Táto fotografia pochádza ešte z roku 1935. Našlo ju jedno z detí zapojených do projektu Poznaj svoju minulosť v starom rodinnom archíve.
FOTO - Archív
Potom sa môže stať aj to, že deti javia o starých rodičov len slabý záujem – jednoducho preto, lebo ich takmer nepoznajú.
„Moja dcéra veľmi nechcela chodiť k starým rodičom na dedinu. Mala pocit, že jej to nič nedá,“ hovorí Juraj Škodáček zo Žiliny. On sám si myslí, že je tam veľa vecí, ktoré sa oplatí vidieť. Vzťah dcéry k starým rodičom sa však pred rokom zmenil: „Zapojila sa do projektu Poznaj svoju minulosť a začala sa so starými rodičmi rozprávať o ich minulosti. Keď postupne prišla na to, že jej prastarý otec bol richtár, že babka robila pôrodnú babicu a dedko bojoval v povstaní, jej vzťah k nim sa začal meniť. Spoznala ich a zároveň aj zistila niečo o svojich koreňoch. Dnes sa k starým rodičom úprimne teší.“
Denník SME zistil, že dnes aj kedysi existovali a existujú projekty, ktoré vyzývali deti, aby navštevovali starších ľudí s cieľom niečo sa od nich naučiť, prípadne sa dozvedieť niečo o svojej minulosti. Porovnáva dva z nich – jeden zaujal deti dnes, druhému fandili deti v 70. a 80. rokoch.
Jedno však majú oba projekty spoločné – prebudili u detí záujem o starších ľudí, a pomohli im prirodzenou, nenásilnou cestou vytvoriť si k nim pekný citový vzťah.
Projekt súčasný
„Naše deti vedia veľa o filozofoch, spisovateľoch či vedcoch, často však takmer nepoznajú vlastnú rodinu. Nevedia, aké povolanie mali ich starí či prastarí rodičia, zdá sa im neobvyklé pýtať sa na minulosť rodičov,“ tvrdí historik Ľubomír Pajtinka, dnes vedúci odboru školstva na Bratislavskom samosprávnom kraji. Podľa neho sú na Slovensku vzťahy ľudí k starej a prastarej generácii veľmi slabé. „Precestoval som kus sveta a napríklad v Argentíne je to úplne inak – ľudia v autobuse sa medzi sebou rozprávajú, ponúkajú si navzájom čaj. Ak sú v reštaurácii dvaja ľudia, tak si nesadnú na druhý koniec, ako u nás, ale ku sebe a dajú sa do reči. U nás by ste nedopili kávu hádam ani po bratovi.“
Ľ. Pajtinka v snahe vzbudiť záujem žiakov o vlastnú minulosť pred rokom vymyslel a v spolupráci s Metodickým centrom v Bratislave a OZ Alfa a Marcus Aurelius aj zrealizoval projekt Poznaj svoju minulosť alebo Pátranie po predkoch.
Žiaci mali v rámci projektu „tvoriť“ dejiny vlastnej rodiny – zhromažďovať informácie a materiály z minulosti (staré fotografie, doklady, potvrdenia, bankovky), pýtať sa starých a prastarých rodičov na ich život. Niektorí zisťovali, kde všade vo svete sa nachádzajú členovia ich rodiny, ďalší zase, kde sú pochovaní ich predkovia.
„Bolo zaujímavé sledovať, ako sa do toho pustili a na čo všetko prišli,“ usmieva sa Pajtinka. Juraj Tóth z Gymnázia v Šamoríne napríklad prišiel na to, že jeho prapradedko pracoval ako čašník na lodi Carpatia, ktorá zachraňovala ľudí z topiaceho sa Titanicu.
Denisa Kurejová zo ZŠ v Humennom, jediná rómska žiačka, ktorá sa zapojila do projektu, zase zistila, aké útrapy jej babka počas vojny zažila.
