h dobra, píše americký filozof RICHARD RORTY (1931), považovaný za jedného z najvýznamnejších svetových predstaviteľov postmodernizmu. Jeho text Nerátaj s nami, Európa, vyšiel v nemeckom mesačníku Merkur, v čísle venovanom európsko-americkým vzťahom.Fareed Zakaria, šéfredaktor vplyvného časopisu Foreign Affairs, podal pred časom vynikajúce kritické hodnotenie našich súčasných vzťahov so zvyškom sveta. V článku Naša prázdna hegemónia dospel k tomu, že Spojené štáty americké dnes nemajú ani tušenia o tom, ako využiť svoju silu, ba nevedia ani to, ako by mal vyzerať svet, ktorý by chceli spoluvytvárať. Už niekoľko mesiacov pred kosovskou krízou Zakaria prorocky skonštatoval: „My, Američania, sa ochotne púšťame do problémov, ktoré možno vyriešiť bombardovaním, problémom, ktoré sa nedajú vyriešiť touto metódou, sa však vyhýbame.“

Zakaria ďalej čitateľom pripomenul – bolo to ešte za Clintona – že „americká vláda uznala záležitosť multietnickej Bosny za životne dôležitú, no súčasne dala jasne najavo, že nechce zaplatiť vysokú cenu, ktorá by sa s tým musela spájať.“ Tou cenou by boli tisíce zabitých amerických vojakov. Amerika, tvrdí Zakaria, sa pokúša spojiť izolacionizmus z dvadsiatych rokov s nárokmi na svetovládu, ktoré získala v časoch studenej vojny. Naše vlády začínajú byť na jednej strane arogantné, na druhej strane nedokážu vplývať na priebeh svetového diania inak než náhodne, nepredvídateľne a nedôsledne.

Som hrdý Američan, ale…

Ešte stále som hrdý na to, že som Američan, a preto by som sa nerád stotožňoval so Zakariovými tvrdeniami. Žiaľ, je ťažké mu protirečiť. Nazdávam sa, že Amerika prestala byť spojencom, na ktorého sa možno spoľahnúť, a nie je už ani silou, ktorá koná v medzinárodnej aréne v prospech dobra. Čoraz väčšmi podlieha egoizmu a zbabelosti, podkopávajúc si svoje – z hľadiska morálky – vedúce postavenie, na ktoré si kedysi mohla právom nárokovať. V nadchádzajúcich desaťročiach bude musieť takéto vodcovstvo, ak má byť skutočne v niečích rukách, prísť odinakiaľ. Všetko poukazuje na to, že príde z Európy – sebestačnej, sebavedomej, hrdej, zjednotenej.

S výnimkou krátkych interlúdií, akými bola vojna v Španielsku či izolacionizmus dekády po prvej svetovej vojne, mali USA v predchádzajúcom storočí právo považovať sa za najdokonalejšie vtelenie ideálu európskeho osvietenstva. Odhliadnuc od krutosti príšerného rasistického kastového systému – bolo to dedičstvo po otroctve – si nemožno nevšimnúť, že moja krajina, väčšmi než väčšina iných krajín, sa zo všetkých síl usilovala praktizovať ideály slobody, rovnosti a bratstva a zároveň ich šíriť vo svete.

Iste, možno spochybniť rozumnosť mnohých amerických krokov v medzinárodnom meradle. A napriek tomu úprimný idealizmus vystihoval do veľkej miery charakter vzťahov Ameriky s inými krajinami. Nech by sme čokoľvek povedali o ťažkých chybách a kupčení s národmi vo Versailles, idealizmus prezidenta Wilsona zanechal trvalú stopu na tvári Ameriky a sveta.

Ale to sa zmenilo. Európski intelektuáli, ktorí v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch neprijali módny slogan „yankees, go home“ a ocenili zásluhy USA, pokiaľ išlo o oslobodenie sveta od nacizmu a stalinizmu, majú dnes čoraz menej dôvodov na to, aby považovali Ameriku za nasledovaniahodný vzor. Mohli očakávať, že po roku 1989 USA využijú svoje výnimočné postavenie jedinej neotrasenej mocnosti, a vypracujú spoločnú, perspektívnu zahraničnú politiku založenú na idealizme. Nedošlo k tomu. Moja krajina sa momentálne stará najmä o to, aby zlikvidovala všetky bariéry brániace investičnému kapitálu vplývať v zahraničí.

Svetovláda bez obsahu

Pravdu má Zakaria, keď vraví, že naša svetovláda je vnútorne prázdna. Moja krajina stratila akýkoľvek cit pre morálnu misiu. Bolo by to inak, keby sme sa rozhodli, že využijeme našu hegemóniu na niečo viac než len na forsírovanie požiadaviek Medzinárodného menového fondu.

