Dielo sochára Rudolfa Uhra (1913 – 1987) je mimoriadne už tým, ako samozrejme je zaraditeľné do európskeho kontextu. Bolo v centre pozornosti výtvarnej teórie a kritiky ešte kým žil, a záujem o jeho dielo trvá.
Každý autor, Zuzanu Bartošovú nevynímajúc, má plné právo pokúsiť sa o nový výklad diela toho-ktorého umelca. Otázka je, akým spôsobom to urobí. Všetci kritici a teoretici na prvé miesto kladú Uhrovu tvorbu rokov šesťdesiatych, a nemyslím, že by sa na dielo z posledného desaťročia umelcovho života zniesla nejaká zvláštna nepriazeň osudu. Pochybnosti o týchto prácach vyslovuje – práve autorka knihy: „Žiaľ, technika keramiky a komorné meradlo mu neumožnili povedať to rovnako presvedčivo, ako v zenite tvorby.“ Pravda je však taká, že umelec sa spamätal z následkov mozgovej príhody a rozmerom menšie práce v hline boli osudovou nevyhnutnosťou. Autorka citovaného „hodnotenia“ mala by však tiež vedieť, že kvalitu tvorby neurčuje technika ani rozmery diela.
Asi hlavná kapitola knihy nesie názov Askéza geometrie. Je o Uhrových neokonštruktivistických kompozíciách z polovice 60. rokov. Historici a kritici výtvarného umenia si vraj práve s týmito prácami nedokázali poradiť. Mýlili sa všetci, ale najmä najvýznačnejšie osobnosti slovenskej a českej umenovedy a kritiky, ktorí Uhra „jednoznačne zaraďovali inam.“ Uher sa vyjadroval jazykom minimal-artu a hotovo. Nikdy sa však v tejto veci nevyslovil, ale to je vedľajšie.
Nekoncepčnosť knihy sa prejavuje aj tým, že má dve záverečné kapitoly: Záverom a Namiesto epilógu. V prvej prináša originálnu myšlienku o dosiahnutí európskeho kontextu Uhrovej tvorby, lebo rysy diela „porovnaním so snahami o čosi mladších slovenských a rumunských sochárov by vystúpili do popredia.“ A nekonečný chválospev na pluralitu. Neprináša však ani jedinú analýzu dvoch diel, ktoré vznikli „súčasne“ alebo paralelne, túto pre autorku veľmi dôležitú myšlienku nedokumentujú ani fotografické prílohy knihy.
V naozaj záverečnej kapitole Namiesto epilógu pociťuje autorka zasa potrebu vysvetliť čitateľovi svoje kvázidisidentské pôsobenie v SNG v rokoch normalizácie, ale treba povedať, že nikto sa naň nepýta, nikto nepochybuje a nikto nič nevyčíta. A tiež svoje zásluhy o umelcove dielo: tie mal však vysloviť niekto iný. Opäť a opäť politické úvahy, tiež o sochárovi, ktorého vraj obvinili z ideologickej diverzie.
Politikum je obľúbená téma Zuzany Bartošovej, a nežná revolúcia – ďalšie favorizované súslovie – autorke priniesla post riaditeľky SNG. Priniesla tiež niekoľko málo rokov veľkých možností, naozajstných šancí dostať naše – teda české a slovenské – umenie do sveta. Medzi iným tiež zabúdané dielo Rudolfa Uhra. V tomto smere prakticky nevyužité necelé tri roky vo funkcii riaditeľky SNG by boli diskusiou na inú tému.
S knihou však súvisia už tým, s akou samozrejmosťou vysvetľuje svoju neakčnosť – v prípade diela Rudolfa Uhra – a tiež preto, že obsahuje pasáž, ktorá by mohla niesť názov „vyrovnávanie osobných účtov“. Tá tvorí finále knihy, ktorá, a v tom je jej hlavný paradox, mala byť venovaná pocte Rudolfovi Uhrovi a jeho dielu.
JIŘÍ OLIČ
(Autor je básnik, výtvarný a literárny kritik)
