Fréderic Beigbeder je krčmové dieťa, oficiálny obyvateľ nočných klubov, mladý a nie pekný. Vždy bude slávny, lebo vynašiel slogan: „Pozrite sa mi do očí… Povedal som, do očí.“ Rozvedený, autor Spomienok dieťaťa zo zlej rodiny, románov Láska trvá tri roky, Barbie či 99 frankov. Nájdete ho v akomkoľvek francúzskom médiu: v novinách, televízii, časopisoch. Prvotina – Spomienky dieťaťa zo zlej rodiny – nemala taký komerčný úspech, aj keď kritici ju chvália jednoznačnejšie než údajne dosť schematický bestseller 99 frankov. Hrdina Spomienok blúdi aj po Európe – pražská epizóda má titul Václav Havel si dáva joint. FOTO – GUILLAUME DE LAUBIER
Vyzerá ako snob, diletant a zvrhlík. Vyhlasuje: „Všetko je provizórium, okrem mňa.“ Má za sebou päť kníh a tvári sa ako najlepší spisovateľ svojej generácie. Snáď je najškandálnejší a najvzrušujúcejší – FRÉDERIC BEIGBEDER.
Streda, 19.30 h. Parížska kaviareň Flore na St. Germain-des-Pres a jej letná terasa. Kedysi, tu vysedávali Marqueritte Durasová, Jean Paul Sartre, Michel Foucault, Francoise Saganová či Michel Houellebecq, a každý z nich sa určite tváril, že on je ten najškandálnejší. Frederic Beigbeder má pred sebou pohár vody a s úsmevom si obzerá okoloidúce krásky. Nevidno na ňom nijaké tiky ani náznaky samovražedného správania. Je naozaj taký normálny, ako sa zdá byť?
Mediálne zaujímavým sa stal románom 99 frankov, medzi pamfletom a prózou – súvislá reťaz komických antisloganov, ktoré vidia v marketingu tretiu svetovú vojnu a parafrázujú Goebbelsove výroky: „Keď si chcete postaviť dom, skontaktujete sa s dobrým architektom. Keď ochoriete, obrátite sa na kvalitného lekára. Prečo by mala byť telesná láska jedinou oblasťou, v ktorej ignorujeme odborné služby? Všetci sa predsa predávame.“
Hrdina – mladý, patrične skazený konzument kokaínu a snob – Octave – je spisovateľ a kritik, zamestnaný v reklamnej agentúre. Nechá sa z nej vyraziť – jednak preto, že už má dosť toho vypočítavého, nemilosrdného prostredia, a tiež preto, že sa v Paríži nosí byť v opozícii. Fréderic Beigbeder sedí provokačne, jednu nohu si vyloží na stoličku – všetko presne podľa 99 frankov.
Aká je prvá veta vašej novej knihy?
„Všetko je provizórne.“
A posledná?
„Ešte ju nemám.“
Čo to znamená škandálny spisovateľ?
„Netrúfol by som si to povedať. Myslím, že niečo ako svedok svojej doby. Aj keď to znie príšerne.“
Myslíte si, že dostanete nejakú literárnu cenu?
„Vydavateľovi by sa to veľmi páčilo. Ale ako kritik som si asi pohneval takmer všetkých členov francúzskych literárnych porôt.“
Vaša prvá kniha je o žúroch. Znamená to, že ste vtedy v jednom kuse žúrovali?
„Napísal som tú knihu, aby som sa zbavil imidžu povrchného a drzého panáka.“
Je pre vás dôležité oslavovať?
„Rozhodne.“
Prečo?
„Väčšinu žien svojho života stretnete na oslavách. Kde sa prvýkrát opijete? Kde prežijete prvý trip? A vôbec, všetko, čo napokon považujete za dôležité? Na oslavách. Tam prežívate prirodzenú alebo aj umelú radosť. Ale aj tak je to vždy radosť. Za túto minulosť sa vôbec nehanbím. Na rozdiel od rodičov a starých rodičov som nezažil vojnu, ani máj ‘68. Jediná vojna, ktorú sme prežili, bola kokaínová vojna.“
Neprekáža vám tento imidž novodobého bohéma?
„Prekáža mi iba vtedy, keď sa hovorí, že bohémi by nemohli byť dobrí spisovatelia – Proust, Stendhal, Cocteau a Scott Fitzgerald boli predsa obrovskými bohémami.“
Nezmenili ste sa?
„Za posledných desať rokov veľmi.“
Hovorili ste, že sa cítite byť svedkom našej doby. Aká je hierarchia hodnôt našej doby?
„Už dávno som sa vzdal akejkoľvek ambície o hierarchiu, akéhokoľvek plánovania kariéry. Radšej si tvorím sám vlastné hierarchie.“
Akú majú potom tie hierarchie postupnosť?
„Nezamestnaní sú dôležitejší ako pracujúci, chudobní elegantnejší ako bohatí, prekliatym básnikom treba závidieť viac ako akademikom. Pokiaľ ide o kritiku konformizmu, treba dať pozor – existuje aj konformizmus antikonformizmu. A politická nekorektnosť sa stáva rovnako banálna a vypočítateľná ako politická korektnosť. Vyplýva mi z toho, že človek by mal hovoriť to, čo si myslí. Bez cenzúry a opatrnosti. Inak bude príliš komplikovaný, čiže nudný.“
Akú najväčšiu divočinu máte za sebou?
