnúť, lebo ja nie som vrah... Nebudem niesť zodpovednosť za tvoje psychopatické výkyvy. Veď ty si sa premával v aute po nebohom Bielikovi a mal si z toho fetiš!!!“
Pred súdom vypovedal aj druhý najbližší Černákov komplic a člen vedúceho triumvirátu bandy – Ján Kán. Jeho výpovede však boli monotónne stručné: „Neviem, nepamätám sa, nespomínam si...“
Černák to komentoval slovami: „Keďže tento svedok očividne stratil pamäť, nebudem sa k nemu vyjadrovať.“ Aj tak to pre neho muselo byť sklamanie. Jeho najbližší kumpán síce nesvedčil proti nemu, ale ani na jeho obranu. Černák ostal sám.
Žeby zlom?
Dňa 9. marca 2009, keď už sa schyľovalo k rozsudku, pred záverečnými rečami prokuratúry, vystupuje Černák so senzačným vyhlásením: Bude vypovedať, ale s vylúčením verejnosti, pretože v jeho výpovedi zaznejú nové, doteraz nezverejnené skutočnosti, ktoré by sa mohli dostať na verejnosť prostredníctvom médií.
Únik týchto informácií by vraj mohol ovplyvniť proces, prípadne výpovede ďalších svedkov, a je dôvodná obava, že by mohli zmariť aj iné trestné konania. K jednotlivým skutkom vypovedal podľa krajskej prokurátorky celé dva dni a pätnásť hodín.
Podľa nej hovoril o priebehu skutkov tak verne, až sa k nim nepriamo priznal. „Opísal, ako si vybavovali účty v podsvetí. Nepoprel, že existovala organizovaná skupina černákovci.“
Priznal tiež, že pomáhal pri odstránení stôp po zavraždení Milana Šipoša a Emila Potáča, tento čin, ktorý sa stal v jeho firme, neoznámil a postaral sa aj o zakopanie ich tiel. Vynesenie rozsudku týmto úhybným manévrom oddialil o ďalšie mesiace. Ani to nepomohlo.
Je to neuveriteľné, ale ani po jedenástich rokoch strávených väčšinou za mrežami Černák neopúšťa ani milimeter svojej obrany na nevinného, a ak už musí ustúpiť, tak do vopred pripravených pozícií.
On, ktorý bol povestný tým, že ako boss nehovorí k jednotlivým kauzám, a ak, tak v nich označuje len mŕtvych, si na samotný záver prešovského megaprocesu pripravil ešte jedno prekvapenie – priznal sa už definitívne k vražde policajného informátora Jozefa Filipa. Ak s týmto priznaním dva roky predtým len koketoval, teraz už nezaváhal.
„V plnom rozsahu beriem zodpovednosť za tento skutok. Hanbím sa za naň,“ vyhlásil podľa SME.sk vo svojej záverečnej reči pred Okresným súdom v Prešove.
Samozrejme, že sa nepriznal bezdôvodne. Hneď dodal, že nevraždil sám, a za spolupáchateľov označil korunných svedkov procesu Milana Reichela a Miloša Kaštana. Ich stíhaním za spoluúčasť na vražde by sa im účinne pomstil.
Černák k tomu dodal: „Spravodlivosť sa nedá robiť na tom základe, že štyria zločinci sú postavení do pozície svedkov. Lebo oni v tom lese neboli na huby. Išli s úmyslom zavraždiť človeka so mnou. Vopred sme sa na tom dohodli.“
Na to nepriamo odpovedal Kaštan už skôr novinárom: „Ja som nemohol vedieť, čo sa psychopatovi zrodí v hlave.“
Ku klamstvu a k vražde sa podľa Černáka nechtiac priznal aj Kaštan. Ten totiž vo výpovedi spomenul Černákove slová Filipovi vo chvíli cesty na popravisko, že mu veštica klamala o živote dlhom sedemdesiat rokov. „Usvedčil sa sám. Nevedel, že ho ideme zabiť?“ pýtal sa Černák.
Kaštanovu zradu si vysvetľuje nahlas pred novinárom Danielom Vraždom takto: „Keď nás prepustili, plánoval som, že odídem preč. Peňazí sme mali dosť. Hovoril som Kaštanovi, že pôjdu po nás. Zavreli ho za oleje a do troch mesiacov ho zlomili. Sľúbil, že bude svedčiť proti mne. Potom sa k nemu pridali ďalší a nasmerovali všetko na mňa.“
Jeho bývalí ľudia vraj vypovedali iba preto, aby si sami zabezpečili beztrestnosť. Prokurátor Generálnej prokuratúry Peter Šufliarsky však hovorí, že svedkovia beztrestnosť nezískali. „Ich stíhanie bolo iba zastavené.“ Prokuratúra ich teraz podľa neho môže znovu začať stíhať.
Černák v záverečnej reči tvrdil, že do jeho procesu „zasahuje politická moc“. Vzápätí obhajoba navrhla trest pre Černáka na dolnej hranici sadzby, teda od 12 do 15 rokov za účasť na jednej vražde. Pri ostatných obvineniach žiada oslobodenie.
Celkom chytrá ponuka za jedno priznanie – namiesto doživotia šanca, že vo veku 58 rokov vyjde konečne na slobodu. A za dobré správanie možno aj skôr. Ibaže na tú ponuku už nikto nie je zvedavý.
Text je úryvkom z kníh Boss všetkých bossov a Mikuláš Černák.
Autor: Gustáv Murín
