V čase, keď moji predkovia zakladali Liptovskú Lúžnu, v Uhorsku prebiehali protihabsburské povstania. Boje prebiehali aj na Slovensku. Medzi kurucmi bojoval aj Juraj Jánošík, neskôr slávny slovenský zbojník. Stal sa súčasťou mnohých slovenských povestí a rozprávok ako človek, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“. S ním by som sa chcel stretnúť a porozprávať sa. Predstavujem si, že sa tak stalo.
Martin: „Dobrý deň, Ďuro! Môžem s tebou urobiť rozhovor?“
Jánošík: „Číže si, šuhaj? Čože sa budeme rozprávať, hybaj radšej so mnou na zboj!“
Martin: „Som od Potkanov z Lúžnej a zbojníčiť nemám chuť. Povedz mi, kedy a kde si sa narodil, Ďuro?“
Jánošík: „Narodil som sa koncom 17. storočia, už si ani nepamätám presne. Bolo to dávno. Moje rodisko je Terchová.“
Martin: „Pochádzaš z chudobnej rodiny?“
Jánošík: „Moji rodičia boli veľmi chudobní. Ako poddaní roľníci dreli na poliach od svitu do mrku. Zemepánovi museli dávať časť biednej úrody, robotovať na jeho poliach. Často nemali čo do úst vložiť.“
Martin: „Hnevalo ťa v detstve, že si taký chudobný?“
Jánošík: „Hnevalo. Chcel som lepší život, preto som sa pridal ku kurucom.“
Martin: „Okradol si veľa ľudí?“
Jánošík: „Ktože by ich počítal. Pridali sa nejakí kupci, ktorí viezli súkno, aj na akúsi grófku som si trúfol. Jednému grófikovi som ukradol hodinky – norimberské vajce. Nebolo ich toľko, ako neskôr rozprávali ľudia. Veď som nezbojníčil ani dva roky.“
Martin: „Prečo si sa neoženil so svojou Aničkou?“
Jánošík: „Nestihol som. Môj mladý život skončil v roku 1713 na šibenici v Liptovskom Mikuláši.“
Martin: „Myslíš si, že tvoji rodičia boli pyšní na teba?
Jánošík: „Nikdy som sa ich na to nepýtal. Hádam ani nie. Zbojníctvo nie je povolanie, na ktoré by mohli byť ľudia hrdí.“
S Jurajom Jánošíkom sa rozprával žiak 9. B. zo ZŠ v Liptovskej Lúžnej:
LADISLAV POTKAN
