jskej dedine. „Je zvláštny, no priveľmi sa o ňom nehovorí. Pritom je to štát v štáte. Na dva mesiace tam máte svoj domov, vytvárajú sa vzťahy, vznikajú krátkodobé manželstvá. Jednoducho, žije sa tam naplno. Navštíviť olympijskú dedinu raz v živote je nezabudnuteľné. A ja som bol na siedmich olympiádach!“
Počas olympiády je olympijská dedina štátom v štáte. Veľmi dôležitá je oblasť stravovania. Stravovanie bolo na všetkých olympiádach na vysokej úrovni, i v Moskve, kde boli určité obavy. Drobné problémy boli v Tokiu, kde hostitelia dávali malé porcie. Totiž, Japoncovi stačí hŕstka ryže na celý deň. Po menšom dohovore sa všetko razom zlepšilo. Superťažké váhy, tzv. majestáty, konzumovali päť až desať porcií jedla a dvadsať kokakol. Hostesky, krehunké dámy, z toho boli vo vytržení a fotografovali si to ako zázrak. Národnou liehovinou je saké. Je to asi 18-percentný likér čírej farby a na Európana a pivára je to slabučké.
V japonskej olympijskej dedine bola sranda. Trebárs, mali sme ako obyvatelia k dispozícii každý olympionik bicykel. Ale malý, jednoducho, japonský. A vidieť na ňom jazdiť ťažké a superťažké váhy vzpieračov a zápasníkov bol zážitok! Dokonca som bol svedkom, ako olympijský víťaz super ťažkej váhy Alexej Žabotinský urobil z japonského bicykla pár pokrčených rúrok.
(Úryvok tvorby Václava Kozáka pre časopis Ústavu sociálnej starostlivosti v Terezíne)
