televízií, CBS.

Newyorská inscenácia The Proof je fenoménom tamojšej divadelnej scény: považuje sa za najvýznamnejšiu americkú hru posledných rokov. Získala štyri významné ceny za sebou: Drama Desk, Outer Critics Circle, Drama League, a naposledy tú najznámejšiu, Pulitzerovu cenu pre dramatika Davida Auburna.

The Proof sa tesne pred Pulitzerovou cenou objavila aj v dramaturgickom pláne Slovenského národného divadla. Bola by to jedna z mála súčasných hier, ktorým sa národné divadlo venuje. „Na jeseň minulého roku mi veľvyslanec Slovenskej republiky v USA Martin Bútora poslal inú americkú úspešnú hru Copenhagen Michaela Frayna. A v recenziách na ňu som našiel odkazy práve na Proof,“ hovorí dramaturg Slovenského národného divadla Martin Porubjak.

„Kritika tvrdila, že Copenhagen je síce fajn, ale Proof je to najlepšie, čo momentálne americká dráma ponúka. Mali sme ju začať skúšať v septembri tohto roku na Malej scéne SND. Dôkaz mali prekladať Martin Bútora s manželkou Zorkou a ako režiséra som oslovil Vladimíra Strniska.“

Na scéne už pracovala výtvarníčka Marija Havran, ale režisér Strnisko sa napokon v týchto dňoch rozhodol pre inú hru – osvedčené Bergmanove Scény z manželského života.

Matematika ako vrcholový šport

„Hra s hlbokou, bohatou melanchóliou,“ napísal denník The New York Times.

Kto sa hlboko nevyzná v matematike, môže si myslieť, že postavy hovoria o niečom mondénnom, napríklad o skladaní piesní či módnom návrhárstve, a nie o rovniciach a matematických dôkazoch, „nádherných či elegantných“ alebo naopak „zlepených, zlátaných, neforemných“.

Diskusie o nukleárnej fyzike v hre Copenhagen sú detskou hrou oproti tomu, o čom v Dôkaze diskutujú dvaja matematickí géniovia, otec Robert a jeho najmladšia dcéra Catherine, ktorá sa oňho stará. Pre nich je matematika poéziou. „Kreatívne procesy, ktoré k tejto poézii vedú, sa vždy zablysnú ako nečakané iskry inšpirácie, ktorá sa pohybuje v hraničnom pásme tragédie. V ňom duch opúšťa telo a to vyrabované zostáva.“

Z Auburnovej hry pochopíme, že matematici trpia hrôzou z progresívnej choroby, ktorá nastupuje zákonite a vždy hneď po dosiahnutí vrcholu – ubúdania intelektu, intelektuálnej progerie. „Kreativita vrcholí niekde okolo dvadsiatich troch rokov, a potom to už ide len z kopca,“ hovorí Hal, ťažkopádny milenec Catherine, učiteľ matematiky, s IQ, ktoré sa krčí kdesi pod IQ jej, čnejúcim do stratosféry. „A v päťdesiatke je koniec, môžeš ísť učiť na strednú školu.“

Geniálny intelekt opustil Roberta, otca Catherine, dávno predtým, než si ho našlo šialenstvo, ktoré ho privedie k smrti. Jeho dcéra prežíva šok z pomaličky klesajúcej opony smrti, ktorú ako dvadsaťpäťročná už nad sebou vidí.

Štvorica hercov

„Niektoré večery mám pocit, že to bolo dobré,“ povedala pri preberaní ceny Tony za najlepší ženský herecký výkon Mary-Louise Parkerová, ktorá hrá Catherine, „inokedy mávam zas pocit, že vôbec nie. Nie je to niečo, čo by sa dalo úplne naplniť. Skôr čosi, čo môžete len vždy znovu a nanovo prežívať, skúšať a rásť s tým.“

„Ťažko povedať, ako sa predstavenie vyvíja. Problém je, že sa mení pomaly. Je to ako dívať sa, ako rastie rastlina,“ povedal jeden z hercov. „Keď už hráte rolu dhšie, vidíte, čo ste predtým nevideli. Hoci všetko o nej je napísané na tom istom papieri, ktorý ste mali od začiatku.“

„Ak je dôkazom správnosti divadelnej hry predstavenie, potom je Dôkaz v Divadle Waltera Kerra veľkým víťazstvom,“ napísali New York Times. „Je ako hra na stradivárkach, a štvorica hercov odpovedá na výzvy textu ako virtuózne kvarteto. Predovšetkým zrejme zásluhou Mary- -Louise Parkerovej, ktorej Catherine s jej vibrujúcou vášňou sa zrejme stane kľúčovou postavou jej kariéry.“

Auburnov Dôkaz sa takmer dostal do repertoára Slovenského národného divadla. To by tak pravdepodobne bolo prvým v Európe, ktorému by sa v tomto prípade podarilo zachytiť americký trend ešte skôr než sa stane svetovou módou. Nestalo sa, možno inokedy.

MARTA FRIŠOVÁ

ANDREA PUKOVÁ