K Václavovi Kozákovi, veslárovi, dvojnásobnému olympijskemu víťazovi, trénerovi olympijskej reprezentácie a potom bezdomovcovi, nás vlastne doviedol spisovateľ Pavel Kohout. Pozval nás totiž do Terezína na letné nakrúcanie podľa svojho scenára. A tak sme obvolali produkčnú a zistili, že toho a toho dňa bude v terezínskej pevnosti, v dramatickom prostredí niekdajšej väznice gestapa, nočné nakrúcanie. V deň D sme aj s fotografom vyrazili, aby sme večer boli na mieste. Na spanie sme v meste objavili iba skromnú nocľaháreň. Nič to, veď aj tak budeme takmer celú noc „na pľace“. Keď sme prišli k pevnosti , zaskočilo nás podozrivé ticho. Žiadne svetlá, ani filmársky ruch. Mohutná brána zamknutá. So zlou predtuchou som zavolala produkciu. „Malá zmena, kvôli technickým problémom sme nakrúcanie presunuli na Křivoklát,“ ozvalo sa zo slúchadla s bohorovnou samozrejmosťou. Lenže, Křivoklát bol asi sto kilometrov od miesta, kde sme boli my.Nežijem, pijem iba pivo
Čo teraz? Zbytočná služobná cesta? Čo si počať v mestečku, kde líšky dávajú dobrú noc? Pamätník obetiam fašizmu aj múzeum holokaustu už boli zatvorené, na uliciach mŕtvo. Zaliezť na asketickú pričňu do nocľahárne sa nám tiež nechcelo. Bolo ešte svetlo, nemali sme ani knihy, keďže pracovať sa malo celú noc. A vtom sme v parčíku zbadali pána so psíčkom.
„Kde je tu, prosím vás, centrum?“ oslovili sme ho. Ukázalo sa, že to bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť. Vykľul sa z neho skvelý spoločník, ktorý nám potom tri hodiny robil sprievodcu históriou i súčasnosťou Terezína. Hoci to, čo hovoril, väčšinou nebolo veselé.
Pán Šlitr je päťdesiatnik v plnej sile. Štyri roky je však nezamestnaný. Spoznali sme v ten večer i jeho dvoch priateľov. Jeden mal dvadsať, druhý tridsať. Nepracoval ani jeden.
Čo robia po celé dni? Odpovedali mi rovnako ako kedysi Bohumil Hrabal – „já už jenom piji pívo.“
Lenže, Hrabal mal vtedy po sedemdesiatke a svoje odpracované.
„Tady je to jenom – hurá na švestku!“ naznačí pán Šlitr rukou slučku. „Ešte aj tá E55 tu prestala byť hlavným ťahom,“ vysvetľuje úbytok príležitostí na prilepšenie si niektorých miestnych dievčat a žien. Pretože dnešný Terezín zápasí s nezamestnanosťou.
„A aké to bývalo mestečko! Všade obchodíky, darilo sa najmä zeleninárom. Pyšní boli na karfiol, ktorý sa k nám dostal z Monaka.“
Dnes sú obchodíky pozatvárané. Skrachovali.
„Išlo to dole vodou odvtedy, čo odišli vojenské posádky. Vojaci tu boli odjakživa a prinášali peniaze, prácu aj zábavu. Vidíte tie lipy pri cestách, pod tie si ešte oficieri Márie Terézie priväzovali koníky.“
Lenže, armáda je fuč. Keď múzeá a Malá terezínska pevnosť zavrú brány, opustia mesto i turisti. Vyzerá to, že život je iba v niekoľkých miestnych krčmách. Všetko štvrtá cenová.
Pán Šlitr má však svoje mesto rád. Zaujíma ho všetko, i najsmutnejšia história, keď sa počas druhej svetovej vojny celý Terezín premenil na židovské geto. Dovedie nás i k miestu, odkiaľ vraj viedli koľajnice priamo do Osvienčimu. Keď sa vraciame, prechádzame okolo veľkej bielej budovy.
