foto archív
a výchovy v našom školstve.
Hovorili ste, že naše školstvo potrebuje systémové zmeny. Ktoré to sú a ktoré sa už uskutočnili?
„Kozmetické zmeny už nášmu školskému systému nepomôžu, lebo je z 19. storočia. Treba ho zmeniť celý. Vzdelávanie je u nás postavené tak, že za pár rokov by ste sa mali vzdelať a potom ste akože hotový a máte fungovať. Celoživotné vzdelávanie, ktoré sa presadzuje vo svete, u nás nemožno uplatniť práve pre náš rigidný školský systém. Aby k nejakej zmene mohlo dôjsť, treba na to najprv pripraviť tých, ktorí sú pre zmenu najdôležitejší – učiteľov. Treba vytvoriť systém ďalšieho vzdelávania pedagogických zamestnancov. Sú síce určité formy štúdia, ale donedávna neexistovala možnosť kariérneho rastu učiteľa. Milénium aj tu hľadá odpoveď napríklad vydávaním certifikátu platného iba na určité obdobie, aby bol učiteľ prinútený na sebe pracovať. Sú potrebné zmeny aj na ďalších úrovniach. Šlágrom v Európe je dnes výchova a vzdelávanie detí od útleho veku. Všetky štáty začínajú uznávať jej obrovský sociálny význam, pretože napríklad umožní uplatnenie rovnosti šancí vo vzdelávaní. A u nás zaniklo zbytočne mnoho materských škôl. Ďalej je to všeobecný trend orientácie vzdelávania na tzv. kľúčové zručnosti, to je schopnosť nielen si niečo zapamätať a reprodukovať, ale poznatky aktívne vyhľadávať, spracovávať a používať, teda schopnosť vedieť sa učiť.“
Začali sa už veci viditeľne hýbať dopredu?
„Minister školstva vymenoval prípravnú skupinu, ktorá má iniciovať vznik z hľadiska zmien najdôležitejšieho orgánu – Národnej kurikulárnej rady. Tá má garantovať, aby zmeny neboli chaotické a nepôsobili proti sebe. Okrem toho ešte pán Ftáčnik presadil, že dobré projekty, ktoré sa budú orientovať na realizáciu myšlienok z Milénia, budú z fondov KEGA grantovo financované prednostne. To by tiež mohlo motivovať učiteľskú a výskumnú komunitu, lebo doteraz peniaze neboli.“
Milénium je iba vízia. Je tu dosť ľudí, aj na ministerstve školstva, ktorí ju chápu a dokážu na nej pracovať?
„Ministerstvo nie je homogénny útvar a všetci nemajú spontánny záujem o reformy, ale už to, že sa o tom začína otvorene hovoriť, je pokrok. Doteraz vládla predstava, že ministerstvo vie najlepšie, čo je dobré, a vie to aj najlepšie urobiť. Riadenie sa musí sprofesionalizovať. To už nemôže byť ten insitný spôsob manažmentu z 19. storočia.“
V čom je insitný?
„U nás sa môže stať riaditeľom nie ten, kto ukáže, že je schopný, ale ten, čo ukáže, že je schopný všetkého. Na Slovensku neexistuje ani jedna inštitúcia na úrovni samostatného pracoviska vysokej školy, ktorá by sa venovala školskému manažmentu a je tu asi 15 000 riaditeľov a zástupcov riaditeľov škôl, ktorí by mali mať špeciálne vzdelávanie. Stále pracujeme metódou pokus-omyl a tá je strašne drahá.
Nikto neupozorní zriaďovateľa, že ak chce vymeniť riaditeľa, musí mať aspoň dvoch rovnocených náhradníkov. Teraz, keď sa menia kompetencie, starostovia nám kladú najviac otázok typu: Podľa akých zákonov sa odvolávajú riaditelia?“
Nezdá sa vám, že ani školám sa do zmien veľmi nechce?
„Učiteľom stále len zvyšujú nároky, a nepovie sa im, čo im prinesie zmena. Potom ma neprekvapí, že mlčiaca väčšina pohltí tých, ktorí majú chuť prísť s niečím progresívnym. Alebo prechod škôl na právnu subjektivitu: hovoril som s desiatkami riaditeľov, ktorí sú zúfalí z množstva chaotických materiálov, čo dostali. A pritom ich pozývajú na školenia, kde ich hygienici a ľudia z bezpečnosti práce strašia polmiliónovými pokutami za porušenie predpisov. Takto sa vzdelávajú ľudia. Tí, ktorí chcú byť v obraze, pátrajú mimo systému, lebo systém nevytvoril podmienky, aby mohli kvalifikovane pracovať.“
Myslíte si, že inde si vážia vzdelanie viac ako my?
„Áno, lebo iba vzdelanie je tam garantom istej životnej úrovne. U nás je to naopak. Žasnem, ako sa populárne osobnosti rady chvália, že boli zlí žiaci. A dôsledok je to, že si ľudia myslia, že 30-percentný úrok sa dá dosiahnuť legálnym spôsobom a čudujú sa, že ich niekto podviedol. Každá debata o vyšších ambíciách sa zastaví argumentom, že nie sú podmienky. Ale to nie je pravda. Práve výnimky dokazujú, že špičkové výkony sa u nás dajú dosahovať, len je otázka, či je to zásluha systému.“
Čo treba spraviť, aby sa školy otvorili pre zmeny?
„V prvom rade treba myšlienky očistiť od ideologických nánosov. Ukázať, že kvalitné vzdelávanie je naozaj potrebou spoločnosti, ak nechce živoriť. Všetky materiály treba rozpracovať takým jazykom, aby bolo každému jasné, aký prínos budú mať. Reforma môže byť úspešná iba vtedy, keď sa spája záujem zhora so záujmom zdola. Preto bol neúspešný tlak na zmenu z radov učiteľov a aj centrálne riadené pokusy.
Nemyslím si, že implementácia národného programu by mala byť revolúciou. Treba veľmi odborne zvážiť potrebné kroky, možnosti aj rýchlosť. Verím tomu, že aj keď budú mnohé nekompetentné zásahy, škola má šancu stať sa postupne prirodzeným centrom spoločnosti.“
MONA GÁLIKOVÁ
