ILUSTRÁCIA – GAZETA WYBORCZA
Zo strany Východoeurópanov by bola želateľná aktívnejšia zaangažovanosť pre vec politickej Európy, ktorá je samostatná a pyšná na svoje kultúrne výdobytky. Lebo vstup do EÚ nie je vstupom do beztvarej euroatlantickej jednoty, ani návratom na kresťanský Západ, píše Hannes Swoboda, poslanec zo skupiny socialistov v Európskom parlamente, člen Sociálnodemokratickej strany Rakúska.Hranice Európy možno vyznačiť a definovať dvoma spôsobmi. Na jednej strane je otázka, do akej miery má Európska únia preberať úlohy štátnej a regionálnej politiky, vyprázdňujúc ju a zastupujúc suverénnosť svojich členských štátov. Na druhej strane treba odpovedať na otázku, nakoľko sa má EÚ rozšíriť a ako má utvárať hranice medzi vlastnými štátmi a vonkajším svetom. Narastanie počtu členských krajín spôsobí, že integrácia bude ťažšia. Silne integrovaná Európa, čoraz väčšmi zastupujúca národnú suverenitu, môže od vstupu do EÚ niektoré krajiny odradiť.
Ak sa prihováram za ďalšie posilnenie EÚ a za prenesenie suverénnych práv na európske inštitúcie, nevychádzam z toho, že by mali národné štáty zaniknúť. Budúca Európa, dokonca aj po posilnení, zostane navždy zvláštnym federatívnym štátom, neporovnateľným s nijakým iným federatívnym štátom ani v Európe, ani s USA.
Zavedenie eura má posilniť hospodársku spoluprácu krajín v oblasti, kde táto mena platí, a to povedie k posilneniu celej EÚ. Udalosti v Bosne a v Kosove, útoky na New York a Washington, ako aj posledná intervencia v Afganistane ukázali nevyhnutnosť spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Pocit ohrozenia viedol k väčšej harmonizácii predsavzatí, týkajúcich sa boja proti terorizmu. Vynára sa však potreba ďalších krokov v smere spoločnej imigračnej a právnej politiky. Na dennom poriadku by malo byť rozširovanie spoločných bezpečnostných noriem pri nebezpečných priemyselných inštaláciách, akými sú jadrové elektrárne.
V tomto smere vykračuje EÚ ďaleko za koncepciu spoločenstva krajín, ktorému ide len o hospodársku spoluprácu. Mnoho ľudí vidí dnes v EÚ len spolok, usilujúci sa o liberalizáciu hospodárstva, a teda o bezpodmienečné zavedenie trhových princípov a elimináciu štátneho vlastníctva. A pritom by bolo treba rozumným spôsobom – politicky – korigovať napríklad liberalizáciu ekonomiky, ktorá tvorí najmä záujmovú sféru veľkých koncernov. Želal by som si Európu, ktorá by vo väčšej miere politicky rozhodovala na základe rôznorodých skúseností a potrieb svojich obyvateľov, a nie Európu, ktorá raz uvedie do pohybu mechanizmus slepej liberalizácie a stane sa obeťou veľkých koncernov.
Duch z Východu
Kam by až mala siahať Európska únia? Koho pozvať, aby sa stal jej členom? Únia v súčasnosti rokuje s 12 krajinami. S výnimkou Malty, Cypru a niektorých balkánskych krajín, pre ktoré ešte nie je vypracovaná stratégia prijatia, sa rozšírenie týka východnej Európy.
Dnes ťažko povedať, do akej miery „rozširovanie na východ“ zmení úniu. Pred i po páde berlínskeho múru sa veľa hovorilo o strednej Európe a o jej špecifických vlastnostiach. György Konrad, Václav Havel a Milan Kundera sú intelektuáli, ktorí v strednej Európe – nezávislej svojím kultúrnym rozmerom – videli poslanie „scivilizovania“ Európy. Podľa nich si stredná Európa zachovala niečo, čo zaniklo v Európe EÚ, a čo by sa mohlo objaviť v okamihu, keď sa do únie dostane stredná Európa. Európskej únii, zaujatej výlučne hospodárskymi problémami, by mohla prinavrátiť jej dušu. Do akej miery dodnes pretrvala stredoeurópska kultúra s výrazným židovským vplyvom, a či sa jej podarí dať rozšírenej Európe „ľudskú tvár“, to sa ešte len ukáže.
