O súčasnej albánskej literatúre nevieme na Slovensku prakticky nič, o samotnom Albánsku z nedávnej minulosti nanajvýš toľko, že sa ocitlo v spore so Sovietskym zväzom a stalo sa spojencom druhej komunistickej veľmoci Číny. Hoci toto konštatovanie má veľmi všeobecný charakter, je zaujímavé, že tvorí vzdialené pozadie románu Ismaila Kadareho Spiritus (Slovart, Bratislava 2002, preložila Katarína Bednárová). Autor (1936) patrí k najvýznamnejším albánskym spisovateľom, no aj najznámejším, veď jeho diela preložili do vyše tridsiatich jazykov.
Román Spiritus by sa dal zjednodušene označiť za historický, lebo sa sčasti odohráva v posledných rokoch komunistického režimu Envera Hodžu. Autor sa však originálne vyrovnal s týmto obdobím: vymyslel si komisiu, ktorá putuje po jednotlivých krajinách východného bloku, zbiera materiály, svedectvá, dokumenty o zločinoch, neľudskom utrpení, vyhľadáva tajné spisy, ale po čase skonštatuje, že to všetko je akosi rovnaké, že dejiny komunizmu sú univerzálne. Rozhodne sa teda nájsť čosi nadprirodzené, na čo chcú ľudia radšej zabudnúť alebo aj zabudli, nejaký „hrôzostrašný príbeh“. Vedúci komisie sa dokonca učí po albánsky a pritom zistí, že okrem starogréčtiny jedine v tomto jazyku jestvuje optatív, slovesný spôsob, vyjadrujúci želanie deja a že teda sám jazyk navádza na takéto hľadanie.
Hybnými motívmi komplikovaného deja sa stanú dva fakty: inscenovanie Čechovovej Čajky v albánskom divadle a následne jej zákaz a dodávka množstva miniatúrnych odpočúvacích zariadení, takzvaných ploštíc z Číny. Aj divadelná hra, aj ploštice majú za cieľ objaviť, či odstrašiť nového triedneho nepriateľa. Ploštice sa totiž dajú všiť do kabátov - kde inde to ide ľahšie než v divadelnej šatni? - odstrašovanie sa uskutočňuje rozširovaním správ o štátnom hmyze, alebo o „omladených ušiach diktatúry proletariátu“, ako ironicky nazýva tento technický výdobytok Kadare.
Kadare rozvinul oba motívy tak dômyselne, že čitateľa udržiava v stálom napätí a navyše najprv nenápadne a potom celkom otvorene vysvetľuje genézu mýtov a legiend z udalostí „ešte nevyzretých“, aby nakoniec na celkom konkrétnej udalosti demonštroval ľudové povery na tému smrti, vyvolávania duchov, zvestí z onoho sveta, a tak ďalej.
Až hrôzu vzbudzuje záver románu, keď tajná polícia chce svojmu Vodcovi - mimochodom, už takmer slepému a zastúpenému na verejnej oslave Dablérom - darovať k narodeninám nahrávku tajného posolstva určeného pre Západ. Nahrávka pochádza z ploštice našitej do kabáta albánskeho inžiniera, tlmočníka francúzskej delegácie, ktorého usmrtil buldozér a ktorého po troch rokoch exhumovali. Morbídny výjav pokračuje neskorším zatknutím šéfa tajnej polície a sparalyzovaním jeho jazyka.
Kadare svoj román nekoncipoval ako horor, aj keď techniku tohto žánru dobre pozná. Je to svojský spôsob nazerania na minulosť, ku ktorej hrôza nepochybne patrila; badať tu však aj vplyv ľudovej slovesnosti a domácich tradícií, zachovaných v rozličných legendách.