„To je ústav bohnickej psychiatrie. Žije tam aj Venca Kozák.“
Prekvapene spozorniem. Spomeniem si na pôsobivý dokument, ktorý som pred rokmi videla v televízii. Redaktor vo vychudnutom a špinavom bezdomovcovi a alkoholikovi predstavil niekdajšieho olympijského víťaza, ktorý dva razy priniesol do Československa olympijskú medailu (striebro i zlato), bol majstrom Európy a úspešne trénoval vodácku špičku Dukly Praha. Potom šiel na dôchodok a neštekol po ňom ani pes. Začal sa túlať, až skončil pod mostom. Nevedela som, že sa mu podaril návrat do života. A že ho mám teraz priamo pod nosom.
Osemnásť rumov, meter pivečka
Hneď ráno ideme do ústavu. Je tam rozmanitá spoločnosť. Sčasti obyvatelia starobinca, priateľsky nás však oslovujú aj ľudia s evidentným mentálnym postihnutím. Som napätá, či nás Václav Kozák prijme. Po chvíli sa sestrička vráti s odkazom, že máme ísť priamo na izbu. Pánovi Kozákovi sa nechce vstávať zo stoličky.
V mužovi, ktorý sedí za stolom zababraným od cigaretového popola, by som teda muža z dokumentu nespoznala. Najmä preto, že je o pekných pár kíl okrúhlejší. Zato oholený, čisto oblečený. Dobrá nálada z neho priam srší.
„Prišli ste sa pozrieť na koniec života olympijského víťaza?“ hlučne, no priateľsky nás víta.
Očividne sa spoločnosti potešil. Než položím prvú otázku, dozvedáme sa, že je tu už rok a pol, je šťastný, nič mu nechýba. V Terezíne skončil na vlastnú žiadosť. Pretože tu sa cíti doma. Keď sem premiestnili veslársku Duklu Praha, roky tu slúžil ako vojak a dôstojník, pretekal a potom velil päťdesiatim Duklákom, jadru olympijského mančaftu.
„Môžem vás potešiť, mal som veľa zdatných veslárov i zo Slovenska. Napokon aj môj partner, doktor Pavol Schmidt, bol Bratislavčan. Vynikajúci psychiater a zrejme aj veslár, keďže sme spolu vyhrali olympiádu, boli majstrami Európy. Osem rokov sme spolu práve v Terezíne žili ako dvojčatá. Chodili na vodu, na pivo, spali na jednej izbe. Vedeli sme o sebe úplne všetko.“
Pri nasledujúcej spomienke sa lišiacky usmeje:
„Do neďalekých Litoměříc sme chodili tancovať. Síce sa to nezlučovalo s tvrdou veslárskou prípravou, ale aj tak sme si dva razy týždenne vyhodili z kopýtka. A do Terezína sme potom vodili „škodnú“. Teda cezpoľné ženské. Väčšinou to boli dievčatá, ktoré skoro ráno čakala šichta v Ústí, nadránom sme ich teda vozili späť. V noci sme nespali, ráno sa nevyspali a potom veslovali šesťdesiat kilákov, desať kilometrov behali, vzpierali. Bol to parádny záber.“
Podľa iskričky v očiach to však museli byť veľmi príjemné časy. Vzápätí však posmutnie.
„Naposledy sme sa s Pavlom videli pred ôsmimi rokmi, tu na Vltave, keď sa išli slávne Pražské primátorky (preteky osemveslíc – pozn. red.). Vesloval za veteránov, ja som už kvôli kolenám nemohol. Vidíte, a už je po ňom. Jeho žena, Marika, mi ani nedala vedieť, keď vlani zomrel. Zamávalo to so mnou. Nuž, ale žili vo Švajčiarsku, asi nevedela, kde ma hľadať.
Bezdomovec s olympijským zlatom
Na stole leží čerstvá fotografia. Václav Kozák sa na nej priateľsky objíma s Danou Zátopkovou. Občas vraj zájde za starým priateľom. Na stenách visia čierno-biele fotky z čias najväčšej slávy.