V tej istej strednej Európe totiž vystupujú dve protikladné tendencie. Havlov rodák Václav Klaus a spolu s ním mnohí ďalší sú zahľadení na trhové hospodárstvo bez akýchkoľvek „ale“. Podľa neho je aj EÚ, ktorá holduje neoliberálnej ekonómii, príliš málo trhová, príliš spolitizovaná, príliš európska a primálo atlantická. Žiaľ, tento názor má v strednej Európe veľa prívržencov. Štáty bývalého východného bloku nezažili epochu rýchleho rozvoja a pomerne plnej zamestnanosti, umožňujúcej na Západe vybudovať opatrovateľský štát. Keďže na tieto časy Západ už zabudol, alebo ich stotožňuje len so štátnym intervencionizmom a infláciou, nečudo, že v kandidujúcich krajinách o tom takmer nič nevedia. Na druhej strane sú obavy, že v strednej Európe nastúpi rozvoj pravicovo-populistických prúdov.
Na základe slobody
Zo strany našich „východných“ susedov by som si želal aktívnejšie zaangažovanie pre vec politickej Európy, ktorá je samostatná a pyšná na svoje kultúrne výdobytky. Vstup do EÚ nie je vstupom do beztvarej euroatlantickej jednoty, ani návratom na kresťanský Západ. Je to vstup do nanovo sa utvárajúceho spoločenstva, ktoré chce spojiť Európu a reprezentovať ju v procese globalizácie – aj preto, aby mohlo vplývať na jeho priebeh.
Vybudovanie silnej Európy si vyžaduje úsilie – popri všetkých kultúrnych rozdieloch – o určitú mieru rovnorodosti; najmä o súhlas s liberálnym a tolerantným zákonodarstvom a sociálnym systémom. Treba si uvedomiť, že to, čo spája alebo vylučuje, nie je náboženstvo, ale akceptovanie slobodného spoločenstva a právneho poriadku, ktorý sme v Európe budovali celé storočia.
Ako druhý faktor vyznačujúci hranice Európy by som označil pôsobnosť kolektívnych, „centrálne“ uskutočňovaných rozhodnutí, dokonca aj v tých najodľahlejších regiónoch.
Juh a Východ
Pohľad na dejiny neprináša nijakú jednoznačnú odpoveď, pokiaľ ide o hranice Európy. Nemožno vytýčiť jednoznačné a čitateľné hranice Európy ani z politického, kultúrneho či náboženského hľadiska. Hraničné čiary medzi kresťanskými náboženstvami, teda medzi katolicizmom, protestantizmom a pravoslávnym náboženstvom, nám tu pomôžu rovnako málo ako hranica medzi kresťanstvom a islamom. Skúsenosť však ukazuje, že nadmerné bujnenie mnohonárodných krajín vedie časom k rozkladu. Zato však nacionalizmus, ktorý vytýčil nové hranice, nadobudol takú arogantnú podobu, že vyvolal mnoho vojen, vrátane dvoch svetových. Taký nacionalizmus treba eliminovať zo života Európy. Na to sú potrebné nové hranice, také pevné, ako je to nevyhnutné, a natoľko priepustné, nakoľko to len bude možné.
Nová Európa nemôže nadväzovať len na doterajšie koncepcie európskych krajín. Francúzsky historik Jacques Le Goff napísal: „Európa musí vynájsť iný tvar jednoty, než akou bola ríša. Tento tvar by sa nemal opierať o to, čo je vnútorne nevyhnutné; musí tiež čeliť výzvam, ktoré prichádzajú zvonku – z Ameriky, z Japonska a onedlho aj z Číny. Európa bude musieť nadobudnúť také hospodárske, demografické a politické rozmery, ktoré by jej umožnili zachovať si nezávislosť.“
Balkánske štáty by mali byť vzhľadom na tieto procesy brané tak ako kandidujúce krajiny, ktoré čakajú na prijatie do EÚ ako prvé. Otázka prijatia neznie „či vôbec“, ale „kedy“. Prečo by malo byť Chorvátsko posudzované inak ako Slovinsko, Macedónsko inak než Bulharsko? Priestor medzi dnešným územím EÚ a Gréckom sa bude musieť skôr či neskôr vyplniť. Záleží najmä na regionálnej spolupráci balkánskych krajín a ich individuálnej pripravenosti vstúpiť do EÚ.
Oveľa ťažší problém predstavuje Rusko. Najbližšia etapa rozširovania približuje EÚ k ruským hraniciam. V okamihu vstupu Estónska a Lotyšska sa v Európskej únii ocitne veľa občanov ruského pôvodu; okrem toho vznikne kaliningradská enkláva a nové časti hraníc s Ruskom. Nestabilná politická a hospodárska situácia však neumožňuje považovať Rusko za reálneho kandidáta do únie. Rusko je príliš veľké a samo osebe predstavuje mnohonárodnostný štát. Napriek tomu je jeho integrácia do euroatlantického spoločenstva a blízke partnerstvo s EÚ nevyhnutné.
