Jana Beňová (1974) vyštudovala divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení. Vydala tri básnické zbierky: Svetloplachý (Hevi 1993), Lonochod a Nehota (obe vo vydavateľstve Prístrojová technika v roku 1997). Predvlani jej vyšiel v edícii Odpad vydavateľstva Park ľúbostný román Parker.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Keď Ján Med prvýkrát videl Monda, kráčal Mondo popri morskom brehu a v ruke držal disk. Jánovi okamžite pripomenul muža z obrazov prvých olympijských hier. Snedé telo s dlhými pažami. Oči upreté k obzoru a v ruke okrúhly let pripomínajúci predmet. Disk pripomínajúci slnečnú guľu, okrúhle krídlo, vlnu ktorá v jednej chvíli prichádza a vracia sa zároveň späť, ľudskú tvár, ktorej črty ostávajú na vás.
Mondov disk je čierny a malými zlatými písmenkami je na jeho jednej strane napísané Rechargeable heat resistant polycarbonate body. Pričom na tom, že disk má polycarbónové telo odolné proti horúčave, nie je nič zvláštne. Výnimočným je len slovo rechargeable, ktoré označuje schopnosť čosi opätovne nadobudnúť.
Až keď sa Mondo priblížil, Ján zbadal, že je to diskmen a že kvôli slúchadlám v ušiach Mondo iste nepočuje more vedľa seba a ani Jánov tichý pozdrav. Nepoznal tú dlhú pieseň, ktorú Mondo už pár dní počúval stále dookola a v ktorej spevák stále opakoval jedinú vetu - ja som ľavé oko a ty pravé.
Mondo mal pocit, že je to dôležité posolstvo a že záhadou nie je to, čo hovorí, ale že vôbec je.
Už pár dní ho budil zvláštny nepokoj, ktorý ho vždy doviedol k moru a Mondo mal pocit, že by mal to posolstvo niekomu odovzdať, že by mal diskmen nebojácne vymrštiť z ruky pred seba a striehnuť na dlaň, do ktorej elegantne sadne.
Doma diskmen odložil a zapojil sa do práce. Pracoval ako syn v rodine. Keď ostrov, na ktorom sa Mondo narodil, tak zbohatol z turizmu, že v blahobyte žili aj ostrovania, turistom to začalo prekážať, trápila ich nostalgia za jednoduchým a chudobným domácim človekom, ktorý nerozumie po anglicky ani po nemecky, nosí jednoduché šaty a obeduje ryžu zabalenú v hroznových listoch.
Chýbala im aj tá štipka oživujúcej nenávisti, ktorú ostrovania občas dali turistom najavo, keď im pred nosom zabuchli okenice svojho domu, do ktorého sa snažili turisti nakuknúť so slovami - Chytro, zlatko! Pozri, ako si tu žije obyčajná rodina.
Alebo tie vtipy, ktoré si kedysi ostrovania z prišelcov robili tabuľkami typu sloní nápis na dverách: INFORMATIONS, blší nápis pod tým: not here…
Po čase však ostrovania na turistoch zarobili toľko, že sa od nich celkom prestali odlišovať. Na ich obchodoch viseli plagáty s nápisom Sparen mit uns a založili si aj poradenské kancelárie, v ktorých sa podávali informácie o tom, čo sa na ostrove oplatí a čo nie. Napríklad škatuľka cigariet v Nemecku stojí toľko, čo na ostrove kartón, ale naopak olivový olej je v Hamburgu o tridsať percent lacnejší a Metaxa napríklad - tá vás vyjde všade narovnako.
Turistom sa to po čase prestalo páčiť, a tak ostrovania, aby ich prilákali vytvorili opäť časti, v ktorých žili chudobné rodiny svoj obyčajný skromný život. V jednej z takýchto rodín hral Mondo syna. Obliekol si kostým chudobného, ale čistého chlapca a písal si školské úlohy na stole v kuchyni, vedľa neho mama čistila cviklu, prípadne mrkvu a občas ho pohladila stvrdnutou rukou po vlasoch. Na pohovke ležalo malé dieťa. V kresle sedela stará mama a pozerala na malý čiernobiely televízor, ktorý nemal zvuk. Stará mama plietla a s klbkom pri jej nohách sa hrala mačka. Otec prichádzal domov o piatej, prinášal ryby, ktoré ulovil, utrel si znojené čelo a postupne vzal do náručia ženu, syna a malé dieťa, nakoniec ešte zacmukal na mačku.
Okná domu boli otvorené a turisti neprestajne prúdili popod ne a nenápadne nazerali. Raz za čas sa otec k oknu postavil a zadíval sa ponad hlavy turistov vdiaľ. Monda práca už dávno prestala baviť, držalo ho pri nej už iba to, že bola výborne platená.