Sedemkrát sa Václav Kozák zúčastnil na olympiáde. Tri razy ako aktívny vesliar, štyrikrát ako tréner. Vybojoval zlato, striebro. Spýtam sa priamo to, čo mi najviac nejde do hlavy. Ako môže úspešný športovec skončiť ako prvoligový opilec?
„V podstate k tomu viedla priama cesta. Športom veľa vypotíte, no v šesťdesiatych rokoch bolo doplňovanie tekutín problémom. Z nealka bola vlastne iba červená malinovka. Volala sa príznačne Granát, tú keď ste vypili, fakt ste vybuchli. Dobré bolo jedine pivo. A keď sa cez deň človek vypotil, večer tých sedem, osem, ale aj desať pív na dobrý biftek sadlo. Robte to denne a roky, zákonite sa z vás stane notorik.“
Liečiť ste sa nepokúšali?
„Liečil som sa dva razy. Potom som prišiel tretí raz a kamarát primár mi vraví – pozri, ja ťa mám rád, ale antabus je drahý. Z pečene si sprav kachličku a daj mi pokoj! Takže, takto som dopadol. Ale v podstate už pijem iba „céčko“. V „áčku“ to bolo devätnásť veľkých rumov a tých desať pív. Dnes si dám dve – tri a mám dosť.“
Ani z notorika však ešte nemusí byť bezdomovec. Ako sa stane, že sa úspešný človek ocitne pod mostom?
Odišiel som z domu, lebo som mal mindrák, že po všetkej tej veľkej sláve na penzii po mne ani pes neštekol. Padla na mňa strašná ľútosť. Človek sa celý život snaží, ako reprezentant, tréner, aj politicky, a k ničomu to nevedie. Nemal som ani našetrené. Za olympiádu sme dostali zdanené tri tisícky, zato veľa pôct, ako majster športu a zaslúžilý majster športu, plechový odznak vzorný športovec, čestný odznak ÚV ČSTV od súdruha Himla, dokonca raz aj kožený kabát. Tak som vzal penziu, túlal sa po Prahe a popíjal. Keďže to bolo pomerne dosť – osemtisíc – mal som i dosť kamarátov. No za týždeň sme to „prechrupli“ a tri týždne som potom „pískal píšťalku“ a čakal na ďalšiu penziu. Dva roky som viedol takýto život. Z pocitu ľútosti a zmaru.
Kde ste spali?
Rôzne. Pod mostom, v opustených dokoch, u kamarátov. Ale bol to zaujímavý život, akurát, že sa človek neumyl, neoholil.
Čo v zime?
Vtedy sú útočiskom teplé čakárne. Dôverne som poznal všetky konečné stanice pražského metra i električiek. Tam sa títo vandali schádzajú a vytvárajú zvláštnu sociálnu skupinu, ktorá si navzájom pomáha.
Nebolo to občas nebezpečné?
Keď bol niekto naozaj dotieravý, musel sa umravniť. Na to sme boli pripravení. Vždy sme chodili po dvoch, troch a občas sa s niekým drapli.
Ľudia vás spoznávali?
Niektorí. Väčšinou športoví novinári, ale aj starí veslári zo zväzu pomohli, nemôžem si sťažovať na kamarátov. Keď ma videli na stanici, niekto vytiahol päťdesiatku, niekto i kilečko, hoci vedeli, že to hneď prepijem. Lenže, čo je to stokorunáčka, keď ste hladný a najmä smädný a k tomu fajčíte. Odvtedy si ich balím, je to polovičný výdavok.
Fajčili ste tiež už ako aktívny športovec?
