Foto – archív
Nositeľ slávneho generálske- ho mena Davy de la Paille- terie sa na mocných nemôže veľmi spoliehať – napriek veľkolepým gestám bude v politike vždy uprostred. Nečudo, svojho vojnového hrdinu (prototypu Porthosa) sa zriekol Napoleon rovnako ako dávno pred ním kráľ Ľudovít Osemnásty. Už od chlapca je však Dumas nadmieru sebavedomý a nečaká pomoc od iných. Lenivý žiak, vášnivý tulák a poľovník, dostane na prahu dospelosti užitočnú radu: „Verte, milý chlapče, v živote jestvujú aj iné veci ako láska a poľovačka! Jestvuje práca. Naučte sa pracovať, to je ako naučiť sa byť šťastný.“ Výrastok už vtedy vedel, čo bude do svojich posledných dní robiť, pracoval na sebe: na pôjde pri krčme U meča hrá a režíruje predovšetkým svoje vlastné skeče a vaudevilly. Ako dvadsiatnik sa vyberie do Paríža. Musí po ceste pytliačiť, aby mal na poživeň a dva nocľahy. Má šťastie – vidí hrať Talmu a shakespearovská dráma ho načisto opantá. Do Villers-Cotterets sa vracia vlastne už len po peniaze, je rozhodnutý dobyť hlavné mesto. Ako takmer všetky, aj toto predsavzatie naplní.
Od nevidím do nevidím
Začína ako pisár, dostal sa do Palais Royal na sekretariát vojvodu Orleánskeho, budúceho panovníka Ľudovíta Filipa. Od desiatej ráno do desiatej večer – s prestávkou medzi piatou a siedmou popoludní – zarába svojich mesačných sto frankov. Väčšine jeho súčasníkov by to bohato stačilo a boli by šťastím bez seba. Alex však skracuje oddych a spánok na samú hranicu znesiteľnosti, chce byť všade, počuť všetko na vlastné uši a vidieť na vlastné oči. Jeden z jeho životopiscov André Maurois pokladá za veľmi šťastné, že sa ctižiadostivý adept zoznamuje s umením práve teraz, keď jeho vnímavosť vrcholí.
A bolo veru čo vnímať…
Romantizmus ako štýl sa vzmáha na posledný rozmach, univerzalizuje sa. Francúzski interpreti ako keby predbiehali autorov. Ľudia s nedôverou hľadia na módny anglický dovoz, spomienka na Waterloo je ešte priveľmi čerstvá. Až roku 1827 zaujme parížske obecenstvo Kean vášnivými gestami, sardonickým smiechom a hyperrealistickým umieraním. Ako to už býva pri každom striedaní generácií, mladí vlasáči nadšene ryčia a dupkajú, kým klasicisti sa zhrozene chytajú za plešiny. Herci Talma, Dorvalová, a najmä kráľovná tragédie Marsová videli chmúrnu budúcnosť: mali by si trhať vlasy, vláčiť sa po kolenách, a predovšetkým z plných pľúc kričať. Iná cesta k novému divákovi nevedie…
Po pamätnom vystúpení anglických komediantov vtrhli na parížske bulvárne scény výjavy besnenia, šialenstva, prehnaných agónií. Aj Dumas strmhlav skočil do prúdu, Vigny a Hugo váhali.
Ostávalo už len dobyť Théatre Francais. Zvíťazí konečne romantizmus aj na najposvätnejšej pôde?
Podarí sa to roku 1829 Dumasovi s hrou Henri Tretí a jeho dvor a o čosi neskôr Victorovi Hugovi s Hernanim.