Pomoc pri budovaní zrovnoprávneného globálneho spoločenstva, to by sme mohli ponúknuť iným národom. Momentálne však iné krajiny nemôžu očakávať od USA nič iné než sporadické akty výpomoci. Naša vláda vyslovuje svoj názor na mnoho problémov, ktoré vznikajú na celej zemeguli, ale niet v tom nijakého systému. Očakáva podporu od členov NATO a zároveň od krajín, kam vysiela pomoc. Neponúka však vedúcim zahraničným politikom nijaké argumenty, ktorými by vo svojich krajinách vysvetlili voličom, prečo treba postupovať tak, ako si to želá Amerika.

Slovom, Amerika dnes nič nereprezentuje. Prezidenti Spojených štátov neustále opakujú, že Američania si želajú na svete mier a demokraciu. Kto si však želá niečo iné? Táto rétorika je príliš málo na to, aby sa rozptýlili pochybnosti sveta, premýšľajúceho o tom, kam sa bude uberať Amerika v nasledujúcich rokoch. Niet dôvodu, aby sme uverili, že opäť bude schopná posvätiť demokraciu. Môžeme bombardovať, ale nikdy nepošleme do vojny svoju pechotu. Predáme množstvo zbraní, ale nechceme pritom zmenšiť svoje zisky a obchodovať len so slušnými partnermi. Obávame sa devastácie životného prostredia, ale na zlepšenie situácie nechceme vydať ani cent. Nariekame nad biedou tretieho sveta, ale radi na nej zarábame. A konkrétnejšie, radi na nej dáme zarobiť najbohatším Američanom, a tých chudobnejších členov našej spoločnosti posielame do krajín, kde denná mzda tvorí niekoľko dolárov.

V Amerike boli vždy veci, ktoré vzbudzovali odpor, ale aj také, ktoré vyvolávali obdiv. V minulosti prevažovali tie druhé nad prvými. Ja sám som napísal knihu Achieving Our Country, pripomínajúcu mojim rodákom niektoré z našich úžasných výdobytkov. Výsledky Ameriky sú však len jednou stranou mince, a morálne vodcovstvo vo svete druhou. Nevidím nijaký dôvod na to, aby niekto tvrdil, že Amerika dosiahne v blízkej budúcnosti schopnosť takéhoto vodcovstva.

Prečo pesimizmus?

Mám veľa dôvodov na tento pesimizmus. Vymenujem len tri. Každý z nich považujem za dôkaz, že v našom občianskom živote sa mnohé zmenilo k horšiemu, že sme sa vzdali idealistickej nádeje.

Po prvé, naše odborárske hnutie stratilo značnú časť svojej sily. Jeho vznik predstavoval v morálnom zmysle najdôležitejšiu udalosť v dejinách Ameriky 20. storočia. Vďaka odborom si milióny Američanov uvedomili, že je možné zlepšenie sociálnej situácie a že je potrebné konať v zmysle spravodlivosti. Odbory boli zdrojom morálnej sily a solidarity. Nahradili organizácie prisťahovalcov, ktoré sa sústreďovali na pestovanie etnických tradícií. Keby nebolo odborov, mnohoetnické občianske združenia zdieľajúce spoločný idealistický politický program a nadstranícka zahraničná politika trumanovskej epochy by nemali takú širokú spoločenskú základňu.

Druhým dôvodom veľkého znepokojenia vzhľadom na budúcnosť je náboženská pravica.

V Európe sa neustále zmenšuje počet praktizujúcich veriacich, zatiaľ čo v USA chodí do kostola čoraz viac ľudí. Staré protestantské cirkvi – metodisti, presbyteriáni, unitaristi – sa dostávajú na okraj. Postupne ich vytláčajú nové, aktívne cirkvi, ktoré strašia Američanov vládami lajdákov podporujúcimi potraty na požiadanie, homosexuálne manželstvá, odstránenie trestu smrti a zvýšenie daní. To, čo majú na srdci televízni kazatelia a ich nohsledi, nemá nič spoločné so „sociálnym evanjeliom“, ktoré bolo témou na začiatku storočia, ani s kázňami z epochy hnutia za občianske práva, vyzývajúceho k likvidácii systému rasovej segregácie. Cieľom útoku sa stali „liberáli“, teda každý, kto sa opováži spomenúť problém prerozdeľovania príjmov alebo rovnosti šancí. Náboženská pravica ovládla Republikánsku stranu. Podarilo sa jej dosiahnuť, že kandidáti Demokratickej strany, štartujúci vo voľbách, sa neopovážia predstaviť ako liberáli.

