a žien stosiedmeho Kongresu. Ktorí sú to? Ideológovia a kladivo

Najtvrdším kritikom republikána Georga Busha, ale aj mužom, ktorý dokáže často aj s dávkou demagógie, prezidentovi úspešne odolávať, je Dick Gephardt, zástupca demokratickej menšiny v snemovni. Na silnú pozíciu sa vypracoval v domovskom štáte Montana. S obľubou vraví o svojom robotníckom pôvode, vďaka čomu si dokázal za dlhé roky pôsobenia v Kongrese vytvoriť veľmi dobré vzťahy s odbormi. Dva razy už uvažoval o kandidatúre na úrad prezidenta, ale nakoniec sa vždy stiahol. Robí mu radosť byť v opozícii. Jeho rečnícke prejavy, ktoré vie aj militantne okoreniť, dokážu v ľuďoch rozprúdiť krv. Prevažná časť demokratov ho poslúcha na slovo, pretože okrem funkcie v snemovni je aj jedným z vodcov Demokratickej strany a jej hlavným ideológom. Dick Gephardt do poslednej chvíle odmietal výsledky posledných prezidentských volieb a tvrdil, že došlo k podvodu. Napokon sa s výsledkom zmieril, ale Bush má v ňom veľmi silného oponenta.

Takmer to isté možno povedať o Tomovi Daschlem, ktorý stojí už druhé volebné obdobie na čele demokratov v Senáte a po čerstvom odchode Jamesa Jefforda z republikánskeho tábora sa stal novým vodcom demokratickej väčšiny. Do Senátu sa dostal zo štátu Južná Dakota a postupne sa vypracoval na neprekonateľného kongresového stratéga. Je viac uhladený než Gephardt a rád pracuje v pozadí, menej výrazne, ale zato pre prezidenta oveľa nebezpečnejšie. Prezident nikdy nemôže vedieť, čo Daschle na neho nachystá. Navyše, tento muž, ktorý sa od začiatku postavil proti rapídnemu zníženiu daní navrhovanému Bushom – malo ísť až o 1,6 bilióna dolárov v priebehu desiatich rokov – je aj majstrom senátnych obštrukcií. Na jeho povel väčšina demokratov hlasuje tak, ako im zapíska.

Nasleduje Tom Delay. Napriek tomu, že je „iba“ niečo ako organizačný tajomník republikánov v snemovni, je kľúčovou postavu republikánov v celom Kongrese a hlavným ideológom Republikánskej strany. Sám sa považuje za žiaka Newta Gingricha, bývalého vodcu republikánov. DeLay bol voľakedy deratizátorom v Texase a zo zle plateného zamestania sa dal na politiku. Nie náhodou dostal prezývku The Hammer, Kladivo. Kladivo ako nástroj na potláčanie demokratov, ktorí nikdy netušia, s čím vyrukuje. Po prvý raz na seba upozornil, keď spolu s Gingrichom uvádzal do praxe revolučný dokument Kontrakt s Amerikou, druhý raz v roku 1998, keď predniesol bojový prejav na predčasné zbavenie Clintona prezidentského úradu kvôli jeho afére s Monikou Lewinskou. Keď ho neskôr kritici vláčili po novinách a Clintonov poklesok zľahčovali, Tom Delay reagoval: „Musíme urobiť to, čo od nás žiada ústava. Otec mi vždy vravieval, aby som sa nevzdával. Ešte nikdy som ho nesklamal.“

Dnes stojí Delay oddane pri prezidentovi Bushovi a v Kongrese je jeho najväčšou oporou.

Modrí a žltí psi

Skupinu Blue Dogs – Modrých psov – reprezentuje v snemovni vplyvný demokrat z Texasu Charlie Stenholm. Členovia tejto skupiny sú ochotní spolupracovať s republikánskym prezidentom a nechcú byť viazaní pevným straníckym náhubkom, ktorý sa im z času na čas snaží nasadiť šéf Dick Gephardt. Stenholm je napríklad prívržencom čiastočnej privatizácie systému sociálneho poistenia, čo väčšina demokratov odmieta. Už pred šiestimi rokmi viedol úspešnú akciu proti Yellow Dogs – Žltým psom, ako sa nazývajú tradične poslušní a lojálni demokrati. Vtedy dokázal zhromaždiť okolo seba silnú skupinu tridsiatich kongresmanov ochotných podporovať v Kongrese republikánov aj proti prezidentovi z vlastnej strany. Stenholm vyhlasuje, že jeho skupina nepodporí v Kongrese nijaký projekt, ktorý by vyšiel od demokratov, ktorý by zväzoval prezidentovi ruky a prinútil by ho siahnuť na väčšie vládne výdavky.

