Keď si JULIO RUIZ PITALUGA, veliteľ vzbúreneckého vojska Hnutia 26. júla, ktoré bojovalo na Kube proti Batistovej diktatúre, uvedomil, že nová revolúcia pomaly smeruje ku komunizmu, začal proti tomu nenásilnými prostriedkami bojovať. V roku 1965 bol zatknutý a odsúdený na 30 rokov väzenia.

Prvé väzenie, do ktorého ste sa dostali, bola známa havanská La Cabaňa. Čo ste tam prežili?

„La Cabaňa bola vojenská pevnosť, postavená Španielmi v 18. storočí. Hneď na začiatku revolúcie bol jej veliteľom Che Guevara. Ten na pôde OSN vyhlásil: Popravovali sme, popravujeme a budeme popravovať. Po odsúdení som bol prevezený práve sem. Umiestnili nás zo začiatku do veľkých väzenských chodieb. Rok som spal na zemi, pretože tam neboli ani prične. Na chodbe, po ktorej celú noc chodili väzni na záchod.

Z okien ciel bolo vidno na akúsi priekopu pred hradbami, kde sa popravovalo. Všetko bolo počuť: strela z milosti, povely k paľbe - zamieriť, páľ! Popravovalo sa každú noc. Raz dokonca celú noc, od deviatej večer až do chvíle, keď nám priniesli raňajky - šálku horúcej osladenej vody. Väčšina popravených zomierala s výkrikom: ‘Nech žije slobodná Kuba, nech žije Kristus Kráľ!‘ Nikdy na to nezabudnem.“

Podmienky v ďalších väzniciach, kde ste boli, neboli omnoho lepšie…

„Keď nás previezli na východ, boli sme len v spodkoch, pretože sme si ako politickí väzni odmietali vziať rovnošaty obyčajných kriminálnych väzňov. Preto nám aj odmietli povoliť návštevy príbuzných. Svojich blízkych som nevidel celých osem rokov. Osem rokov sme žili len v spodkoch, osem rokov sme nevideli slnko. Najhoršie bolo väzenie Boniato. Pozostávalo z mnohých barakov. Jeden z nich obohnali vysokým múrom a tam strčili nás, politických. Boli sme úplne izolovaní i od bežných väzňov. Podotýkam, že na Kube môže byť človek uväznený hoci za krádež niekoľkých pomarančov. Držali sme tam mnoho hladoviek, aby nás previezli bližšie k nášmu domovu. Žiadali sme niečo, na čo sme podľa väzenského poriadku mali právo. Väzeň má právo byť vo väzení vzdialenom maximálne sto kilometrov od domova. My sme boli vzdialení 1000 kilometrov od Havany.“

Podarilo sa vám vtedy presadiť svoje?

„Raz nás navštívil generál Enio Leyva a my sme sa sťažovali. Povedal nám: ‘Na väzenskom poriadku sme sa osobne podieľali, ale keď sa nám zachce, dodržiavať ho nemusíme, takže vám hladovkárom nezostáva než zomrieť.‘ To je jedna z najhorších vecí na tomto systéme, že nedodržiava ani svoje vlastné pravidlá. Vy ako cudzinci si toto možno ani nemusíte všimnúť, keď žijete v štátnych hoteloch a turistických zónach, ale človek je tu vystavený neustálemu ponižovaniu.“

Zaobchádzanie s väzňami bolo rozhodne neúnosné. Ako ste to zvládali?

„Museli sme neustále bojovať, držali sme hladovky, aby s nami lepšie zaobchádzali. Bola to permanentná vojna. V celách nám robili neustále prehliadky, pri ktorých sme museli byť nahí. Brali nám všetky veci - napríklad ceruzky, malé tranzistorové rádia. Keď prichádzali príbuzní, museli sa pri osobných prehliadkach tiež vyzliekať donaha. Umývali nás tak, že vyhnali dvesto nahých mužov na dvor a kropili nás hadicami. Tašky s jedlom od príbuzných vysypávali na zem. Skrátka, sústavne sa nás snažili ponížiť a demoralizovať. Raz nám do cely priniesli televízor a prístroj na chladenie vzduchu. Keď sme pochopili, že je to kvôli akejsi návšteve z Európy, akejsi komisii ľudských práv, vyhodili sme klimatizáciu i televízor z cely. Povedali nám: ‘Vy ste sa zbláznili?‘ A my na to, že nie, ale že nie sme hlúpi.“

Odmietali ste sa podriadiť väzenskému prevýchovnému plánu. Aké to malo dôsledky?