Ján Med tiež svoju prácu nemal rád. Pochádzal z krajiny, kde boli všetci ľudia zamestnaní v obuvníckom priemysle - buď topánky vyrábali, skúšali, predávali, alebo ako Ján Med - kupovali. Medova práca spočívala v tom, že stál pred výkladom a nahlas obdivoval topánky, potom vošiel do obchodu skúšal si ich postupne - najprv na pravú - potom na ľavú nohu, prechádzal sa v nich chvíľu po predajni a rozmýšľal, uvažoval, či sú mu dobré, pohyboval v nich prstami, vyzúval si ich a opäť obúval - nakoniec kúpil. Krajina, kde žil Ján Med, bola zelenohnedožltá - celý rok vlhká, tmavá, hmlistá a daždivá.
Odmenou pre ľudí, ktorí v týchto podmienkach ostávali žiť, bolo sladké a šťavnaté hrozno, mladé orechy, ktorým sa dala ľahko stiahnuť ešte biela jemná šupka, a prvé víno, ktoré bolo výrazne aromatické.
Potulné psy a mačky v tejto krajine kýchali a smrkali rovnako ako ľudia a pod očami sa im v srsti ťahali mokré kanáliky, v ktorých sa im pohupovali slzy hore-dole.
Nikto tu nefajčil, lebo zvlhnuté cigarety sa nedali zapáliť navlhnutými zápalkami. Ľudia v pršiplášťoch a kapucniach vyzerali ako príslušníci jedného náboženského rádu. Rádu moknúcich, ktorý sa po príchode do domov, barov a kaviarní menil na rád schnúcich.
Preto Ján Med unikal vždy dvakrát do roka na slnečný ostrov plný svetla. Svetlo na ostrove bolo také silné, že slovo svetlo ho vystihovalo len nedostatočne - žiara by bolo výstižnejšie.
Med mal veľmi rád more a bol presvedčený, že more je najvernejší človek, akého v živote stretol. Vždy, keď od neho odchádzal, utešovala ho myšlienka, že more tu naňho zase počká a že jeho city k nemu ostanú nezmenené. Za jeden z najkrajších obrazov považoval pruhy slnka pod vodou, ktoré mu navliekali na ponorené ruky mihotavé náramky svetla.
Keby som mal peniaze - pomyslel si šťastný a zadýchaný Med, keď vyliezol z mora na pláž - natočil by som film, volal by sa Robotníci mora. Dej by sa odohrával v júli a auguste a bol by to dokumentárny film o ľuďoch, ktorí majú dovolenku a celé dni sa len slnia a kúpu v mori. A večer ešte poslušne nastupujú do nočnej zmeny - chodia po pláži tesne popri vode a zbierajú kamene a mušle. Len neviem, ako by som zachytil to vlnenie, vlnenie v človeku, ktorý si ľahne do postele po tom, čo celý deň plával v mori a vlny určili rytmus práce všetkým orgánom v jeho tele.
Ján Med sa niekedy večer chodí aj zabávať. Zabáva sa vždy na chodníku oproti. Napríklad na chodníku oproti reštaurácii s nápisom BEST DANCE SHOW IN THE TOWN. Turisti ešte len začali jesť a piť, a tak im veľmi do tanca nie je - personál sa pomedzi nich usilovne preplieta, tancuje, dvíha ruky nad hlavu, tlieska, strúha tanečné figúry. Ján Med stojí na chodníku oproti a začína tancovať - najčastejšou tanečnou figúrou je záchvat smiechu.
Niektoré večery sú však aj smutné - sú to tie, keď Ján Med sedí na balkóne svojej morskej izby, pije víno a pozoruje obchod, ktorý je oproti na ulici. Je noc a svieti. Vidí všetko, čo sa pred ním mihne. Všetko v jeho svetle - ako pred filmovým plátnom. Má pocit, že oproti je kino. Keď bol Ján Med malý chlapec, sníval sa mu často sen o obrovskom filmovom plátne uprostred krajiny. Vtedy ešte nevedel, že také niečo skutočne existuje v Amerike a že sa to volá autokino. Horšie však je, že keď vypije viac vína, prestane sa mu zdať, že je to kino a začne mu ten obchod oproti pripomínať obchod s topánkami. Tiež ho niekedy v noci vyruší zo spánku dupot konských kopýt - ich rýchly cval. Až po dvoch týždňoch zistí, že to nie sú konské kopytá, ale že jeho susedia celé noci hrajú na balkóne poker a ten zvuk je hrkot kociek miešajúcich sa v umelohmotnom pohári.
Medovi už tiež začal chýbať Mondo. Najradšej by ho bol vídal každý deň, ale na jeho túžbe nezáležalo.
V dnešné ráno ho však videl už z diaľky. Mondo kráčal zamyslený, počúval pieseň, v ktorej spevák stále opakuje - ja som ľavé oko a ty pravé a zrazu sa mu to zdalo falošné. Počúval tú pieseň celé leto a už jej prestával veriť. Nič na nej nie je - je len patetická. Ja som ľavé oko a ty pravé - sprostosti.
