venská televízia. Pri Haline Pawlovskej si s jedným profesným určením nevystačíte. Je autorkou desiatich kníh - posledná, ktorej sa predalo viac ako stotisíc kusov, sa volá rovnako ako relácia a je zostavená z príbehov, ktoré neboli v rybičkách použité. Má za sebou štyri filmové scenáre, asi dvadsať televíznych inscenácií, štyri cyklické televízne relácie. V januári odišla z časopisu Story, kde bola šéfredaktorkou. Robila Žito, cestovala so Zanzibarom, pláva s Rybičkami a je šťastná, lebo má novú love Story - Šťastný Jim. Tak znelo v prvej osobe motto, ktorým na trh uviedla svoj nový časopis Šťastný Jim. Obdivovaná publikom, zatracovaná kritikou. Považovaná za kontroverznú, v manželstve stála, málo spí, o členoch svojej rodiny a o sebe prezradí toľko, že nikto nevie, čo je naozaj pravda. V pražskej kaviarni Patio v najväčšom finišovaní na prvom čísle nového časopisu trpezlivo a bez náznaku stresu odpovedala po víťazstve českého hokejového tímu na Majstrovstvách sveta na všetky telefonické ankety českých denníkov a na otázky TV oka.


Ako prežiť koniec niečoho, čo vám nevďačí len za tvár, ale aj za úspech, ako to bolo v prípade Story?

To, že som odišla zo Story, neprežívam ako koniec niečoho, je to pre mňa skôr začiatok niečoho iného. Story som síce založila, ale čo som doňho dala, je vo mne. To som tam nenechala. Nemám pocit, že som niečo opustila, napokon, nikdy som si nemyslela, že s tým vydržím až do dôchodku.

Žiadne negatívne zážitky sa s vašim odchodom nespájali?

Pravdaže spájali, ale len trochu. Najväčšia obava vznikla z pocitu, že sa pusím do niečoho, čo vytvorí pre Story konkurenciu. Tak sa aj stalo.

Hovoríte o konkurencii, ale kampaň vášho nového časopisu Šťastný Jim sa niesla v znamení, že sa v ňom bude prelínať spisovateľská a žurnalistická rovina. Tak ako to je?

Šťastný Jim je na inej platforme ako je momentálne Story. Je to opäť - moja rovina. Po tých rokoch sa už orientujem, ako to robiť. Hovorím si, že čitateľka je rovnako "povrchná a hlboká" ako som ja, takže tuším, čo bude rada čítať.

Majú v novom časopise pevné miesto informácie zo života spoločnosti?

Áno, so Žitom som prišla, so Žitom ostávam.

Rovnaký obsah mala vaša prvá televízna relácia - Žito. Je pre vás chodenie na večierky symbolom intenzity života?

Tak takto som "smotánku" nikdy nevnímala. Ona sa, navyše, strašne mení. Takí politici - ich popularita sa končí s volebným obdobím. Keď skončí, v spoločnosti po týchto úradníkoch ani pes neštekne. Chvíľu bol boom zahraničných firiem, ktorý sa ustálil, keď ich manažéri pochopili, že viac potrebujú biznispartnerov ako zviditeľnenie v spoločnosti. Aby som zhrnula svoj vzťah k smotánke - jeden večierok týždenne nikomu neublíži.

Vyjadrili ste sa, že v porovnaní so zahraničím akoby v Čechách spoločnosť ani neexistovala. Trváte na tom?

U nás sa berie "smotánka" úzko, ako hviezdy šoubiznisu. Len v neďalekej Viedni toho musí mať hviezda za sebou naozaj dosť, aby patrila ku smotánke. Boháči sa menia, ostáva šľachta, ale tá sa zväčša objavuje len z obchodných záujmov. Jednoducho, smotánka tu nemá tradíciu.

Často skloňujete slovo priateľstvo. Za tie roky v spoločnosti je viac vašich priateľov verejne známych ľudí?

Ozajstných priateľov mám najmä zo školských čias. Chodila som na FAMU a tak sú mnohí moji priatelia zo školy zároveň aj známymi ľuďmi. Mám tri najlepšie kamarátky a k nim pribudla Iva Hercíková ako štvrtá. Máme k sebe blízko - cítime sa na osemnásť a teraz spolupracujeme na románe. Dva dni bola preč, vrátila sa a musíme sa stretnúť, lebo potrebuje vedieť, čo všetko sa za tie dva dni stalo.

Vaša ďalšia televízna relácia - Zanzibar - bola o cestovaní. Cestujete ďalej? Kam sa rada vraciate?

Cestovanie je stále moja veľká záľuba. Mám rada more, rada sa vraciam do Talianska. Chodím do Paríža, v tomto meste už nepotrebujem spoznávať nové veci, hoci by bolo ktoré, lenže naradšej tam navštevujem stále tie isté miesta. A páči sa mi aj New York, z čoho vyplýva, že mám asi rada mestá. A keď som v Toskánsku, hovorím si, že tam by som mohla aj žiť.

Vaše cesty sú skôr oddychové alebo poznávacie?

Mám svoju predstavu o cestovaní, ale nerealizujem ju. Robí to moja dcéra a ja jej závidím, ale zároveň jej to doprajem. Keď zo zdravotných dôvodov prerušila školu, odišla s priateľom a známymi svojím náklaďákom do Francúzska, odtiaľ do Španielska, opäť sa vrátila do Francúzska. Takto cestuje od januára. Ja sa po 14 dňoch na dovolenke začnem zžívať s prostredím, a keď by som si to mohla najviac užiť, musím odísť. Moja nesplnená túžba je začať po aklimatizácii expandovať.