Tretím a posledným dôvodom môjho pesimizmu je skutočnosť, že voľby sa dnes týkajú vlastne už len strednej vrstvy žijúcej v prímestských oblastiach. Ani odborárom, ani inteligencii sa nepodarilo zmobilizovať bedárov, aby volili v súlade so svojimi vlastnými záujmami; nepodarilo sa zmobilizovať polovicu voličstva proti ofenzíve, ktorá sa proti nemu započala počas Reaganovej prezidentúry a dodnes sa teší plnej podpore Republikánskej strany. Všeobecné volebné právo nás malo – napriek Marxovi – zabezpečiť proti ekonomickej tyranii, ale ľudia ho nechcú využívať.

Budú si Európania vážiť Ameriku?

Nemožno teda rátať s tým, že by v dohľadnej budúcnosti Európania obdivovali a vážili si Ameriku. Naďalej sa budeme svetu predstavovať ako najbohatšia krajina na zemeguli, ktorá nedokáže vyživiť a vzdelať deti svojich najchudobnejších obyvateľov. Budeme sa javiť ako krajina podporujúca program globalizácie, hoci slúži najmä na obohacovanie sa našich najbohatších.

A preto, usilujúc sa zachovať si optimizmus v myslení o budúcnosti ľudského druhu, niekedy snívam o tom, že zvíťazia takí politici ako Joschka Fischer, Jacques Chirac a iní zástancovia európskeho federalizmu. Že sa im podarí získať väčšiu politickú jednotu Európy a že vďaka nej sa znásobí hrdosť ľudí zo starého kontinentu, že sú Európanmi. Túto hrdosť by mal sprevádzať silnejší pocit zodpovednosti, vedomie, že záleží od Európy, či bude svet lepší.

Kto vie, či bývalý americký prezident Clinton – zrejme najinteligentnejší a najsčítanejší z našich prezidentov od čias Wilsona – nemal na mysli to isté, keď počas svojej rozlúčkovej cesty po Európe povzbudzoval starý svetadiel, aby sa zhostil nových povinností. Z pochopiteľných dôvodov nemohol povedať jasne a zreteľne: „My sa už na nič nehodíme, teraz je rad na vás.“

Počas osemročnej vlády sa Clintonovi nepodarilo vytvoriť morálne zodpovednú zahraničnú politiku. Pokúšal sa o to, ale, tak ako Wilson, mal do činenia s Kongresom, ktorý je pod kontrolou republikánskej väčšiny. Tá sa vzdala tradičných nádejí a ideálov Ameriky. Republikáni sa zaujímajú o iné krajiny len ako o zdroj zisku pre amerických investorov, a preto: do tých čias, pokiaľ budú dominovať v Kongrese, nebude Amerika schopná ničoho iného okrem bombardovania.

Bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce, že sa vodcovia Európy rozhodli bojkotovať Rakúsko bez toho, aby konzultovali s Washingtonom, a že chcú vytvoriť mnohonárodné sily rýchleho nasadenia pre prípad nejakej novej Bosny alebo Kosova. Kiežby pokračovali v tomto duchu. Mali by sa tiež zmieriť s Putinom a dohodnúť sa s ním proti šialeným a zlým plánom na vytvorenie protiraketového štítu chrániaceho Ameriku. Možno niekedy dospejú k názoru, že NATO je anachronizmom, a magické zaklínadlo Washingtonu, podľa ktorého je obrana Európy nerozlučne spätá s obranou USA, stratí všetok svoj obsah. Európania by sa mali zamyslieť nad tým, či transatlantický spojenec, ktorým si nemôžu byť istí, nie je horší než to, ak takéhoto spojenca niet. Ťažko si totiž predstaviť, že štát, čo nechcel použiť svoje pozemné vojská proti Miloševičovým bandám, bol ochotný pripraviť sa na nukleárny útok, vyprovokovaný ako odveta za obnovený ruský imperializmus.

Keby Európa začala ignorovať Washington a – tak ako sugeroval Clinton – brať záležitosti čoraz smelšie do vlastných rúk, Amerika by mohla na tom len získať. Presvedčili by sme sa totiž, ako veľa sme stratili v očiach sveta z našej prestíže a ako úzko sa amerikanizácia svetovej kultúry spája s takmer úplným rozčarovaním, pokiaľ ide o Ameriku ako morálny vzor.

Pomocná ruka novému svetu

Silná zjednotená Európa, ktorá už nebude čakať na to, že za ňu Amerika vyrieši jej problémy, alebo jej povie, čo treba robiť, to by bol pre nás šok. Ale vďaka nemu by sme pochopili, že sa vytratili naše ideály a naše svedomie. Vďaka takej Európe, najmä ak by si dokázala rýchlo a rozhodne poradiť s Miloševičmi a Saddámami, by sa Amerika zamyslela nad tým, čo sa stalo s jej bývalou nespochybniteľnou úlohou „vodcu slobodného sveta“. Taká reflexia by mohla viesť k morálnemu obrodeniu. Takto by starý svet podal pomocnú ruku novému.

RICHARD RORTY

Gazeta Wyborcza