PETR PLACÁK sa narodil 8. januára 1964 v Prahe. Do roku 1989 vystriedal niekoľko robotníckych povolaní, v roku 1985 ho prijali na České vysoké učení technické, no z politických dôvodov mu štúdium znemožnili. Patril ku kľúčovým postavám pražského literárneho undergroundu, publikoval v samizdate, organizoval mnoho protikomunistických demonštrácií.
Po novembri ‘89 pôsobil v Nezávislom tlačovom stredisku, neskôr pracoval v týždenníku Respekt, Necenzurovaných novinách a Českom deníku. V súčasnosti je šéfredaktorom politicko-kultúrneho mesačníka Babylon a publikuje v Revolver Revue, Lidových novinách a ďalších periodikách. V rokoch 1990 až 1992 bol vo vedení royalistickej Koruny českej. Je absolventom štúdia histórie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
Debutoval prózou Medorek (1985 samizdat, 1990), v samizdate vydal v roku 1987 pod pseudonymom Petr Zmrzlík básnickú zbierku Obrovský zasněžený hřbitov (rozšírené vydanie 1995). Nasledovali knihy Cestou za dobrodružstvím (2001) a Kádrový dotazník (2001). Edične pripravil knihu Paměti lékaře podľa spomienok svojho otca Bedřicha Placáka, lekára a prekladateľa, ktorý počas SNP pôsobil v Bielych Karpatoch ako šéflekár partizánskych skupín.
Petr Placák. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
„Ferda Mravenec – práce každého druhu,“ hovorí PETR PLACÁK o svojich početných tvorivých aktivitách. Neprehliadnuteľná postava českého literárneho undergroundu osemdesiatych rokov je dnes uznávaným publicistom, redaktorom, básnikom, pocteným Cenou Jiřího Ortena, prozaikom, historikom. Po niekoľkých úspešných knihách momentálne dokončuje prácu z oblasti historiografie. Bude sa volať Svatováclavské milénium s podtitulom Češi, Němci a Slováci v roce 1929. „Je to téma, ktorú ešte nik nespracoval. Roku 1929 sa v Československej republike oslavovalo milénium zavraždenia sv. Václava a na pozadí týchto osláv podávam prierez vtedajšími česko-nemecko-slovenskými vzťahmi. Spoločnosť bola konsolidovaná, vo vláde boli aj nemecké a slovenské strany a mňa zaujalo, v akej miere okrem politickej a ekonomickej spolupráce existovalo aj prepojenie ľudské, emocionálne. Pre Slovákov je zaujímavé najmä to, že veľkými propagátormi osláv boli slovenskí evanjelici – tento paradox je len zdanlivý, lebo práve evanjelici sa usilovali o československý charakter štátu, keďže na Slovensku boli minoritní,“ hovorí Petr Placák.
Debutovali ste ako dvadsaťjedenročný, vysmiali ste sa vtedajšiemu režimu a predstavili istú víziu. Je ešte vo vás kus Medoreka?
„Na jednej strane je to pre mňa minulosť, no tie veci, ktoré sa tam riešia alebo chcú riešiť, zostávajú, sú stále aktuálne. Akurát ich dnes, samozrejme, vidím trochu inak, z iného uhlu.“
Váš vstup bol razantný aj na poli poézie. V čase samizdatového vydania zbierky Obrovský zasněžený hřbitov vás zaraďovali do novej vlny českého undergroundu druhej polovice osemdesiatych rokov, po boku Víta Kremličku, J. H. Krchovského či Jáchyma Topola. Nakoľko sa ešte cítite aj básnikom?
„Vtedy to bol výber z niekoľkých starších zbierok. Naposledy som písal poéziu krátko po novembri 1989. Boli to dosť pochmúrne veci, napriek tomu všeobecnému jasaniu na mňa spadol akýsi spleen. Ale teraz mám opäť chuť sa k poézii vrátiť. Nebude to však hneď, tak do dvoch rokov by som chcel pripraviť novú knihu.“
Vaše verše sa v čase vzniku páčili Egonovi Bondymu. Malo to na vás nejaký zásadnejší vplyv?
