foto - autorka
Vzťahy medzi ľuďmi sú rôzne. Niektorí starí rodičia javia o svoje vnučky a vnukov živý záujem, ďalší si zase myslia, že si už na staré kolená zaslúžia trochu pokoja. Má zmysel ich do opatrovania vnúčat nútiť? A má zmysel, aby dieťa išlo na prázdniny k starým rodičom, keď sa tomu urputne vzpiera? Na otázky nám odpovedala PhDr. JOLANA KUSÁ, z Centra poradensko-psychologických služieb pre jednotlivca a rodinu v Bratislave.
Myslíte si, že je dobrým riešením, okrem iného aj v rámci posilňovania rodinných vzťahov, ak rodičia dávajú svoje dieťa cez obdobie prázdnin k starým rodičom?
„To je otázka, na ktorú nemožno odpovedať áno alebo nie. Deti aj starí rodičia sú rôzni, majú rôzne povahy, vek a vzťahy. Môžu vychádzať spolu vynikajúco, ale aj si nemusia padnúť do oka. Mnohí starí rodičia sú ešte za starý model výchovy – deťom rozkazujú, prikazujú, určujú, čo majú robiť a čo nie. Ak sa tento model výchovy stretne s ktorýmkoľvek typom dieťaťa školského veku, nikdy to nebude dobré. V zásade však platí, že deti by mali mať dosť času a priestoru na stretávanie sa so starými rodičmi a naopak. Ak sú spolu na dlhší čas bez spoločnosti rodičov, je to iné ako krátke návštevy s rodičmi počas roka a môže to byť vzájomným vzťahom prospešné.“
Keď starí rodičia dieťa vyslovene nechcú, mali by to rodičia dieťaťa rešpektovať?
„Áno, mali by to rešpektovať, aj sa tak asi väčšinou deje. Občas však dôjde k nedorozumeniu. Buď jedna strana predpokladá automaticky, že starí rodičia sa vnúčatám potešia, alebo druhá strana, teda starí rodičia jasne nepovedia svoje stanovisko, pretože si myslia, že sa nepatrí odmietnuť. Potom nastávajú situácie, ktoré môžu byť trápením pre obidve strany. Deti by nemali rodičov nútiť k opatere vnúčat a to ani citovým vydieraním a v žiadnom prípade by k nim nemali dať deti proti ich vôli.
Rodičia by sa vždy mali opýtať oboch zúčastnených strán, detí i starých rodičov, či majú záujem byť spolu. Starí ľudia už nemusia na malé, živé deti stačiť. Starostlivosť o ne je značnou záťažou a obrovskou zodpovednosťou. Veď aj nedávno sme boli svedkami utopenia sa dvoch sedemročných chlapcov, z ktorých jeden bol práve u starej mamy. Aj keď za tragédie a nešťastné náhody nie je možné nikoho brať na zodpovednosť, pocity viny bývajú ťažkým bremenom.“
Hovorili ste, že sa treba opýtať aj detí. Ak nechcú k starým rodičom ísť, čo potom?
„Rodičia niekedy robia všetko preto, aby deti presvedčili, že je to dobré riešenie. Hovoria im, veď uvidíš, ako ti tam bude dobre, pôjdeš do lesa na hríby, kúpať sa, budeš spokojný. Pokiaľ ho dokážu presvedčiť natoľko, že sa na niečo z toho bude naozaj tešiť, je to v poriadku. Ak však trucuje a hnevá sa, mali by rodičia ustúpiť. Ak zveria starým rodičom vzdorovité, nahnevané dieťa, prinesie im to len veľké starosti.“
Existuje podľa vás nejaké iné riešenie?
„Z vlastných skúseností viem, že vždy sa v širšej rodine nájde niekto – teta, švagriná, neter – kto je ochotný starým rodičom pri starostlivosti o vnúčence vypomôcť. Možno aj za nejakú finančnú čiastku. Ale veľmi im to pomôže. Uľavia si od starostí, nebude to pre nich také náročné, a zároveň si vnúčat aj trochu užijú a vnúčatá ich. Lebo na druhej strane vnúčatá sú pre starých rodičov prínosom, potešením, hrdosťou a ich opatrovanie cez prázdniny je aj zdrojom pocitu užitočnosti.“
Ako hodnotíte vzťahy našich detí a rodičov k staršej generácii?
„Myslím si, že by sme ich mali začať cielene kultivovať. Zdá sa mi, že u nás je samozrejmé, že starí rodičia opatrujú deti. Je samozrejmé, že ak matka nastúpi do práce, o dieťa sa postará babka. Vzťahy medzi dospelými, deťmi a rodičmi by sme však nemali brať ako samozrejmosť, ktorá je daná. Nemali by sme si spomenúť na starých rodičov len v období prázdnin.“
Zhrňme to teda – starí rodičia áno alebo nie?
„Rodičia sú bytosti, ktoré sú zodpovedné za svoje deti a ktoré by mali vedieť srdcom a hlavou rozhodovať, či majú dieťa k starým rodičom dať alebo nie. Mali by si uvedomiť, či ich starí rodičia chcú a sú schopní a ochotní postarať sa o ne a prevziať za ne zodpovednosť. Či sú na tom tak fyzicky dobre, aby to zvládli. A či o to stojí aj dieťa. Rozhodnutie však vždy ostane na rodičoch.“
