Generál Franco vládol v Španielsku takmer 40 rokov. FOTO – ARCHÍV
Ako dosiahnuť porozumenie s nepriateľom na smrť? Ako sa striasť takmer štyridsaťročnej diktatúry? Ako nastoliť a upevňovať demokraciu európskeho typu s bývalými prisluhovačmi polofašistického režimu bez nekonečných diskusií o hrubej či tenkej čiare za krvavým režimom – a ešte sa tým pýšiť? To všetko sa podarilo Španielom. Je ich skúsenosť prenosná do štátov strednej Európy?V roku 1931 padol španielsky diktátor Miguel Primo de Rivera, ktorý rozpustil parlament, zaviedol cenzúru a postavil politické strany mimo zákona. Výnimkou bola len jeho Vlastenecká únia, ktorá bola nepodarenou napodobeninou Mussoliniho fašistickej strany v Taliansku. Diktatúra Španielsku neprospela. Riverovi nepridala na popularite, diktátorovi nepomohla zlepšiť katastrofálnu ekonomickú situáciu a ešte aj armáda mu vypovedala poslušnosť. V nasledujúcich slobodných voľbách zvíťazila ľavica, ktorá vytvorila stredoľavú koalíciu. O štyri roky neskôr, v roku 1935, vyšla ľavica z volieb ako absolútny víťaz. O rok neskôr sa na podnet katolíckej oligarchie vzbúrili proti ľavicovej vláde generáli Franco, Mola a Fanjula.
Vypukla krvavá občianska vojna. Vzbúrených frankistov podporovalo na bojiskách nemecké (Göringovo) letectvo, v hlavnom štábe Francovej armády pracovalo viacero šarží z wehrmachtu. Na podporu španielskej republiky prišli interbrigadisti skoro z celej Európy, ale solidarizovali sa s ňou všetky demokratické sily vtedajšieho sveta. Republiku výdatne podporovali aj Spojené štáty.
Franco neskôr odôvodnil vyvolanie občianskej vojny vlastenectvom. Nemohol sa vraj nečinne prizerať, ako krajinu ničia anarchisti a komunisti. Nepáčilo sa mu, že roľníci začali – na základe dekrétov vlády – hospodáriť aj na nevyužívaných pozemkoch veľkostatkárov. Nepáčila sa mu vlna „politických vrážd“, z ktorých väčšinu organizovali jeho agenti. Nepáčilo sa mu proticirkevné ťaženie ľavičiarov. Občianska vojna, ktorú Franco rozpútal, priniesla státisíce obetí. Nielen na bojiskách, ale aj medzi civilmi.
Španielske dejiny nemajú logiku
Španielske dejiny sú plné krvavých udalostí, do ktorých sa takmer vždy zapojili rozvášnené masy. Víťazi nepoznali zľutovanie. V 19. storočí umieral istý generál so slovami: Nemám nepriateľov. Všetkých som prikázal postrieľať.
Dejiny Španielska vraj nemajú logiku. Španielski historici tvrdia, že konštruovať budúcnosť na základe analýzy minulosti nemá v tejto krajine cenu. Nikto nemôže porozumieť tomu, prečo v ultrakatolíckom Španielsku začali veriaci vraždiť katolíckych kňazov. Ťažko porozumieť aj tomu, že v krajine, kde inkvizícia, ktorá kvárila odpadlíkov od katolíckej viery, sa mnohí katolícki kňazi stali po Druhom vatikánskom koncile vplyvnou silou reformátorov frankizmu. Španielsko bolo a je najkatolíckejšou krajinou Európy. Španielsky klérus, opora frankistov, však liberálneho pápeža Pavla VI. považoval za Antikrista.
Občiansku vojnu v Španielsku opísali desiatky spisovateľov a stovky novinárov. Ukrutnosti, o ktorých sa z týchto svedectiev dozvedáme, prekonáva vari len vyčíňanie Pol Pota v Kambodži či nedávna genocída medzi etnikami Tutsi a Hutu v Ruande. Masové popravy boli na programe každého dňa.
