Poslednú premiéru silnej košickej sezóny stihlo vidieť len niekoľko málo nadšencov, ani ostatní však o ňu nemusia prísť. Ambiciózny projekt Zuzany Mistríkovej a Ondreja Šotha bude otváracím predstavením novej sezóny v Štátnom divadle. Zvláštna radosť žiť II. nadväzuje na rovnomenný projekt toho istého autorského tandemu, ktorý ihneď po páde železnej opony otvoril na scéne Slovenského národného divadla viaceré dovtedy privreté dvierka.
Ak aj dnes hovorím o ambicióznosti, myslím tým nielen viditeľné nasadenie celého baletného súboru Štátneho divadla, či výkony sólistov, ale predovšetkým aj scénický koncept, ktorý chcel zjavne povedať „všetko“ o povahe manipulácie a o demagogických štruktúrach, ktoré fungujú v spoločnosti na veky vekov. Amen. A hneď máme problém. Symboly totality sú prvoplánové, tak ako mužské prevtelenia viery, nádeje a lásky. Divadlo je schéma, ale podeliť spoločnosť na potácajúcich sa bláznov v kazajkách a povýšených a zhýralých „manipulátorov“ je priveľa. Tanečné duetá protagonistov sú, podobne ako v predchádzajúcom Šothovom projekte Carmen, choreograficky bohaté i emocionálne silné. Inak sa však na scéne Juraja Fábryho pripomínajúcej väzenský interiér priveľa trpí, priveľa popisuje a demonštruje. Podobne triviálne vyšli aj kostýmy Zuzany Lackovej-Gilhuusovej.
Všetko toto však spomínam preto, že jednoznačnou výhrou celej produkcie bolo opätovné angažovanie legendy českého rocku Michala Pavlíčka. Jeho soundtrack je síce menej dravý, ale krásne stále hravý, farebný, sugestívny. A veď nakoniec neprekáža, aj keď je zo zvláštnej radosti žiť zvláštna radosť počúvať. Radosť to v každom prípade je.
HODNOTENIE: *****