„Naša reakcia je historicky známa pod názvom ‘los plantados‘ - odpierači - pretože sme skutočne odmietali všetky plány na tzv. prevýchovu prácou. Bol to spôsob, ako sa dostať do ľahších väzenských zariadení, poprípade si skrátiť tresty. My odpierači sme to odmietli. V rámci prevýchovného plánu ‘Camilo Cienfuegos‘ došlo k mnohým ukrutnostiam. Mohol by som celé hodiny citovať príklady. Násilím nútili väzňov pracovať, nútili ich k väčšiemu pracovnému úsiliu puškami. Bodali nás do stehien. Občas niekoho i zastrelili. Do väzenia na ostrove Isla de Pinos sa napríklad dostal mladý novinár Alfredo Izaguirre de la Riva. Dnes žije v Miami. Hneď od začiatku odmietol pracovať. A tak sa do neho hneď pustili, každý deň ho bili plochou stranou pušky. Odpadávali mu kusy kože z chrbta, puška bola červená od krvi. Jazvy bude mať do smrti. Nakoniec sa unavili. On bol prvý, kto odmietol nútené práce. Nebol však jediný, nasledovali ho ďalší.“

Ste ako odpierači nejako organizovaní? Je ‘los plantados‘ niečo ako politická strana?

„Je to iba skupina šiestich bývalých politických väzňov. Všetci sme strávili vo väzení viac než osemnásť rokov, Mario Chánez, najznámejší z nás, dokonca 30 rokov. Päť z nás žije v zahraničí. Naša práca spočíva v tom, upozorňovať politikov a verejnosť v Európe a v Amerike na hrôzy, ktoré sa na Kube dejú. Naše heslo je: Sme stále odpierači a zostaneme nimi, dokiaľ na Kube nebude sloboda a demokracia. Odmietame prijať túto vládu a komunizmus, pretože komunizmus, ako je známe, nefunguje.“

Keď ste boli vo väzení, vedelo sa o podmienkach, v akých tam prežívate?

„Nie, strávili sme všetky tie roky vo väzení bez toho, aby o nás ktokoľvek čokoľvek vedel. Len naši príbuzní mali informácie, ako strašne s nami zachádzajú. Dodnes si mnohí mladí Kubánci myslia, že jediným popraveným človekom na Kube bol generál Ochoa v 80. rokoch. O ostatných nevychádzali v novinách žiadne správy. Svet nič nevedel. A tiež s tým nechcel mať nič spoločné.“

Všetci ostatní členovia skupiny ‘los plantados‘ dnes žijú v exile. Mali ste možnosť odísť z krajiny, aj tak ste to neurobili. Prečo?

„Po mnohých rokoch väzenia došlo k dohode, že nás pustia pred vypršaním trestov. S podmienkou, že nás z väzenia odvezú priamo na letisko a my odletíme do USA. Chvíľu som o tom premýšľal a potom som si povedal: po každý raz, keď je na Kube pri moci nejaký diktátor, budem utekať z krajiny? Prečo by som z Kuby odchádzal? Veď som sa tu narodil. Dvakrát si po mňa prišli a ja som im každý raz povedal: ‘Neodídem. A nepokúšajte sa ma odviesť násilím, pretože v tom prípade sa na letisku vrhnem po hlave zo schodov.‘ Riskoval som, že si odsedím ešte zostávajúcich šesť rokov trestu. Bol som po poslednej hladovke v zlom zdravotnom stave, takže ma nakoniec aj tak pustili. Väčšina mojich príbuzných odišla do USA, ale ja som si povedal, že zostanem a uvidím, čo sa tu ešte bude diať. A tak tu som a všetko, čo tu rozprávam, hovorím tu na Kube, a nie niekde v Španielsku či inej slobodnej krajine.“

Aké je vaše najväčšie prianie?

„Aby ten pán, ktorý tu vládne tým spôsobom, akým to robí, už zmizol. Nech odíde, kam chce, hoci na nejaký pustý ostrov.“

PRE SME a LN - GEORGE CROMWELL, Havana