Kto bol ukrutnejší, fašisti alebo republikáni? Ľavičiari odpovedajú, že nemožno porovnávať ukrutnosti obrancov republiky s kontrarevolučným terorom prívržencov Franca. Očití svedkovia však vypovedajú, že aj republikáni masovo popravovali. Iba v Madride popravili 36 000 ľudí. Ani frankisti však neboli svätí. Po dobytí mesta Badajoz zhromaždili fašisti v aréne na býčie zápasy 2500 ľudí a do jedného ich postrieľali. Rovnako, aj keď s menším počtom obetí, si počínali aj v iných mestách. Popravčie čaty netvorili, ako sa traduje, iba najatí marockí žoldnieri, ale aj „roduverní vlastneci“ vo frankistických uniformách i v civile. Definitívne vyúčtovanie obetí sa dodnes nekonalo. Odhaduje sa, že na smrti nevinných, bez súdov popravených obetí, sa rovnakým dielom podieľali obe strany. V občianskej vojne zahynulo 1,5 milióna Španielov.
Na frankistickej očiste sa museli zúčastňovať všetci, ktorí si chceli udržať dôveru fašistov. Otázku, kto bol ukrutnejší, dodnes nemožno zodpovedať. Dodnes sa v početných dielach o španielskej občianskej vojne objavujú polopravdy, lži i rafinované manipulácie. Republika sa, na čoraz menšom území, udržala tri roky, Franco vládol bezmála štyridsať rokov.
Socializmus pod Pyrenejami
V mnohých knihách sa o španielskej občianskej vojne dodnes objavujú úvahy, čo by sa stalo so Španielskom, keby vyhrali republikáni. Jedni tvrdia, že socialistické Španielsko by bolo rovnako podriadené Sovietskemu zväzu ako Poľsko. Stalo by sa operačným priestorom Červenej armády i KGB v západnej Európe. Už preto, argumentujú, sa Franco musel spojiť s Hitlerom. Iní tvrdia, že socialistické Španielsko sa mohlo stať ostrovom alternatívneho (nestalinského) socializmu či eurokomunizmu, hoci takáto vízia je po krachu komunizmu nanajvýš odťažitá. Mohlo sa ľavicové Španielsko udržať cez vojnu ako neutrálna krajina? Mohlo sa udržať v období studenej vojny? Vieme si predstaviť, že rovnaká železná opona, aká rozdelila Európu, by rozdelila po vojne aj Iberský polostrov? Asi ťažko.
Toto všetko sú akademické úvahy. Keď však porovnáme štyridsať rokov fašistických diktatúr na Pyrenejskom polostrove (susedom frankistického Španielska bolo Portugalsko fašistu Salazara) so štyridsiatimi rokmi komunistickej diktatúry v stredovýchodnej Európe, musíme konštatovať, že Španieli a Portugalci vstúpili do sveta európskej demokracie lepšie pripravení.
Frankisti po „víťaznom upratovaní“, napriek tomu, že vyznávali prednosti etatizmu, uchránili súkromné vlastníctvo a nezväzovali diskriminačnými nariadeniami a neprimeranými daňami malých a stredných podnikateľov.
V stredovýchodnej Európe drobní živnostníci a podnikatelia s výnimkou Maďarska a Poľska na celé desaťročia vymizli.
Frankisti postupom času vytvorili podhubie právneho štátu ústavou, ktorá síce nebola celkom demokratická, ale zabezpečovala oveľa účinnejšiu vymáhateľnosť práva ako ústavy väčšiny krajín stredovýchodnej Európy.
Na druhej strane, merateľná kvalita života stúpala oveľa rýchlejšie v štátoch strednej Európy, hoci, ako sa ukázalo, bol to vo väčšine štátov sovietskeho bloku rozvoj na dlh.
