FOTO – BOLESLAV BOŠKA

Je práve piatok poobede a Eva Borušovičová sedí v jednej z tých kaviarní, o ktorej sa už niekoľko rokov hovorí, že tam varia najlepšiu kávu v Bratislave. K modrým stolíkom sa do modrých kresielok usádzajú ľudia, robia hluk. Bavia sa, smejú, telefonujú, vykrikujú a popíjajú, víria cigaretový dym so závanom parfémov, do ktorého sa mieša pot z už takmer letného tepla. Študenti, čo vyzerajú ako zlatá mládež, tí, čo vyzerajú ako intelektuáli, tí, čo vyzerajú ako podnikatelia, aj tí, čo vyzerajú ako mafia. Všetky tie príbehy, ktoré môžeme len tušiť, plynú popri nás.

Slovenská režisérka Eva Borušovičová má trinásť dní pred premiérou. Bezstarostne chlipká espresso a džús a o svojom scenári rozpráva tak, ako keby na tvorivom procese nebolo nič posvätné. Tak ako jej filmy, ani ona, zdá sa, nemá nič spoločné s veľavravnou skromnosťou, ktorá ticho, ale významne obklopuje slovenských filmárov.

FOTO – BORIS FARKAŠ

Nový film Evy Borušovičovej má titul Vadí nevadí.

Nestáva sa často, že by sa slovenský film odohrával výlučne v meste. Prečo ste sa rozhodli pre film o Bratislavčanoch?

Vraveli sme si so sestrou, aké je to zvláštne, že o dnešných mladých Bratislavčanoch nie je film. A pritom toto mesto žije veľmi intenzívne a ešte tu navyše nájdete niečo, čo v iných veľkých mestách nie je.

A to je čo?

Takmer všetci sa poznajú. A všetci o sebe všetko vedia. Kto sa s kým kamarátil, s kým chodil do školy a do koho bol zamilovaný.

Sú vo filme príbehy vašich kamarátov?

Väčšinou sú to príbehy, čo sa niekomu stali. Niečo medzi tým sme si vymysleli, ale aj na to nám potom priatelia hovorili – presne toto sa stalo jednému známemu. Niečo niekde počujete a po čase máte pocit, že ste si to vymysleli.

Sú teda reálne?

Je to tak trochu hitchcockovský príbeh. Ľudia žijú svoj každodenný život a zrazu sa dostanú do situácií, ktoré musia riešiť. Nemá to nič spoločné s tým, čím sa zaoberali doteraz. Zrazu im ide o život, o všetky tie základné veci, o ktoré sa usilovali. Je to film o životaschopnosti a o tom, že človek má v sebe v konečnom dôsledku strašne veľa sily.

Ako také príbehy vznikajú?

Scenár má viacero fáz. Najskôr sa len tak rozprávame, hovoríme si obľúbené scény z filmov, zážitky, historky a zapisujeme si ich do zošita. Potom postavíme príbeh, čiže čo nasleduje za čím, kde sa aké postavy stretnú a čo sa tam stane. Rozpíšeme ho do obrazov, teda do situácií, natiahneme si šnúry, a pripneme na ňu lístočky s jednotlivými obrazmi. Prichádza písanie, postavy začínajú žiť a robiť si, čo chcú, už nehovoria veci zo zošita, ale vlastné vety. Napísané prepisujeme, predohrávame si a preberáme. A škrtáme. Chceme, aby všetko bolo uveriteľné.

Je dôležité, aby bol príbeh uveriteľný?

Každý film by mal mať v sebe kúsky, ktoré sú zo života.

Zo života, to znie dosť banálne. Nie?

Myslím tým detaily, ktoré sú skutočné. Divák by mal čakať, čo sa stane, ako to dopadne. Chceli sme dať filmu tajomno, napätie. Aby divákov až do konca zaujímalo: Zamilujú sa? Vydržia? Zvíťazia? Prežijú?

Ale neuvádza distribútor váš film ako akčný?

Je to akčná komédia.

Môže sa to divákom páčiť? Slovenská akčná komédia?

Pred rokmi som išla s Martinom Šulíkom v aute do Prahy. Hádali sme sa, lebo som mu tvrdila, že by sa už konečne zišlo nakrútiť film, kde by bol silný príbeh. Martin hovoril, že nemáme tradíciu, aby sme niečo také dokázali. Ja som sa teraz o to pokúsila.

Je tá tradícia taká dôležitá?

