FOTO - MFF KARLOVE VARY
Záber z posledného filmu Nedokončená súčasnosť. V strižni sa zachovalo len deväťminútové torzo s rozhovormi s filmovými priateľmi, na ktorom bol aj tento portrét van der Keukena. Snímka vpravo je z filmu Dlhé prázdniny, ktorý je Keukenovou autobiografickou esejou.
Vo štvrtok večer privítali Karlove Vary tridsiaty siedmy raz „cinefilov“ z celého sveta. Na oficiálnom otvorení si aj Michael York spolu s Václavom Klausom pozreli moderné kankánové tanečnice, vypočuli vetu Pavla Dostála akoby vystrihnutú z reklamného šotu: politici odchádzajú, Karlove Vary zostávajú a potom už ovládol plátno Rok ďábla Petra Zelenku. V hľadisku sedela aj porotkyňa sekcie dokumentárnych filmov NOSHKA VAN DER LELYOVÁ. S manželom Janom van der Keukenom spolupracovala tridsať rokov na jeho filmoch. Zomrel začiatkom minulého roku a festival mu venuje bohatú retrospektívu.
Tvorbu Jana van der Keukena mohli slovenskí diváci vidieť na festivale v Bratislave. Zrodila sa tam aj spolupráca s karlovarským festivalom?
„Áno, stretla som sa tam s Evou Zaorálovou, a tá ma požiadala, aby som bola v porote. Janovu retrospektívu sme dohodli až neskôr.“
Nebolo by príjemnejšie uvádzať len manželovu retrospektívu?
„Nie, teraz som tu kvôli porote. Ale som šťastná, že diváci môžu vidieť Janovu prácu, pretože tu nie je veľmi známa.“
Ale to nie je problém Jana van der Keukena, ale holandského filmu. Síce máte pár Oscarov za Atentát, Charakter a Antóniu, ale inak je holandský film európskemu publiku neznámy. Čím to je?
„Naše filmy sa veľmi ťažko škatuľkujú do kategórií. Nie je to čistý dokument. Je omnoho ľahšie vysvetliť ľuďom, aký druh filmu robíme. Janove filmy otvárajú mnohým študentom oči. Napríklad v Bratislave som pochopila, že v tejto oblasti treba ešte veľa urobiť.“
Ako to myslíte? Nenašli ste tam divákov?
„Nie je tam veľa divákov pripravených vnímať iné druhy filmov ako hollywoodske. Nechce sa im objavovať.“
Vidíte problém vo filmovom vzdelaní divákov?
„Dalo by sa to nazvať aj vzdelaním, ide o záujem. Zažili ste roky, počas ktorých sa u vás nepremietali poriadne filmy, a to sa teraz prejavuje. Mali by ste viac pozývať filmárov, organizovať tvorivé dielne a hlavne diskutovať.“
Funguje to tak v Holandsku?
„Áno, ale hlavne sme viac medzinárodne zameraní. Samozrejme, že je to aj otázka peňazí.“
Hovorili ste o kategóriách. Je to ten diskutabilný bod filmov vášho muža. Prečo ste vo vašej spoločnej tvorbe ignorovali hranice medzi fikciou a dokumentom?
„Veľa vecí sme potrebovali aranžovať, a preto sme nerobili ani dokument ani fikciu.“
Váš manžel rozhneval kritikov, keď sa vyjadril, že rozdiel medzi fikciou a dokumentom neexistuje. Stotožňujete sa s tým?
„Všetko je o osobnom prístupe filmára, môže použiť všetky dostupné prostriedky na to, aby ukázal, čo potrebuje povedať. Elementy reality môže spájať vlastným spôsobom.“
Ako sa vyhnúť zavádzaniu diváka?
„Musí byť jasné, čo je čo. Práve sme o tom s porotou diskutovali. Slovo dokumentárny by sme mali vyhodiť zo slovníka.“
Čím ho nahradíte?
„To je ten problém, nič sme nenašli. Ale určite k tomu príde. Nemyslím si, že dokument je len zachytenie momentu. Čisté zachytávanie momentov je reportáž. Vo filme zvažujem každú mizanscénu. Vždy musím vybrať, ako zobrazím svoj pohľad pravdy. Je omnoho zaujímavejšie pracovať so všetkými prostriedkami.“
Včera večer ste boli na otváracom večere, kde uvádzali film Rok ďábla. Ten tiež pracuje netradične s dokumentom. Zaujal vás?
„Áno, podarilo sa mu jasne ukázať hranice medzi vymysleným a realitou.“
Vo filme Amsterdam globálna dedina zachytil váš manžel mierumilovnú koexistenciu rôznych kultúr v holandskej spoločnosti. Ideálny imidž vašej krajiny sa pred pár mesiacmi rozbil. Nie je to impulz na nový film?
„Rozmýšľala som nad tým, ale ešte stále je to príliš v pohybe. A tá situácia sa pravdepodobne upokojí.“
A potom o tom nakrútite film?
„Neviem, asi by to mal urobiť niekto iný a nie ja. Film o politických zmenách musí byť čistý dokument.“
A do toho sa vám nechce?
„Ani nie. Ale niekto to urobiť musí.“