„Tie básničky som si písal na základnej škole a môj starší brat Jan ich bez toho, aby som o tom vedel, ukázal Bondymu. Je fakt, že sa mu páčili, a ja som nerozumel, prečo. Bondy bol pre nás autoritou, ale ani nie tak v zmysle umeleckého smeru alebo vyjadrovania, ale ako výrazná a dôležitá osoba, ozajstný guru pražského undergroundu. Vďaka nemu som sa zoznámil aj s už spomínanými básnikmi. Nám vyhovovalo, že nemal žiadne mantinely, nebol dogmatik, pristupoval k všetkému úplne slobodne a otvorene, čo nebolo bežné ani u mojich vrstovníkov. To nám imponovalo.“
Vlani vám vyšli dve úspešné knihy, ktorými ste sa definitívne etablovali na českej literárnej scéne. Ste však aj publicistom i redaktorom. Čím sa cítite z týchto profesií najviac?
„Je mi v podstate jedno, v čom sa vyjadrujem, akou formou sa snažím niečo zachytiť, popísať, vyjadriť, skritizovať. Myslím, že celkom voľne prechádzam z publicistiky do literatúry, a aby som trochu zmiatol literárnych vedcov, tak teraz pripravujem spomínanú prácu z oblasti histórie. Každé z týchto písaní, každý žáner má určité pravidlá, ktoré, samozrejme, sčasti treba dodržiavať, ale na druhej strane je zaujímavé ich prekračovať, čím sa získava iný rozmer. Napríklad v knihe Cestou za dobrodružstvím, považovanej prevažne za poviedkovú, sú asi dva texty, ktoré sa dajú označiť skôr ako publicistika. A na druhej strane písanie do novín som nikdy nebral ako činnosť novinársku, ale literárnu.“
Spomínaná kniha obsahuje trinásť textov, ktoré takmer toľko rokov postupne vznikali. Písali ste jednotlivé časti s vedomím, že raz vyjdú spoločne?
„Nie, idea knihy prišla až neskôr. Možno tieto poviedky, alebo čo to je – ja ich vôbec nechcem definovať – vyzerajú dosť nesúrodo, dokonca bizarne, ale je v tom určitý zámer, majú jednotiacu líniu.“
Zdá sa, akoby kniha mohla mať voľné pokračovanie. Je to tak?
„Takéto krátke prozaické útvary mám veľmi rád, chcem v nich pokračovať, ale rozhodne to nebude na nejakú objednávku. Vzniknú vo chvíli, keď dôjde k určitému vnútornému nastaveniu.“
Aj Kádrový dotazník, predstavujúci šestnásť osobností českej kultúry (napríklad Bondy, Brabenec, Hejda, Jirous, Krchovský, Pánek, Stankovič, Topol, Třešňák či Wernisch), sa vymyká tradičnému škatuľkovaniu. Prečo ste zvolili formu kádrového dotazníka?
„To bolo len prvotné východisko, umožňujúce zhromaždiť potrebný materiál, potom som sa od neho viac či menej odkláňal. Táto forma stála pri zrode knihy, ale nie je pre ňu určujúca.“
Ako by ste knihu charakterizovali?
„Pôvodne to boli rozhovory pre časopis Babylon. Chcem však zdôrazniť, že nie sú to typické novinárske rozhovory, nie je to novinárčina. A rovnako to nie je ani básnický zborník z ukážok tvorby jednotlivých autorov, ale svojbytná kniha, pohľad na českú literatúru z doteraz neznámej strany.“
Aké kritérium ste použili pri výbere ľudí, ktorých ste oslovili?