Frankisti realizovali svoje ciele ako ciele „národné“. Reformátori frankizmu však už koncom 50. rokov videli miesto Španielska v zjednotenej Európe. Komunisti v stredovýchodnej Európe realizovali svoje ciele ako ciele „ľudu“, pričom Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) vnímali ako nepriateľské, konkurenčné zoskupenie. (NATO aj frankisti aj komunisti pokladali za nepriateľskú alianciu, za nástroj presadzovania amerických záujmov. Španielsky antiamerikanizmus sa podarilo utíšiť až socialistovi Gonzalesovi.) Španieli sa usilovali najmä o vstup do EHS, štáty stredovýchodnej Európy sú (alebo sa stanú) členmi NATO ešte pred prijatím za členov EÚ.
V mene národa i ľudu sa po prevratoch ničili ľudské životy. Frankisti v rokoch 1939 až 1950 popravili na základe súdnych výrokov 25 000 ľudí. Justícia komunistickej strednej Európy bola – napriek zasahovaniu sovietskych poradcov a politickým procesom v 50. rokoch – v porovnaní s frankistickou oveľa milosrdnejšia.
Kontinuita po prevrate
Po smrti generála Franca v roku 1975 sa hlavou španielskeho štátu stal kráľ Juan Carlos. Španielsko v ňom malo muža, ktorý spĺňal požiadavky na autoritu, arbitra i autora podnetných myšlienok. Keď sa šesť rokov po prvých slobodných voľbách pokúsili frankisti o prevrat, Juan Carlos sa nezľakol. Obrátil sa na armádu (frankisti boli civilnou, nie vojenskou diktatúrou), obtelefonoval veliteľov všetkých vojenských okruhov a zabezpečil si ich lojalitu ako kráľ i ako vrchný veliteľ armády. Odmietol odstúpiť a zachránil Španielsko pred ďalším prevratom.
Španielsku sa už počas prvých troch rokov po Frankovej smrti podarilo vďaka osvieteným centristom, premiérom Suarezovi a Sotellovi, prijať demokratickú ústavu a schváliť ju po celonárodnej diskusii a všeľudovom referende, v ktorom ju odobrilo 88 percent voličov. Práve hlasovanie o demokratickej ústave scelilo polarizované Španielsko.
V stredovýchodnej Európe sa jednotlivé štáty dopracovávali k prvej demokratickej ústave ťažko, väčšinou v rámci kabinetných diskusií straníckych právnikov v parlamente. Neschopnosť strán dohodnúť sa, pretrvávajúca a oscilujúca polarizácia spoločností, ideologická vojna politických bunkrov umocňovaná médiami, to všetko prijatie prvých demokratických ústav odďaľovalo, alebo boli schvaľované ako nehotové, realitu iba nedokonale reflektujúce dokumenty, ktoré treba neustále novelizovať.
V Španielsku došlo už krátko po páde Francovej diktatúry k národnej dohode, hoci všetky zúčastnené strany si pamätali bratovražednú občiansku vojnu spred štyridsiatich rokov. Politológovia tvrdia, že práve „spoločná pamäť a spoločná (obojstranná) vina“ bola kovadlinou, na ktorej sa ukul historický kompromis.
Bol to kompromis, o ktorom sa dodnes diskutuje. Sociálnodemokratická vláda premiéra Gonzálesa (od roku 1982) sa rozhodla urobiť za minulosťou hrubú čiaru. Väčšina fašistických vinníkov bola už v penzijnom veku. Iniciovať proti nim vlnu politických procesov bolo neefektívne, hoci mnohé obete a ich potomkovia požadovali aspoň morálnu satisfakciu za prenasledovanie a príkoria v čase frankistického režimu. Všetky donedávna znepriatelené strany si uvedomili, že modernizácia a europeizácia sú predpokladom „civilizačného skoku“, bez ktorého sa Španielsko prepadne medzi rozvojové krajiny.