„Budete prekvapená, nie je to nič mimoriadne škandálne. Pred desiatimi rokmi som pil z topánky Yannu Collard, ktorá stála pri koreňoch mojej pochybnej slávy. Odvtedy ma neznáša.“
Predavač v kníhkupectve vedľa tvrdí, že sa o vašich knihách priveľa hovorí. Hovorí?
„Trošku ma to štve. Ako keby som mohol za to, čo robí francúzska tlač, ako keby som ju mal pod kontrolou. Vyšla mi kniha, ktorá sa možno dotkla jedného spoločenského problému, ale v nijakom prípade som si nepredstavoval, že bude okolo nej taký rozruch. Dovtedy sa moje knižky predávali po desaťtisícoch kusov, teraz som predal viac, myslím, že stotisíc.“
Nepomohlo jej, že ste známy kritik?
„Áno, to, že som kritik, mi dáva istú moc a hlavne to vzbudzuje záujem kolegov. Pravdu povediac, napísal som tú knihu, aby som si urobil srandu z marketingu. Preto som ju nazval 99 frankov. A techniky reklamy sú také silné zbrane, že zafungovali. Výsledok? Zmenil som sa na milý tovar. Žuvačku, dezodorant, mydlo.“
Čo máte proti reklame?
„Neodsudzujem reklamné remeslo. Naučilo ma obľúbiť si krátke vety, formulky, aforizmy. Veľa skvelých spisovateľov pracovalo pre reklamu. Najmä Američanov alebo anglosaských autorov. Raymond Carver či Salman Rushdie boli tak ako ja zamestnaní u Young & Rubicam. Vybral som si však iný tábor umelcov.“
Hrdina Octave Parnago vidí tretiu svetovú vojnu v marketingu. Súhlasíte s ním?
„Hej. Súhlasím, že práve nacisti ako prví využili veľmi racionálnym a intenzívnym spôsobom propagandu, s výsledkom takým, ako ho poznáme. Podarilo sa im zmeniť národ na vrahov a zločincov.“
Ale to už dnes predsa neplatí. Alebo áno?
„Samozrejme, Adidas nie je Osvienčim, ale reklama je veľmi nebezpečná intoxikačná technika. Preto som porovnal vnútorné slogany reklamných agentúr typu ‘Nepovažujte ľudí za idiotov, ale nezabúdajte, že nimi sú‘ s Goebbelsovými vetami ‘Čím väčšia lož, tým skôr jej uveria‘. Pre mňa sa pohŕdanie ľudskými bytosťami začína práve tu. Reklama môže viesť k smrti tisícov batoliat, ako napríklad tá, čo propagovala sušené mlieko v treťom svete. Mala za následok tisíce mŕtvych. Rodičia totiž miešali produkt s nepitnou vodou. To je určite drásavá téma, ale možno práve preto sa moja kniha tak dobre predáva.“
Prečo si vyberáte práve romány, aby ste hovorili o takýchto témach? Prečo o nich nepíšete napríklad do novín?
„Román je posledný ostrov slobody. Miesto, ktoré ešte nie je sfagocytované reklamou, tak ako požrala televíziu a tlač.“
V románe ešte nie je reklama?
„Áno, presne tak. Kedysi sme sa pýtali, načo bude literatúra, keď už máme príbehy, ktoré nám dokonale rozpráva film. Ale román tu nie je iba na to, aby rozprával príbehy.“
Nie je? Na čo potom je?
„To, čo je na románe zaujímavé, je sloboda. Môžete do neho vložiť humor, satiru, reportáže. Ale je pravda, že už existujú pokusy, ako skrotiť román.“
Ako sa dá skrotiť román?
„Značky, ktoré citujem, sa zámerne rozhodli, že budú román 99 frankov ignorovať, aby mu neurobili ďalšiu reklamu. Ak tá kniha mohla niečo vyniesť na svetlo, tak je to práve boj medzi umelcami a obchodníkmi. Vždy som sa zaujímal o autobiografiu. Som skôr stúpenec praxe, než teórie. Pre mňa je to však predovšetkým kniha hnevu. Niekoho, kto už ďalej nemôže, kto sa rozchádza so svojou profesiou, kto sa mstí.“
S akou profesiou sa lúčite vy?
„S tou v reklamných agentúrach.“
Ste momentálne najdiskutovanejším francúzskym spisovateľom. Dnes ste mali čítanie v Paríži, zajtra cestujete do Nemecka. Aký je to pocit?
„Keď teraz tak chodím z mesta do mesta, tak sa cítim – ako Mick Jagger na turné.“
Čo dnes bolo vaším zámerom na čítaní? Chceli ste varovať pred nebezpečenstvom reklamy alebo zarobiť peniaze?
„(Smiech.) To prvé je správne. Síce si čítaniami zarábam, ale to je len príjemný vedľajší jav. Sprostredkovať poslucháčom nejaký obsah je absolútna priorita.“
ANDREA PUKOVÁ