James Jeffords bol ešte pred pár dňami liberálny republikánsky senátor zo štátu Vermont v Novom Anglicku, na severovýchode USA, ktoré tradične inklinuje k demokratom. Práve tento týždeň od republikánov odišiel a stal sa nezávislým. Jeffords má veľmi dobré vzťahy s demokratom Charliem Stenholmom, s ktorým majú veľa spoločných názorov. Vo svojich stranách patria obaja k umierneným krídlam. Senátor Jeffords, o ktorom bežní Američania príliš veľa nevedeli, predsedal až štyrom senátnym výborom: zdravotnému, školskému, pracovnému a penzijnému. Mal tak moc najmenej nad tisíckou zásadných federálnych programov. Jeffords síce lojálne prikyvoval šéfovi republikánskej väčšiny Trentovi Lottovi a patril aj do jeho skupiny Singing Senators – Spievajúci senátori, ale bol nepochybne mocnejším politikom než jeho šéf. V minulom volebnom období podporil návrhy demokratického prezidenta Clintona viac ráz než všetci republikánski senátori dohromady. V kongresovej reštaurácii veľmi často obeduje s viacerými umiernenými republikánmi z Nového Anglicka.

Bill Frist, republikánsky senátor zo štátu Tennessee, je jediný lekár v Senáte. Stal sa preto hlavným dohliadačom nad legislatívou zdravotníckeho systému Ameriky. Práve on je autorom zákona, ktorý posiela lekárov obchádzať sanitkou ľudí v zabudnutých oblastiach – nielen na predmestiach veľkých miest, ale aj na odľahlých farmách. Frist patrí medzi sociálnych konzervatívcov a svojimi postojmi dokázal pritiahnuť aj napríklad demokratického senátora Edwarda Kennedyho zo štátu Massachusetts, ktorého vplyv v Senáte ešte stále nie je zanedbateľný, hoci do najsilnejšej zostavy už nepatrí.

Nováčikom medzi senátormi je demokratka Debbie Stabenowová zo štátu Michigan. Debbie presadzuje veľké vládne výdavky najmä pre zdravotníctvo. Otvorene vraví, že je za „veľkú vládu“, čím sa rozumejú najmä veľké vládne výdavky na úkor úsporných programov. Svojím radikalizmom sa zaradila k roztratenej garde podobne zmýšľajúcich politikov, akých je v Kongrese čoraz menej. Jej najbližším „ideologickým“ súputníkom je vodca demokratov v snemovni Dick Gephardt.

Mediálne hviezdy

K mediálne najznámejším republikánskym senátorom patrí John McCain, ktorý kandidoval za štát Arizona. V Amerike má nálepku hrdinu. Bol účastníkom vietnamskej vojny, počas ktorej bolo jeho vojnové lietadlo zostrelené a vo vietnamskej väznici pobudol celých sedem rokov. Neskôr vstúpil do politiky, kde to dotiahol veľmi vysoko. Minulý rok bol jedným z kandidátov na prezidenta, hoci musel vedieť, že na financovanie vlastnej kampane nemá dostatok peňazí. Najmä vďaka kritike korupcie v americkej politike sa však stal miláčikom amerických voličov. Keby mal dosť miliónov, mohol svoju kampaň určite doviesť do úspešného konca. Teraz presadzuje v Senáte reformu financovania politických kampaní a aj napriek liečbe rakoviny hrdla je na americkej politickej scéne politikom s veľkým P.