„Čo život dal, teda ide o ľudí, s ktorými som veľa prežil, preto sa ich osudy neraz prelínajú. Sú to moji priatelia, čo znamenalo veľkú výhodu, že som sa s nimi mohol baviť o čomkoľvek. Preto sú v knihe pasáže, vďaka ktorým ju možno považovať aj za istú paródiu na módne časopisy, spovedajúce rôzne celebrity. Pravda, možností, ako Kádrový dotazník interpretovať, je mnoho.“
Môžete niečo z vašej tvorby postaviť na pomyselné prvé miesto?
„Možno aj Manifest Českých detí, čo bol vlastne politický program, ale v skutočnosti to rovnako môže byť básnička. Samozrejme, bol v tom veľký kus recesie, ale cením si ho nielen pre samotný text, ktorý je možno trochu infantilný, ale pre kontext, v ktorom to vyšlo. Manifest vznikol na jar roku 1988 a jeho časť uverejnilo Rudé právo, ktorého čitatelia si tak mohli prečítať, ako vyhlasujeme obnovu Českého kráľovstva. To bolo niečo fantastické a my sme sa doslova váľali od smiechu. Vďaka Českým deťom sa sformovala skupina mladých ľudí, prevažne literátov – viacerí sú práve spovedaní v Kádrovom dotazníku, ktorí organizovali množstvo protikomunistických demonštrácií. Pokiaľ budeme brať manifest ako básnický text, tak sme vlastne napĺňali tú báseň. Akčná poézia.“ (Smiech.)
Nelákalo vás po vašej protirežimovej aktivite vstúpiť v zmenených podmienkach novembra 1989 do politiky?
„Bol som dva týždne v Koordinačnom centre Občianskeho fóra a svoj pobyt v politike som zakončil na nejakej schôdzi, keď som sa snažil presadiť ideu, že rovnako ako boli prepustení politickí väzni, tak by mali byť zastavené megalomanské stavby typu Temelína či vodného diela Gabčíkovo-Nagymáros. Keď som videl, že všetci majú strach o tom vôbec uvažovať, tak som s politikou skončil. A bol som naštvaný na tých disidentov, čo boli v politike alebo v novinách, za ich postoj ku komunistom – tak ako Klaus nepoznal špinavé peniaze, tak disidenti nepoznali špinavých politikov. Dodnes im to zazlievam.“
Ako hodnotíte nedávne voľby v Českej republike?
„Výsledok je katastrofálny. Rozhodne nie som pre legitimizáciu komunistov v akýchkoľvek štátnych funkciách. Ani tých osemnásť percent, ktoré získali, neznamená, že tú stranu môžeme legitimizovať.“
Myslíte, že výsledky volieb nejako výraznejšie ovplyvnia existenciu kultúry, osobitne tej nekomerčnej?
„Nekomerčná kultúra, ktorá sa bez určitej podpory nezaobíde nikde na svete, tu dostávala tak na zadok, že sa naučila prežiť. Síce často nie sú peniaze na honoráre, no zasa si žije slobodne. Ale je fakt, že niektoré časopisy, ktoré dostávali zhruba polovicu potrebných financií od štátu, sú na tom tohto roku veľmi biedne, na hranici krachu. Obmedzenie podpory sa však udialo ešte pred voľbami.“
No minister kultúry je aj po voľbách ten istý.
„Áno.“
Boli ste voliť?
„Iste. Volil som negatívne, aby môj hlas neprepadol v prospech komunistov.“
A čo váš ideál Českého kráľovstva?
„Po rozpade spoločného štátu a vzniku samostatnej Českej republiky je na čo nadväzovať. Monarchia by napríklad zabezpečila, aby sa hlavou štátu, čo bude čoskoro aktuálne, nestala osoba, znižujúca dôstojnosť krajiny. Ale uvedomujem si, že vznik kráľovstva nie je v súčasnosti reálny. Čiže – som stúpenec parlamentnej monarchie, ale zasa sa pre to neutrápim.“
