LITERATÚRA
Závideniahodné „obmedzenie vlastnými schopnosťami“
Jiří Peňás: Deset procent naděje. Výbor z publicistiky 1995 - 2001, Dokořán, Praha 2002
Ako pátrajúci muž s baterkou z ilustrácie Pavla Reisenauera na obálke knihy začal od deväťdesiatych rokov český publicista Jiří Peňás (1966) objavovať a následne glosovať, komentovať či recenzovať predovšetkým kultúrne počiny, ale aj spoločenské udalosti i politiku. Vyše osemdesiat textov ponúka pomerne komplexný pohľad na svojrázny spôsob Peňásovej reflexie, ale je aj dokumentom o dianí na českej scéne posledných rokov. Až na malé výnimky ide o príspevky z obdobia jeho pôsobenia v týždenníku Respekt, považované autorom za šťastné obdobie, keď mu týždenná periodicita, nepopierateľná vnútorná i vonkajšia názorová nezávislosť, dostatočný priestor a inšpiratívne prostredie redakcie „umožňovaly cítit se omezený jen svými vlastními schopnostmi“.
Peňásovo písanie (dominuje literatúra, ale príde aj na film, televíziu, divadlo i „všetko“) charakterizuje pokojný tón aj pri najväčších výhradách a jeho častý pohyb na hrane nikdy neskĺzne do lacného urážania. Majstrovským jazykom výstižne pomenúva pozorované javy, svoje súdy však nevynáša streľbou od boku, nezakrýva, že často k nim dospieva hľadaním a prekonávaním neistoty.
A k čomu sa viaže názov knižky? Odpoveď je v zásadnom texte o zmysle, úlohe a nevďačnom osude umeleckej kritiky, kde Peňásova zdravá skepsa (vychádzajúca z jednoduchého pravidla idealistických nárokov recenzenta) nakoniec ústi do presvedčenia, že aj tých desať percent nádeje stačí na to, aby bola kritika možno tou najoptimistickejšou a najpozitívnejšou činnosťou. „Snad lze těch deset procent naděje chápat i jako metaforu pro jakékoli trochu vážněji míněné psaní v tomto zatraceném řemesle.“
HODNOTENIE: *****
ALEXANDER BALOGH
TELEVÍZIA
Odpoveď opachy
Periskop, redaktor Peter Turčík, streda 24. 7., 23.35 h
„Berlínsky múr padol, ale ostatná endéerácka architektúra ešte zväčša stojí,“ začínal sa minulú stredu neskoro večer dokument o architektúre NDR v programe Slovenskej televízie Periskop, magazín o tolerancii. „Javorový list vo východnom Berlíne, Dom učenia - s typickým socialistickým gýčom na fasáde. A potom paneláky, ale aj slávna televízna veža. A nezabudnime na najväčšiu komunistickú opachu - Palác republiky.“ Dokument bol nemecký, preklad Martina Kleina, redaktora Periskopu, pomerne voľný. Až päť divákov údajne telefonovalo do Slovenskej televízie, lebo dokument, ktorý redaktor vybral, sa im nepáčil. Pobúrila ich tendenčnosť, nevyváženosť a zvlášť slová ako opacha, ktoré v origináli neboli. Ostatne, rovnako ako v ňom nemohla byť veta: „Toto je berlínska Petržalka.“
Túto stredu už čítal nielen komentár, ale hneď aj dialógy k ďalšiemu Periskopu neškolený hlas šéfredaktora publicistiky Petra Turčíka. Riešil totiž vec okamžite a Martinovi Kleinovi na hodinu zrušil zmluvu. Rázny počin manažmentu STV ponechávame bez hviezdičky. Takto sa to jednoducho robilo vždy, keď hrozilo, že by sa mohlo na niečo, ako sa kedysi hovorilo, „poukazovať“. Alebo, ak je niekto „nevyvážený“, ako sa hovorí dnes.
Nie je to žiadna fráza, že stavby prežijú režimy, ktorým pôvodne mali vzdávať hold. Okrem toho, že ich väščinou prežijú aj ich architekti. Znaky moci vyvolávajú rešpekt a vinu, pocit, že do nej - teda do moci - nemožno beztrestne rýpať. A nakoniec, vysielať na STV o „najväčšej komunistickej opache“ je naozaj dosť necitlivé, skoro ako hovoriť o povraze v dome obesenca. Len sa na tú budovu pozrite.
HODNOTENIE: *****
MARTA FRIŠOVÁ
ČASOPIS
V gete československej fotografie
Profil súčasného výtvarného umenia 1/02. Vydal Kruh súčasného umenia, Profil, Bratislava 2002. 144 strán
Aj keď fotografia je v súčasnom výtvarnom umení jedným z najdôležitejších výrazových prostriedkov, stav periodík o nej je na území niekdajšieho Československa zúfalý: ani na Slovensku, ani v Českej republike neexistuje jediný časopis, ktorý by toto médium sústavne a v celej jeho šírke reflektoval. Takže „písania o fotografii“ sa ujali výtvarné časopisy - len s pochopiteľným obmedzením, že v centre ich pozornosti sa nachádzajú predovšetkým výtvarné prúdy a „intermediálne presahy“ fotografie. Teoretické state sa potom nesú v kunsthistorických a filozofujúcich intenciách, čo je v poriadku - až na to, že to je naozaj iba výsek z myslenia o fotografii a občas vidieť, že autori „čistú“ fotografiu necítia, neorientujú sa v nej.
Toto všetko možno pozorovať na viac-menej monografickom prvom tohtoročnom čísle časopisu Profil, do ktorého svojimi staťami a recenziami na rôzne fotografické témy prispela slovensko-česká zostava reprezentovaná napríklad Martinou Pachmanovou, Katarínou Rusnákovou, Vladimírom Birgusom či Ivanom Gerátom. Z tohto „geta“ by iste pomohli vystúpiť autori aj z iných krajín, ale hádam niekedy nabudúce. Za súčasnej situácie, ktorá bola opísaná vyššie, treba redakcii Profilu, vedenej Janou Geržovou, povedať: Aspoňže tak. Vďaka!
HODNOTENIE: *****
JOSEF CHUCHMA, Mf Dnes