Zásluhou Gonzálesa (podaktorí vravia, že najmä zásluhou jeho poradcov, medzi ktorými boli i vplyvní centristi, reformátori frankizmu, ale i konštruktívni rebeli z filozofických škôl Ortegu y Gasset a Unamuna) však k politickému revanšu nedošlo. Nezverejnili sa ani archívy politických konfidentov, ani skutočné mená dôstojníkov frankistickej polície. Tak španielski socialisti zabránili opätovnej polarizácii národa. Energia celonárodnej dohody podstatne urýchlila transformáciu krajiny, ktorá chcela čím skôr vstúpiť do Európskej únie (vtedy Európskeho hospodárskeho spoločenstva). Španielsko i Portugalsko sa stali členmi EHS 11 rokov po páde fašistických režimov. Štáty stredovýchodnej Európy sú 13 rokov po páde komunizmu stále iba kandidátmi vstupu do neustále sa reformujúcej a spätkujúcej EÚ.
Plodným experimentom ľavicovej španielskej vlády po páde Franca bola aj mimoriadne úspešná hospodárska reforma. Socialisti sa nezľakli privatizácie, ale bola to privatizácia postupná, premyslená, flexibilná. Každý významnejší štátny podnik sa privatizoval tak, aby štruktúra nových vlastníkov, domácich i zahraničných, bola čo najproduktívnejšia a garantovala čo najrýchlejšie uskutočnenie hlavných zásad reformy.
Jednou z týchto zásad bolo aj dodržiavanie neobyčajne nízkeho rozpätia medzi najvyššími a najnižšími platmi (4:1), v čom sa Španielsku v danom období vyrovnalo iba Japonsko. Ukázalo sa, že premyslená kontrola prirýchlo sa roztvárajúcich „sociálnych nožníc“ neprotirečí vysokej efektivite rozvoja a aj pri dlhodobo vysokej nezamestnanosti garantuje sociálny zmier potrebný na reštrukturalizáciu a modernizáciu. Sociálny zmier sa podarilo Gonzálesovi stabilizovať aj dôsledným oslabovaním vplyvu silných odborových organizácií. Zásluhou socialistu Gonzálesa ostane aj to, že jeho liberálne reformy nezničili španielsku strednú triedu, ako sa to deje v strednej Európe, ale práve naopak: umožnili jej stať sa významným generátorom prosperujúceho trhového hospodárstva. Rok pred vstupom do EHS predstavoval v Španielsku národný dôchodok na hlavu dve tretiny európskeho priemeru. Na Slovensku trinásť rokov po krachu komunizmu dosahuje hodnotu európskeho priemeru iba Bratislava. V troch krajoch, kde žije 5 miliónov obyvateľov SR, dosahuje tento ukazovateľ tretinu európskeho priemeru.
V prvých rokoch po krachu komunizmu ťahali vo väčšine štátov strednej Európy hospodárske a politické reformy pravicovo orientované vlády. Boli to však zväčša reformy polovičaté, skôr verbálne. Ku skutočným pravicovým reformám, najmä v ekonomike (v Maďarsku a v Česku), sa odhodlali, paradoxne, ľavičiari. Na vrub pravičiarov neúspešných v praktickej politike sa v strednej Európe pripisujú nekonštruktívne politické a ideologické manévre, ktoré spôsobili polarizáciu spoločnosti; boom neštandardných politických strán (Poľsko, Slovensko); hľadanie náhradnej, neproduktívnej agendy nad priepasťou otvorenej minulosti; neschopnosť vytvorenia produktívneho, pružného konsenzu; partokratické maniere a postupná degradácia vplyvu občianskej spoločnosti.
Dnešné Španielsko je zrelou demokraciou. Je to otvorená pluralistická multietnická občianska spoločnosť, v ktorej už dávno utíchli diskusie o „strate identity v náručí Európy“. V Španielsku sa na výkone a kontrole moci podieľajú v podstate iba tri významné strany: sociálnodemokratická, ktorá vládla šestnásť rokov, moderná centristická strana, ktorá vládla šesť rokov po páde Franca, a konzervatívna strana súčasného premiéra Aznara.
* * *
Štáty strednej a stredovýchodnej Európy ešte zrelými demokraciami nie sú. Stanú sa nimi až po prijatí do NATO a do Európskej únie? Do akej miery sa pritom budú inšpirovať skúsenosťami Španielska?
Gazeta Wyborcza, El Pais, Le Monde