Na vavrínoch
Prelomovú hru napísal Alex za dva mesiace, s pomocou vzdelaných priateľov povykrádal historické pramene a upravil fakty na svoj spôsob. Ctitelia Corneilla, Racina a Voltaira mohli len žasnúť nad toľkou trúfalosťou, ale hra mala 37 repríz. Veľmi jej pomohol cenzúrny zákaz hneď po premiére – stal sa, samozrejme, vítanou reklamou. Zákaz nemal dlhé trvanie. Sám vojvoda Orleánsky (ktorý už potichučky chystal štátny prevrat) úspešne zasiahol u kráľa. Predstavenia sa obnovili, za vydavateľské práva dostal Dumas šesťtisíc frankov. Márnotratník je zrazu ovešaný šperkami, príveskami, prsteňmi a retiazkami – začína ohurovať fantastickými vestami. Uhladený, pohŕdavý Hugo to považoval za vulgárne, Charles Nodier láskyplne konštatoval: „Vy černosi už iní nebudete… obľubujete farbisté sklíčka a rapkáče.“
Alexandre sa neurážal. Ak aj mal dôvod cítiť sa menšinovo, tak skôr vzhľadom na svoju bezkonkurenčnú podnikavosť a pracovitosť. Väčšmi sa ho dotýkalo, ak ho spájali s Orleánskými.
Zaujímavý je dlhý život predsudku, že tatko Dumas bol režimistickým spisovateľom. Držia sa ho dodnes najmä exaktní vedci, ovplyvnení knihou E. T. Bella o geniálnom mladom matematikovi Evaristovi Galoisovi.
Ako to bolo s Galoisom?
Dvadsiatnik Evariste bol prvý, kto načrtol teóriu grúp. Kolegovia (poniektorí) ho pochopili až po polstoročí. V čase nášho rozprávania však Galois bol predovšetkým vášnivým revolucionárom a antimonarchistom. O príhode z mája 1831 píše Bell:
„Galois vstal, aby predniesol prípitok: v jednej ruke pohárik, v druhej otvorený nôž. ‘Na počesť Ľudovíta Filipa – kráľa!‘ Galoisov priateľ vtom zazrel slávneho Alexandra Dumasa a ďalšie významné osobnosti, ako prechádzajú pod otvorenými oknami. Hneď rozkázal Galoisovi, aby prestal, lenže hluk pokračoval.“
V matematických hlavách vyzerá teda Dumas ako potencionálny udavač. Brnianskej magistre Š. Bilovej to nedalo a našla chybu v anglickom preklade Dumasových Pamätí, z ktorého Bell čerpal. Príslušná pasáž v spisovateľovej autobiografii znie prozaickejšie:
„Naraz – uprostred súkromného rozhovoru s osobou naľavo – doľahlo k môjmu uchu meno Ľudovít Filip a s ním pískanie… Jediné, čo som chápal, bolo, že Evariste vyslovil hrozbu a meno Ľudovít Filip: otvorený nôž jasne naznačoval zámer. To zachádzalo za hranice mojich republikánskych názorov. Nevzdoroval som nátlaku suseda odľava a vyskočili sme cez okno do záhrady.“
Pre toto teda Galoisa zatkli po prvý raz, bude nažive už len rok. Po druhom zatknutí totiž prijal výzvu na súboj – vraj kvôli dcére správcu väznice – a vedel, že ho neprežije. Poslednú noc strávil nad listom, v ktorom zhrnul svoje matematické objavy. Ako u všetkých legendárnych duelantov aj okolo jeho smrti koluje veľa dohadov. Niektorí mienia, že chcel svojím pohrebom vznietiť revolúciu. Nestalo sa to, lebo práve vtedy umrel generál Maximilien Lamarque – práve jeho pohrebný sprievod využili na rozpútanie nepokojov. Dumas tam samozrejme nemohol chýbať – objavil sa v honosnej uniforme národnej gardy. Nezabudnú mu to.
Kde boli hranice jeho demokratizmu? Vráťme sa trochu…
Najčítanejší a najprekladanejší
V lete 1830 Karol Desiaty zdanlivo triumfoval: francúzske vojsko dobylo Alžír a rozšírilo tak jeho africké dŕžavy. Lenže nadišiel júl a ten je pre Parížanov rovnakým pokušením, ako boli pre defenestrujúcich Pražanov otvorené okná. Po úradnom obmedzení slobody tlače Dumas zacítil, že toto je ten pravý signál na zvrhnutie monarchie: poslal sluhu po dupľovku a dvesto nábojov. Tri dni potom lietal po vzbúrenom meste s poľovníckou puškou na pleci. Angažoval sa naozaj výrazne a v Mes mémoires svoje revolucionárstvo náležite prifarbil. Jeho ambície sa však nenaplnili. Nový kráľ mu na záver audiencie povedal: „Politika je smutné remeslo… Ste básnik, píšte básne!“
Bolo vlastne šťastím, že ho ministerské kreslo obišlo. Dávnu radu husárskeho dôstojníka si doplnil – popri práci predsa jestvuje aj láska a poľovačka! Poľuje teda aspoň na peniaze a stará sa o početný hárem a dve nemanželské deti. Čudesný režim, ktorý sa zrodil z tradičnej lásky ku kráľovskému majestátu a z nenávisti k vláde, spojil na chvíľu monarchistov s demokratmi, orleanistov s bonapartistami, ale už po roku – ako vidieť z Galoisovho prípadu – bude všetko inak. Nadchádza však najplodnejšie obdobie Dumasovho života; potrvá do chvíle, kým Európu nezačne obchádzať Marxovo strašidlo. Popri úspešnom dramatikovi sa začína presadzovať žiadaný prozaik.