Martin Šulík vravel, že príbehy o ktorých hovorím, súvisia s anglosaskou literárnou tradíciou. Myslím si, že toto mohlo byť prekážkou pred niekoľkými desaťročiami. Dnes sme už tak ako iné krajiny tiež ovplyvnení aj anglosaskou tradíciou, jej literatúrou, filmami, televíziou. Už dávno predsa nevyrastáme na Hviezdoslavovi.

Čo máte proti Hviezdoslavovi?

Nič, je to naša súčasť, ale tiež sme súčasťou všetkých tých kultúrnych zmien, čo sa dejú okolo nás.

Takže nelákajú vás nijaké drevenice?

Aj Vadí nevadí je slovenský film. Ale ak je niečo slovenské, nemusí to byť drevené alebo zavarené vo fľaši.

Nemusí?

Môže, ale nemusí. Netvrdím, že v živote nebudem nakrúcať v drevenici.

Existuje na Slovensku film, ktorý je taký skvelý, že vám je ľúto, že ste ho nenakrútili?

Nie, ja nezávidím, doprajem a stále sa učím.

Je taký film?

Myslím, že nie je, ale niektoré filmy sa mi páčia. Veľmi.

Ktoré?

Napríklad Boxer a smrť. Slávnosť v botanickej záhrade. Slnko v sieti. Chodník cez Dunaj. Všetko, čo mám rád.

Páčila sa vám Krajinka?

V tom čase som nakrúcala film, takže viem, koľko práce je na filme, a vážim si ju. Bola som si ju pozrieť študijne dvakrát. Sú tam veci, ktoré Martin Šulík urobil úžasne.

Váš film sa odohráva po kaviarňach. Máte ich rada?

Sú súčasťou bratislavského života. Páči sa mi, že ak človek ide v piatok večer do mesta, nemusí sa s nikým dohodnúť, obíde tri kaviarne a dozvie sa presne to, čo potrebuje vedieť a stretne všetkých, ktorých stretnúť chcel.

O čom to svedčí?

Že Bratislava sa nespráva ako veľkomestské mesto. Okruh známych je dostatočne široký a všetci sa viac-menej poznajú.

Príbeh Vadí nevadí sa odohráva od piatku do pondelka rána. Dnes je piatok, čo sa u vás ešte odohrá do pondelka?

To si netrúfnem povedať. V poslednom čase sa mi veľmi zintenzívnil život, všetko, čo sa deje, je oveľa koncentrovanejšie. Dúfam, že do pondelka zažijem veľa radosti. Aj nejaká tá šťastná náhoda alebo osudové stretnutie by potešili.

Ste mestský človek?

Neviem. Cítim sa byť normálny človek. Tiež som prežila časť detstva na prázdninách u starých rodičov, a teda nemám pocit, že vidiek je niečo proti prírode. Ale väčšiu časť života som žila v Bratislave.

Akí sú dnešní mladí ľudia podľa vášho filmu?

Sú komunikatívni. Životaschopní.

Je to generačný film?

Asi áno.

A letný film?

Je to film na leto, nechceli sme čakať do jesene, lebo je plný farieb a letných nocí.

Ale nemá slovenská kinematografia rada jeseň?

Áno, jeseň je u filmárov obľúbená. Svetlo je šikmé, farby tlmené, to sa na plátne dobre vyníma. Mám trochu podozrenie, že jesenné termíny nakrúcania súvisia aj s podmienkami kinematografických podporných grantov na Slovensku. Kým dostanete nejaké peniaze, je minimálne september a do konca roka ich musíte minúť. Ale my sme nakrúcali v júli, auguste a septembri. V lete sú farby divokejšie a vzrušujúcejšie. Nakrúcali sme cez horúce minuloročné leto a bolo to šialené.

Váš prvý film Modré z neba sa neodohráva na jeseň?

Ale áno, odohráva.

Čakajú vás teraz festivaly?

Je to skôr film do kín, nie klasický film na festivaly.

Aké sú tie festivalové filmy?

Také, čo vravia o veľkých ľudských témach.

Filmári to tak rozdeľujú?

Niekedy áno.

A čo Oscar?

Oscar nie je to, po čom by som tak veľmi túžila. Ale celkom si viem predstaviť, že ho raz ako staršia pani dostanem.

Keď nakrútite film o veľkej ľudskej téme?

Napríklad.

Nedávno ste boli v Hollywoode. Čo ste tam robili?

Režisérka Agnieszka Holland kedysi čítala scenár, ktorý bol mojou diplomovou prácou a prejavila záujem o realizáciu. Tak som bola za ňou v Hollywoode, aby sme sa o ňom porozprávali. Je to taká historická téma – Pravdivá história o Jurajovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi.

