Osudy českých športovcov spracoval aj český spisovateľ a novinár Ota Pavel v knižke Syn celerového krále z roku 1972. Kozákov príbeh v nej síce nie je, no sú tam desiatky iných osudov. Podobne nejednoznačných. Hovoria o sláve a víťazstvách, ktoré sa ruka v ruke viedli s ústrkmi, bolesťou či nešťastím. Jeden z najdojímavejších príbehov sa zhodou okolností odohráva tiež v terezínskom kraji.
Ten chlapec sa volal Láďa. Narodil sa v Nových Kopistoch, čo je kúsok za koncentráčnickým mestom Terezín. Starý Heller miloval vlaky a lokomotívy, ktoré tu hučali, ponáhľali sa a pretínali kraj. Láďa hral futbal za Terezín a vravelo sa, že by mohol byť slávnym futbalistom.(…) V Terezíne žije aj Jarda Menhart, niekdajší tréner národného mužstva v cyklistike. A ten si želal, aby sa chlap ako Heller venoval najkrajšiemu športu na svete – a to pre neho bola cyklistika. A tak mu venoval takú starú kraksňu. Láďovi sa tá kraksňa páčila a začal na nej zpretekať. A potom si kúpil kraksňu lepšiu a vyhrával už prvé preteky. (…) Láďa Heller dojazdil až do reprezentačného mužstva, ktoré išlo na Preteky mieru.
* * *
Hranicu prešlo zostávajúcich šesťdesiatšesť cyklistov. Do dnešného dňa sa ich štyridsať vzdalo a nikto sa nad tým nepohoršoval. Pršalo, padal sneh a potom krúpy, vial studený vietor. (…) Na kraji peletónu s hlavou zakliesnenou medzi ramenami šliapal práve on, nováčik československého mužstva, Heller. Česi už dlho nepatrili k najlepším, preč boli časy, keď vyhrávali skoro všetky etapy v Pretekoch mieru. Aj na to myslel Heller, keď začul, prvý raz po štrnástich dňoch, na štátnej hranici výkrik: „Kluci českí, chopte se toho!“ (…) Počas etapy sa snažil preniknúť do špičky peletónu, ktorá išla v presnom zákryte. V špici sa išlo ľahšie, išli tam väčšinou samí machri. Ale pomaly si zvykali, že je medzi nimi, a matadori ciest, ktorí mali ešte čas obzerať sa dokola, sledovali, ako sa hovorí, s ľahkým úsmevom na perách, jeho boj o miesto na slnku. (…)
* * *
Do cieľa zostáva 18 kilometrov. Cíti, že by mohol ísť rýchlejšie. A tak to rozšliape a ujde. Cíti, ako peletón zahučí, ale len tak zľahka, akoby si robili žarty, že ušiel práve ten, ktorého v elitnej špici trpeli medzi sebou z milosti. Naplno šliape a vzďaľuje sa im. (…) Nevydržal to a obzrel sa. Získal ohromný náskok, sú ďaleko za ním, jazdia zatiaľ obvyklým tempom, sú si istí, že ten chlapček vpredu skape. Až toho chlapca dohonia, bude sa kymácať na bicykli, alebo ležať niekde v jarku a grcať vyčerpaním. Tak totiž končí väčšina nerozvážnych, ktorí nemajú cyklistický rozum. (…)
* * *
A potom im po prvý raz napadlo, že by to mohlo byť vážne a že ten chlapec by im mohol vziať etapu v tom nádhernom kúpeľnom svetoznámom meste, Karlových Varoch. A tak sa do toho opreli a začali šliapať a štvať sa ako chrty. Tí najlepší z najlepších začali stíhanie, aké nemalo v tom ročníku obdoby.(…) Heller má toho plné zuby. Ale už veľa nechýba do cieľa. Už je v meste. Už vidí štadión. Koľko odbehnutých cyklistov v histórii cyklistiky však bolo predbehnutých až pred cieľom? Tisíce. (…) Hryzie sa do pier a z pier mu prýšti krv. Vchádza na dráhu štadióna. Štadión šalie. (…) Trasúcimi sa rukami zvládne poslednú zákrutu. Pred ním je rovinka. (…) Prejde cieľovou páskou a spokojne mumle: „Tak sa predsa len dočkali, že sme doma zase vyhrali.“ (…) Podpisy, stisky rúk, gratulácie. Jednoducho sláva, nielen až po strop, ale ako sa v Čechách hovorí, až na pôjd.