Vláda Ľudovíta Filipa priniesla neodškriepiteľné sociálne istoty a národ sa dvíha aj vedomostne. Preslávený umelecký esprit sa doteraz týkal len elity, väčšina Francúzov reči svojich velikánov nerozumela. Lenže noviny už možno dostať za sou, masy sa učia čítať. Podľa neúprosného kapitalistického princípu môžu lacnieť len čítavé noviny. Bulvárni písači sú síce naporúdzi, ale seriózny autor tatko Dumas najlepšie triafa na ľudovú strunu. Vo všetkých domácnostiach si slabikujú jeho romány na pokračovanie, konečne majú pred sebou dejiny také, aké chcú mať…
Súmrak manufaktúry
Omamné časy Mušketierov a Monte Christa! Papierové postavy sa obliekajú do kostýmov a zhodnocujú sa aj na doskách Alexovho vlastného divadla. Dumas je všade, menej nadaných a lenivejších konkurentov môže rozdrapiť… Roku 1854 chce odhaliť odvrátenú stranu autorovej plodnosti pamflet Továreň na romány: Firma Alexandre Dumas a spol. a v mnohom má pravdu – aj verný dodávateľ námetov Maquer sa nahnevá: každý frank, ktorý oficiálny autor zaplatí spolupracovníkom, sa mu v honorároch zdesaťnásobí…
Ibaže Dumas závratne zarába aj míňa. Z profesora dejepisu sa stane bohatý majiteľ realít a dožíva vo vlastnom kaštieli, kým Alex senior povie pred smrťou juniorovi slávne slová: „Všetci hovoria, že som márnotratník. Keď som prišiel do Paríža, mal som vo vrecku dva louisdory. A hľa – ešte stále ich mám!“
Revolúcia meruôsmeho roku rázne skoncovala s romantizmom. Fikcie na javisku sú zrazu šuviks proti pouličným scénam. Aj Dumasovo Historické divadlo zákonite krachuje. Obnovená republika vydrží len dva roky, nadíde nové účtovanie: pre Alexa len finančné, ale voči mnohým z jeho družiny politické. „Polovica Francúzov udáva druhú,“ píše o tých časoch George Sand. Vyhnanci sa sústredili v Bruseli, je medzi nimi aj Dumas. Kým však jeho priatelia ušli pred Ľudovítom Napoleonom, on zdrhol predovšetkým pred veriteľmi. Sem-tam – medzi dvoma vlakmi – sa odváži do Paríža, aby zistil, čo nové je na súdoch. Na jar 1853 sa môže vrátiť, právnické procedúry sa skončili, čo-to z majetku mu predsa zostalo. Začína neúnavne znovu, ale niekdajšia sláva je už v nenávratne. Je mu súdené dožiť sa ešte Sedanu 1870, ale potom už žijú len jeho knihy a dodnes živia zástupy scenáristov a hercov.
Čo s ním teraz? Pre Akadémiu bol kedysi priveľmi zábavný a bohatý, ani dnešok mu nepriznáva štatút umelca. Azda ho však rehabilituje celoglóbová masová kultúra.
Veď jeho manufaktúra na sny vlastne odštartovala éru, ktorú dnes nazývame víťazstvo „midcultu“.
Autor: Pavel HrúzAutor je spisovateľČlánok je publikovaný v týždenníku DOMINO fórum č. 30