Takže predsa len drevenice?

Je o tom, ako to vlastne bolo s Jánošíkom podľa historických prameňov. Film by sa mal nakrúcať na Slovensku v produkcii Ruda Biermanna.

Aký je Hollywood?

Všetci sa tam poznajú, hovoria si, kto čo robí a za koľko. Hollywood je veľmi zaujímavou skúsenosťou, ale nie je to niečo, k čomu smeruje moje úsilie.

Úsilie Agnieszky Holland k tomu smeruje?

Agnieszka žije na striedačku v Amerike a vo Francúzsku. Nakrúca tam filmy pre náročnejšieho diváka. Hollywood, to je filmový priemysel, teda niečo, čo u nás nie je. Funguje to tam inak než u nás. Od odborov až po dekorácie.

Napríklad?

My nakrúcame po kaviarňach a po bytoch. Dlho tie priestory obzeráme, hľadáme. Ak si niečo vymyslíme, musíme si to nájsť, alebo nás inšpiruje niečo, čo už niekde existuje. Ak niečo chcú v Hollywoode, vymyslia si to a potom to postavia.

Na Slovensku sa každý nový film považuje za udalosť. Nie sú veľké očakávania pre vás nepríjemným tlakom?

Chcela by som, aby sa tu nakrúcalo sedem-osem filmov ročne, a nie dva. Aby ten jeden-dva filmy nemuseli nahrádzať polovicu kinematografie. Aby si každý našiel žáner a spôsob filmového rozprávania, ktorý mu ako divákovi vyhovuje.

Bojíte sa reakcií?

Som na ne zvedavá. Samozrejme, bola by som veľmi rada, keby sa film páčil. Ale aj negatívne reakcie dokážem prežiť.

Hovorili sme o Bratislavčanoch. Dá sa povedať, že Bratislava je pekná?

Film má výhodu, že režisér sa pozerá cez hľadáčik kamery. A vo výreze obrazu vidí to, čo si tam dá. Vedľa okraja tohto obrázku môže byť niečo skutočne odporné, ale ak nechcete, tak sa to vo filme neobjaví. Bratislava v našom filme je zaujímavá, aj keď je možné, že jej trošku pomohla filmová mágia. Je žiarivejšia, svetlejšia. Existuje tu skrytá prívetivosť. Neviem to povedať lepšie, je to, ako keby ste sa mali charakterizovať sami seba v zrkadle.

Čo si poviete, keď sa pozeráte do zrkadla?

Kedy ako.

Že ste pekná?

Občas. A občas hľadám slová, aby som šetrne pomenovala to, čo tam vidím.

Scenár ste písali so sestrou Soňou. Aké to je písať vo dvojici?

Zábavné a únavné. Takmer vždy som písala scenár s niekým.

Prečo?

Scenár, to je najmä o dialógoch a dialóg vo dvojici sa lepšie hrá. Máte sparringpartnera. Niekoho, kto vám povie – na toto zabudni, nerozvíjaj to, asi si prepracovaná, a naopak, toto je dobré, táto myšlienka sa mi páči. Ak človek píše sám, je to veľmi osamelá práca. Dni a noci byť sama pri počítači je smutné.

Keď píšete, myslíte na divákov?

Keď píšeme, chceme, aby to bolo komunikatívne, a či je to dobré alebo nie, musíme posúdiť samy. Takže scenár píšeme pre seba.

A kedy myslíte na divákov?

Pri realizovaní filmu. Ale zasa je to iba na režisérovi, lebo režisér je jediný zástupca diváka. Nikto iný z tímu nevie, odkiaľ pokiaľ presne bude ktorý záber vo filme, že tam a tam bude vtedy hrať hudba. V tej chvíli dúfam, že keď sa zasmejem ja, bude sa smiať aj divák.

Prečo hra vadí nevadí?

Je zakomponovaná v príbehu.

Hrali ste túto hru v detstve?

Málo, je to trošku drastická hra a závisí od spoluhráčov. Je priveľmi nepredvídateľná.

V čom?

Vždy v nej skôr či neskôr môže prísť niečo, čo sa nám nepáči.

Teda vadí – nevadí?

Hráme či nehráme?

Hráme.

Nevadí, väčšinou.

Na tohtoročnom berlínskom festivale, ale aj v Cannes sa veľa hovorilo o tom, že sex vystupuje v kine čoraz viac v podobe pornografie. Keby vám v Hollywoode zaplatili dobrý honorár, nakrútili by ste porno?

(Smiech.) Erotický film pokojne.

ANDREA PUKOVÁ