Situácia v Bielorusku a na Ukrajine je iná, no úzke putá oboch krajín s Ruskom hovoria v prospech toho, aby boli uznané ako partneri EÚ. V súčasnosti je to omnoho reálnejšie v prípade Ukrajiny než Bieloruska. Ako by malo vyzerať takéto partnerstvo? Malo by sa utvárať napríklad prostredníctvom pohraničnej spolupráce s Poľskom. Inú cestu by reprezentovalo vytvorenie „európskeho hospodárskeho a politického priestoru“. Jeho cieľom by bola koordinácia aktivít, smerujúcich k integrácii – od colnej únie cez spoločnú ochranu životného prostredia až po partnerstvo v bezpečnosti. To si však vyžaduje veľkú predstavivosť zo všetkých strán.
Turecko nechce omrvinky
Zložité sú aj vzťahy medzi EÚ a Tureckom. Únia mu sľubovala členstvo a podpísala s ním priateľskú zmluvu. Turecko ako jediná krajina uzatvorilo s EÚ colnú úniu. Koncom roka 1997 obnovilo sľub členstva, a v decembri na summite v Helsinkách bolo Turecko formálne uznané za kandidáta. Ale – rokovania neboli obnovené. Turecko je pritom krajinou, ktorá má pre rozvoj a stabilitu Európy veľký význam. Pre Európu, a najmä pre spolunažívanie s občanmi tureckého pôvodu, je rozhodujúce, či sa Turecku podarí zachovať si podobu laicistického štátu, ktorý by bol súčasne islamský.
V posledných mesiacoch Turecko dokonca reformovalo svoj právny systém a zdá sa, že je pripravené aj na kompromis, pokiaľ ide o cyperskú otázku. Hoci pochybujem, či sa tejto krajine v krátkom čase podarí naplniť kopenhagske kritériá, ktorých obsahom je rozvoj demokratických pravidiel a absolútne akceptovanie ľudských práv a práv menšín. Ako spravodajca Európskeho parlamentu som sa presvedčil, že status večného kandidáta nie je možný.
Prevencia konfliktu
Nakoniec sa objavuje otázka vytýčenia hraníc s krajinami severnej Afriky, ktoré patria k najchudobnejším na svete a majú najvyšší demografický prírastok. Táto okolnosť tvorí spolu s blízkym susedstvom s bohatou Európou explozívnu zmes.
Chudobným krajinám severnej Afriky by bolo treba poskytnúť pomoc otvorením európskych trhov a väčšími investíciami z Európy. Obe cesty sú ťažké. Vyžadujú si finančnú kompenzáciu pre regióny, poškodené touto pomocou v rámci samotnej EÚ. Po druhé, pripravenosť EÚ investovať predpokladá obmedzenie byrokracie a korupcie v krajinách, kde pomoc očakávajú. Zakrátko by bolo treba tieto krajiny zapojiť do intenzívneho partnerstva. Je to aj cesta k dialógu, ktorá môže zabrániť „konfliktu civilizácií“, o ktorom písal Samuel Huntington.
V debate a spore o budúcnosť Európy sa objavuje veľa eurokritických síl, ba dokonca takých, ktoré sú voči Európe nepriateľské. Na Východe i na Západe narastá pravicový populizmus, brániaci posilneniu európskych inštitúcií. Súhlasím s názorom nemeckého publicistu Klausa Harpprechta, ktorý si všimol, že dejiny Európy sa stali „dejinami úspechu“: „Prečo naša intelektuálna garda, pochodujúca na ľavom alebo na pravom krídle, nechce pripustiť, že európsky pokrok si vyžaduje trpezlivosť a dlhý oddych? Nikto z nich akoby netrpezlivo nepodupkával nohami, aby vykročil vpred. Naopak, mnohí trúbia na ústup. Majú nostalgiu za národným štátom, ktorý nikdy netvoril vyváženú poriadkovú moc, harmonizujúcu konflikty, strážiacu slobodu, solidaritu a vnútorný pokoj, čo sa mu dnes pripisuje. Do čias, pokým nebol skrotený, predstavoval európsky národný štát monštrum, ľudožrútsku obludu, obetujúcu svoje deti každému šialenstvu a vedúcu národy od jednej skazonosnej vojny k druhej.“
Európa, ktorá sa zjednocuje, tvorí silné spoločné inštitúcie a vstupuje do účinných partnerstiev so susedmi, môže splniť dôležitú úlohu, pokiaľ ide o úbytok nacionalistických síl. Táto nová úloha si vyžaduje vytvorenie nových inštitúcií a pravidiel. Projektovanie a vybudovanie nového domu s mnohými bytmi a obyvateľmi, ktorí si niekedy idú na nervy, ale nikdy proti sebe nebojujú a ani sa nechcú odsťahovať, si nevyhnutne vyžaduje spojenie vízie a trpezlivosti.
HANNES SWOBODA
(Gazeta Wyborzca; krátené)