Najznámejšou senátorkou je však Hillary Clintonová, hoci je v Senáte nováčikom. Veľkému vplyvu sa teší vďaka osemročnému pôsobeniu v úlohe prvej dámy Ameriky. A to napriek tomu, že po zložení prísahy vodca republikánov Trent Lott na jej adresu povedal: „Ste iba jednou zo sto senátorov.“ Lenže Hillary nie je typom, ktorý by dokázal prežiť niekde na okraji. Má navyše výhodu, že je miláčikom väčšiny médií. Najmä mnohé novinárky ju dosiaľ ľutujú, že musela prežiť traumu s manželom – záletníkom. Hillary reprezentuje v senáte silný štát New York a je zrejmé, že senátorkou sa stala najmä vďaka popularite, akú si získala ako prvá dáma USA. Inak by totiž iba ťažko dokázala odsunúť na druhé miesto republikánskeho kongresmana Ricka Lazia, ktorý je na rozdiel od nej rodeným Newyorčanom a neprisťahoval sa tam iba na základe politických kalkulácií. Hillary však rázne potlačila kritiku, ktorá jej vytýkala, že senátorkou sa stala iba preto, aby sa pripravila na vlastnú prezidentskú kampaň o tri roky. Vyhlásila, že šesťročné senátorské obdobie mieni naplniť a splní väčšinu z toho, čo voličom najmä severnej časti štátu New York sľúbila. Pracuje v zdravotníckom a v zahraničnom výbore Senátu a je viac než možné, že v prípade pozvania Slovenska do NATO bude hlasovať za ratifikáciu súhlasu Senátu so slovenským členstvom. Hillary má veľký vplyv v Demokratickej strane a senátny vodca Tom Daschle vie veľmi dobre, ako jej silnú mediálnu moc využiť na zásadnú stranícku politiku. Hillary, na rozdiel od manžela, však patrí skôr k sociálnym liberálom než k novým demokratom, takže je oveľa viac kritická k prezidentovi Bushovi. Jej vplyv aj preto čoraz viac narastá.

Kardináli s mocou nad mocou

Sú dvaja – republikán Ted Stevens a demokrat Robert Byrd. Bez nich sa vraj na americkom politickom javisku nepohne ani lístok na strome. Istý bývalý senátor sa o nich vyjadril takto: „Vôbec nezáleží na tom, či majú väčšinu demokrati alebo republikáni. Títo muži sú rozhodujúcimi hráčmi. Počas dlhých rokov sa naučili pracovať spolu. Majú moc nad mocou.“

Je to naozaj tak. Sedemdesiatosemročný Stevens prišiel do Senátu prvý raz v roku 1968 a odvtedy sa jeho pozícia stále upevňovala. Stevens dokázal urobiť veľa aj pre štát, za ktorý kandidoval. Iba za roky 1999 a 2000 sa mu podarilo získať na projekty pre Aljašku päťsto miliónov dolárov z federálneho rozpočtu. Jeho moc siaha až za hranice nalinkovanej moci. Keď pred časom, šéf republikánov Trent Lott navrhol, aby sa senát prispôsobil snemovni a aby aj senátori mali obmedzený čas na diskusiu, návrh neprešiel. Stevens sa spojil s Byrdom a udržali všetko po starom. A tak senátori môžu rečniť aj naďalej bez akéhokoľvek obmedzenia, akokoľvek dlho a môžu začať hovoriť, kedy sa im zachce.

Z nich dvoch má však väčší vplyv syn baníka Robert Byrd z voľakedy chudobného štátu Západná Virginia. Práve jemu patria známe slová: „Viete, vo svetových dejinách bolo iba niekoľko senátov. Ale skutočné boli iba dva. Senát rímsky a Senát americký. Dosiaľ sme mali v americkom Senáte iba 1851 senátorov. Ste vybranými ľuďmi. Pamätajte si, neslúžite pod prezidentom. Slúžite s prezidentom. Nemôžu vás odvolať. Nemôžu vám nič urobiť. Ste to vy, čo zbierate armádu pre prezidenta, aby mohol vydávať príkazy. Pamätajte si, vy ste bossom. A nemyslite si, že prezident si oblieka purpurovú róbu. Nemá na hlave ani korunu.“

Senátorský bard sa hocikedy v lavici postaví a vtedy všetci stíchnu. Robert Byrd ovláda históriu tak ako málokto a významných mužov amerických dejín cituje, akoby iba včera opustili Senát. A všetci ho počúvajú. Patrí totiž do najmocnejšej kliky, medzi The Cardinals, sivé eminencie americkej politiky.

MICHAL HAVRAN