Horúčka stúpala oklamanému Mondovi do hlavy - nedokážeš nič rozlíšiť, oklamú ťa raz-dva. Zrazu už nemohol zniesť to búšenie v ušiach, vystrelil ruku prudko od tela a vymrštil z nej diskmen, ktorý mu vletku vytrhol z uší slúchadlá.
Ján Med si pietne čupol k prístroju, ktorý sa mu rozbil pri nohách, a pozeral sa zblízka na vnútornosti, ktoré z neho vypadli.
Rozkoš a bolesť chodia spolu - povedal Med Mondovi.
A od toho rána chodili popri mori spolu. Med a Mondo, ktorého uši boli bez slúchadiel otvorené novému hlasu. Pýtal sa Jána, či nepozná tú pieseň ja som ľavé oko a ty pravé. Med mu odpovedal, že v jeho krajine poznajú len dve piesne. Try walking in my schues a Walking in my father shues. Samozrejme, že nejde tak ani o topánky ako o šľapaje či stopy, ale v krajine Jána Meda sú topánky všeobjímajúcou metaforou.
Čítam tu toto leto španielsky preklad Platóna - povedal Med - je tam tá veta: Rozkoš a bolesť chodia spolu - v našej krajine sa to prekladá ako Rozkoš a bolesť chodia v jedných topánkach.
Je večer. Ján Med s Mondom idú k mešite, lebo dúfajú, že z jej minaretu uvidia zvrchu celé mesto. V mešite je dnes konzervatórium. Pri dverách sedí pekná pani a hrá potichu na husliach.
Ján Med sa jej pýta - Môžeme sa ísť s Mondom na chvíľu pozrieť hore na minaret?
Bohužiaľ, minaret je už zatvorený - smutne sa usmeje pani - už sme zavreli.
Aha - vraví Med - takže zajtra treba prísť skôr… aby sme to stihli…
Desať rokov je už zatvorený… začne opäť hrať na husle pani…
Archeologické múzeum bolo preplnené ľuďmi a keby Med netúžil ukázať Mondovi Faestov disk, bol by odtiaľ pravdepodobne zutekal. V múzeu bol krik, turisti stáli v hlúčikoch. Každý mal vlastného sprievodcu, tí sa museli navzájom prekrikovať. Nemecký sprievodca sa snažil prekričať francúzskeho, francúzsky anglického, anglický španielskeho, a tak dookola. Korunu tomu kriku ešte nasadzovali dozorcovia v múzeu, ktorí tlieskali a sústavne okrikovali sprievodcov a ich tlupy formulkou: Quiet, please! Don‘t touch! No Flash!
V siedmej komnate múzea však vo vitríne stál Faestov disk a písmo na ňom bolo dosiaľ nerozlúštené. Stali si s Mondom oproti sebe a pozerali každý na jednu jeho stranu a zároveň na tvár toho druhého. Strany a tváre sa prekrývali.
Dobre si ten nápis zapamätaj, vraví Med Mondovi. Dozorca im tleskne pred tvárami jedenkrát dvoma rukami a zahrmí: Quiet, please!
Martin, postav sa k tej váze! Začuje Med za chrbtom a obzrie sa na malého chlapca, ktorý sa poslušne stavia do pozoru - Martin! Tú čapicu! Tú čapicu dole! Martin si rýchlym pohybom strháva z hlavy čiapku a opäť stojí v pozore a s tvárou mŕtveho vojaka vedľa vitríny s vázou datovanou do obdobia 1600 - 1200 pred Kristom. Cvak. Mamička stlačí pyšne spúšť fotoaparátu. Cvak. No flash! No flash! Rozkričí sa na mamičku dozorca. Mamička sa previnilo usmeje.
Martin teraz tlačí pred sebou kočík, z ktorého vybrali jeho malú sestričku. Otec ju nosí na rukách, aby neplakala. Deprimujú ju obrovské vázy, vitríny, šedé vykopávky, kamene.
Ján Med a Mondo stoja pri disku plnom nerozlúštiteľných znakov. Ľudia sa na nich tlačia.
Rozlúštil som to! Rozlúštil! - zatlieska Mondo. V náhlom tichu sa naňho uprú tisíce pohľadov. Píše sa tam Rechargeable heat resistent polycarbonate body. Pričom na tom, že disk má polycarbónové telo odolné proti horúčave nie je nič zvláštne. Výnimočným je len slovo rechargeable, ktoré označuje schopnosť čosi opätovne nadobudnúť. Diskmen, cha-cha, smeje sa Mondo ešte aj pred dverami múzea, kde sa vzápätí aj s Medom ocitnú.
A sú z múzea vynesení len o chvíľu skôr ako Martin narazí s prázdnym kočíkom do vitríny s diskom, ktorého úlomky sa rozprsknú pod nohy turistom, sprievodcom a dozorcom.
V tej chvíli už rozlúštené posolstvo sa však raz a navždy ukryje v Martinovom srdci:
Quiet, please! Don‘t touch! No flash!
Autor: O týždeň v rubrike Letné čítanie MICHAL HVORECKÝ