Rastislav Gajdošík zo Sociálnej a pedagogickej akadémie v Bratislave zase zistil, že korene jeho rodiny siahajú až do polovice 13. storočia. Rodostrom, ktorý nakreslil, má korene až do roku 1240 – vtedy ešte neexistovala ani Bratislava.
Projekt Poznaj svoju minulosť vyvolal medzi deťmi veľký záujem. Zapojilo sa doň až 5000 žiakov z 310 škôl (vrátane jednej strednej školy z rumunského Bihora), čím sa zaradil medzi jeden z najväčších projektov na Slovensku. Aj preto pokračuje i v ďalšom školskom roku.
„Učitelia a psychológovia hovoria, že naše deti sú vzdelané, ale majú nízke sebavedomie. Myslím si, že sebavedomie spočíva aj v ukotvení v priestore, v uvedomení si historicity. A to sa u nás veľmi „nepestuje“,“ dodáva Ľubomír Pajtinka.
Projekt minulý
Mnohé krajiny sú na svoju minulosť a tradície hrdé, nezabúdajú na ne. Niektoré z nej doslova žijú – napríklad na Seychelských ostrovoch síce nájdete autá, ale na väčšine ostrovov sa používajú skôr volské záprahy a bicykle. Kokosové mlieko a múka sa tu vyrábajú ručne, ručne sa pletú i krásne klobúky z palmových listov. Seychelly sa tým hrdia – žijeme rovnako ako naši predkovia. A nehanbia sa za túto svoju „zaostalosť“ vypýtať pekné peniaze.
U nás na minulosť skôr zabúdame. Svoju osobitosť – ľudové tradície, folkór, kroje – pomaly strácame. Dnes ich mnohí ľudia (najmä z väčších miest) poznajú len z počutia či médií.
V kultúrnych domoch sa dnes mladí zabávajú skôr v diskotékových rytmoch, ako vo víre ľudového tanca.
„Hodnoty miznú zo dňa na deň,“ myslí si Elena Medvecká, inciátorka celoslovenského hnutia Pri prameňoch krásy, ktoré sa od roku 1972 snaží vychovávať deti poznaním minulosti a tradícií. „Jeho cieľom je, aby deti navštevovali ľudových tanečníkov, spevákov, výtvarníkov a starších ľudí v mieste svojho bydliska a okolia a usilovali sa od nich čo najviac dozvedieť a namieste sa aj naučiť. Stačí im na to osvedčená metóda odpozorovania – z úst do úst, z nohy na nohu, z ruky na ruku,“ usmieva sa E. Medvecká. „Deti sa takto nielen dozvedia a naučia napríklad menej známe rečňovanky, hádanky, ľudové múdrosti, rozprávky, pesničky, hry či fúkať na píšťalke, ale sa popritom zoznámia aj so staršími.“
Výsledky hnutia, do ktorého sa svojho času zapájali tisícky detí, poznali a obdivovali aj zahraniční odborníci. „Bolo priam dojímavé, ako sa na výberových prehliadkach deti chválili, od koho a čo našli, a naoko jednoduché objavy doniesli svojským spôsobom aj zaznačené.“
Výber zo zásielok, ktoré detské kolektívy poslali Osvetovému ústavu v Bratislave (dnes Národné osvetové centrum) od roku 1972 do roku 1990, dnes možno nájsť v 14. zborníkoch na vyše 1500 stranách s názvom „Deti – Deťom“.
„Je to viac, ako zozbierali všetci folkloristi, národopisci a národní dejatelia za 150 rokov,“ myslí si Kliment Ondrejka, spolupracovník hnutia.
„Svetový súd detí bráni hladujúce a choré deti. Naše trpia podvýživou detských duší. Chráňme ich od stresov v rodinách, v školách, od politizovania. Živme ich prameňmi krásy,“ reaguje na margo oživenia hnutia Juraj Hamara, vedúci ľudových súborov v Bratislave a Kozárovciach.