* * *
Cyklisti pokračujú v etapových pretekoch. Čo bolo včera, je preč. Kto nevyhral včera, môže vyhrať dnes. Ladislavovi Hellerovi dodalo víťazstvo silu. (…) Cesta stúpajúca do mierneho kopca sa snaží vojsť pod temné viadukty. Všetci nepriatelia jemných cyklistických galusiek sú tu pohromade: hrboľaté kocky, úzke koľajnice električiek, kanály. Na desiatej pozícii šliape Nemec Lothar Höhne. Chce vyjsť spomedzi koľají, a tak prudko zvrtne bicykel doprava. Skrumáž tiel, výkrikov a vzápätí ticho. Cyklisti sa dvíhajú a idú ďalej, už mnohokrát takto spadli. Len jeden zostáva ležať. Heller. (…) Odnesú ho ako Lazára z cesty. (…) Ťažká zlomenina krčku stehennej kosti. Heller má v očiach strašnú bolesť, nielen pre ranu, ale aj preto, že pre neho sa preteky skončili. (…)
* * *
Poslali ho na dva mesiace s bielym pancierom do rodnej dediny. (…) Zavrel vrátka a zúrivo trénoval chôdzu. Sem-tam o barlách. Celé hodiny. Usmieval sa, keď niekto začal: „Tak čo, budeš jazdiť?“ Neveril. Raz spozornel. To mu otec priviezol z Prahy bicykel, na ktorom vyhral etapu do Karlových Varov. (…) Bežali dni, týždne, mesiace. Šiel do Plzne na operáciu, mali mu vybrať drôty. (…) Mama niekam odišla, priviazal si rýchlo barly na bicykel pod rám a zľahka šliapol do pedálov. Vôbec to nebolí. Nohy sa opäť točia, spustí hlavu medzi ramená, privrie oči a žmúri do slnka. Jazdí, skutočne jazdí. (…)
* * *
Vyhral ešte množstvo veľkých pretekov. A potom mal 31 rokov a chcel cyklistiku nechať. Ale chcel mať ešte krásny bicykel, na ktorom by si občas vyšiel. Dal si ho zmontovať k pánovi Šťastnému do Roudnice. Písal sa február 1970 a mal ten bicykel hotový. Bol taký krásny, že sa rozhodol, že na ňom v ten deň nemôže ísť, pretože bol mráz a pľušť. Bol taký nádherný, že ho v Roudnici ešte nechal, aby ho neušpinil. A s kamarátmi išiel osláviť do vinárne Pod Řípem, že ten senzačný bicykel má. (…) Trochu pil. Dve pivá, pár panákov. Príliš dlho si ako športovec odriekal. Bolo to na počesť bicykla a tiež na počesť toho, že otec bude mať zajtra sedemdesiat. (…)
* * *
Z vlaku vystúpil omylom v Hrobcích. Keď to zistil, videl, ako miznú dve červené svetlá posledného vagónu v tme. Nezostávalo mu nič iného, než ísť pešo. Najrýchlejšie to bolo po koľajniciach. (…) Na jednom mieste sa pošmykol a ako mal ruky vo vreckách, nemohol nájsť rovnováhu. Spadol hlavou na koľajnice a zaspal do bezvedomia. A nevidel svetlá blížiaceho sa rýchlika a nepočul jeho hukot. (…)
* * *
Nebol som vtedy na tom pohrebe, napriek tomu, že Láďa bol môj dobrý kamarát. Už neviem prečo, asi som nemal silu. A tak som tam šiel neskôr za starým Hellerom, k Láďovej žene Zlate a k synovi Láďovi. Hral sa s detským tankom a bol, akoby otcovi z oka vypadol. Bývalý železničiar starý Heller nebol doma. Chodil niekde za tmy po poliach a díval sa nenávistne na vlaky, ktoré hučali a sipeli a svojimi svetlami pretínali kraj pár kilometrov od Terezína.
(Ota Pavel, Pár kilometrov od Terezína, úryvok)