Nie, do tridsaťpäťky som nefajčil. No ako tréner, keď som odhodil loď na vodu, nevedel som, čo s rukami. Tak som sa naučil fajčiť, aby som zahnal nervozitu. Pretože na prežívanie je trénovanie náročnejšie, než keď sám pretekáte. Odhodíte mančaft na vodu a už nemôžete nič, iba čakať na výsledok svojej práce. Sú to nervy a ja som stresy prežíval ťažko. Zamestnanie trénera sa zdá byť ľahké, ale keď to človek myslí vážne, je to náročnejšie než dolovať uhlie.
Na váš osud ako prvý upozornil televízny dokument, ktorý veľmi sugestívne ukázal váš pád. Pomohol vám k tomu, že ste napokon opustili ulicu?
Pomohol i nepomohol. Najbližším sa príliš nepáčilo, že poukázal akurát na to, ako som sa spustil. No ja som si to vybral sám, nikto za to nemohol. Ja som odišiel z rodiny, nikto ma nevyhadzoval. Aj potom ma rodina sem-tam navštívila na stanici, deti vraveli, tati, buď rozumný, poď domov! Odpovedal som, že až ma to prestane baviť.
A to sa stalo kedy?
Napokon som si to dáko predsa len v hlave urovnal a vrátil sa k bývalej manželke. Z domova som však hneď začal komunikovať s riaditeľom terezínskeho ústavu. Že keď sa uvoľní miesto, rád by som prišiel. Bolo to moje želanie, žena mi vravela, pokojne zostaň doma. Lenže, mne tam bolo smutno. Celý deň som bol sám, ona i deti odišli do práce a ja som zostal s kocúrom. Tu to žije. Cítim sa ako v švajčiarskom penzióne, nič mi nechýba.
Nemáte výčitky voči rodine?
Teší ma, že moja žena vychovala dvoch dobrých Kozákov. Jeden je lekár, druhý novinár. Hoci ja na tom nemám podiel, lebo ja som sa stále túlal po svete. Nemôžem si teda robiť nároky.
Olympionikova jeseň
Plusom života prežitého aktívnym športovaním je podľa Václava Kozáka dobrá psychická kondícia, zdravé srdce, pľúca. Na druhej strane, ako prestal športovať a začal žiť v pohodlí, pribral vyše tridsať kíl naviac.
„Človek by nemal toľko jesť,“ priznáva sebakriticky. „Lenže, tunajšie kuchárky majú zlaté rúčky. Varia skvelú českú kuchyňu, neodídem bez repete. Navyše mám pripravený kastrólik a po každom obede si beriem ešte dve porcie na izbu. V noci, keď klesá hladina cukru v krvi, to do seba šupnem a to potom človek kysne.“
Kedy naposledy sedel na vode? Ako aktívny pretekár v roku 1968 na olympiáde v Mexiku. Tam si povedal, že končí.
„Už som ďalej nemohol. Bol som siedmy, v malom finále druhý. Hoci nerád, musel som si priznať, že bohužiaľ, zenit mám za sebou. Štrnásť rokov v reprezentácii však bolo dosť, nemôžem byť nenásytný. Zaplať Pánu Bohu, Dukla Praha sa o mňa postarala a hneď mi ponúkli miesto staršieho trénera. Takže som si predĺžil športový olympijský život trénerstvom. Mal som teda svojím spôsobom v živote šťastie.“
Jediné, čo Václava Kozáka dnes naozaj trápi, sú kolená. Kvôli nim sa už temer nehýbe, obrovský problém je zájsť si na poštu po penziu.
„To je horšie ako tri olympiády. Niežeby som bol lenivý, ale mám ťažkú artrózu. Skúšal som všeličo, ale nič nepomáha. S tým už len pekne pôjdem do debničky.“
Je čas rozlúčiť sa. Zaujíma ma ešte, čo bude robiť po našom odchode. Vraj trochu písať memoáre a popoludní si sadne pred ústav na lavičku. Možno sa pri ňom pristaví Terezínčan Zdeněk Trejbal, juniorský majster Európy v boxe.
„Vždy si výborne pokecáme, zaspomíname. Je môj vrstovník, máme zhruba rovnaké názory. Dáme si spolu päť – šesť piviek a pôjdem na večeru.“