Láka vás aj exotika?

Asi nie som úplne dobrodružná povaha, ktorá by exotiku vyhľadávala napriek všetkému a aj za cenu nepohodlia. Môžem citovať Otokara Březinu: "Dovedu si představit." Ja si už tiež viem všeličo predstaviť...

Vyvrcholením vašej televíznej práce je zatiaľ talk show Banánové rybičky. Vaši hostia sú známe osobnosti. Tvrdíte, že niektorí môžu byť aj známi, ale v rybičkách účinkovať nebudú. Ktorí to sú?

Nedávno ma pozval Michal Prokop do svojej talk show Krásný ztráty. Súhlasila som, kým som sa nedozvedela, že druhým hosťom bude politik Špidla. Nie je to nič osobné, ale čokoľvek by som povedala, bolo by to dávané do súvislosti alebo do kontrastu s jeho slovami. A o to ja nestojím. Nevidím najmenší dôvod, prečo nás dávať dokopy. Do rybičiek som si jediný raz pozvala politického hosťa. Bol ním pán Dienstbier. Nebol vtedy politicky činný, ale blížili sa voľby do senátu a on si to uvedomoval. Niekoľkokrát sa v nich teda "elegantne predal". Niežeby som to ľutovala, ale trochu ma to dráždilo. Do rybičiek nepozývam politikov.

Boli, naopak, hostia, ktorí si v nich účinkovanie zopakovali?

Ešte nie. Mám však zo štyroch vytipovaných, ktorých by som potrebovala naklonovať.

Výber hosťa je vecou vášho rozhodnutia alebo dramaturgie? Bára Štepánová sa vyjadrila, že až pri Čtverákoch zistila, akým problémom je pre ľudí povedať príbeh s pointou. Vy sa rozhodujete aj na základe výrečnosti hosťa?

Vidíte, to je náhoda. Bára Štepánová bola v rybičkách práve s pánom Dienstbierom. A práve ona patrila k hosťom, ktorí nieže nepovedali príbeh s pointou, dokonca nepovedala takmer nič. Nerozprávala totiž príbehy, skôr glosovala. Inak, hneď som si myslela, že Čtveráci nemajú dobrú ideu. Rozprávať a ešte si vymýšľať príbehy s pointou, to chce renomovaný tím autorov, to dá zabrať. Keby ich bolo toľko, čo účinkovalo v Čtverákoch, to v našej televíznej produkcii nevyjdeme zo sitkomu.

Tak ako to je pri rybičkách?

Ťažko. Som rada, keď je jeden hosť známejší a výrečnejší a druhý - to je jedno. Hlavne, aby boli spontánni a dobre naladení. Stačí mi, keď hosť odpovedá. Najlepší sú muzikanti, a to tí, čo nespievajú. A slovenskí speváci a speváčky. Tí hovoria normálne, to sa mi páči.

Máte pripravené ako zareagujete, alebo je to vec improvizácie?

Scenár mám, pravdaže, pripravený, ale často sa to vyvinie inak. Reagujem často mimo scenára, ale tak, aby to nestratilo osnovu. V prípade potreby zarazím debatu radou a ukážkou, a tému nasadím odznova.

Spomenuli ste ukážky. Kto ich vyberá?

Používame filmy Warner Home Video. Poznám ich takmer všetky, strihačka Zuzana Škrobová ešte lepšie. Na nej a na spolurežisérovi Karlovi Czabanovi leží hlavná časť práce.

Jedna historka sa dá interpretovať na viaceré témy. Ste si schopná zapamätať, ktorú ste už použili? Ako je to s vašou pamäťou?

Mala som výbornú pamäť a to, čo mi z nej ostalo, ešte občas stačí. Výbornú mám vizuálnu pamäť a pamäť na čísla. Pamätám si, čo som povedala, len niekedy neviem, či to bolo použité. To je totiž vec strihu. Občas sa poradím so Zuzanou, pretože niekedy sú isté časti vystrihnuté aj z prozaického dôvodu - že tam bol "prebrept".

Petr Novotný si rozprávanie postavil vyslovene na opakovaní príbehov, pri ktorých divákov baví nová interpretácia...

Áno. Bolo by hlúpe, keby som zrazu rozprávala príbeh o inej prvej láske ako som hovorila predtým. Aj stokrát, vždy je to pravda.

Ak vaše rozprávanie neberie človek len ako relax, obsah sa môže zdať dosť šokujúci. To dovádzanie vecí do grotesknej roviny je váš životný postoj?

Iste. Na pódiu hovorím veci podľa toho, ako to naozaj v živote vidím.

Niekedy mám pocit, že by ste si v rybičkách vystačili aj sama...

Ja mám niekedy pocit, že by si hostia vystačili bezomňa.

Okrem svojich relácií ste sa raz podujali aj na moderovanie Českého leva. Moderátor takýchto akcií zožne spravidla kritiku. Bol motiváciou honorár?

Marek Eben s Bolkom Polívkom, ktorí to obaja s ďakujem odmietli, poradili Wachlerovi mňa. Váhal, pretože som sa mu zdala kontroverzná. Ja ten pocit nemám. (smiech) Vzala som to ako výzvu. Vôbec nešlo o peniaze, ale o to, či to dokážem - a hneď som si tak v duchu myslela, že áno (smiech). Boli to hrozné nervy a zopakovať by som si to nechcela.

Ako si uvedomujete kritiku? Viete že máte na webe aj antistránku?

Keď sa do mňa tá kritika oprie, tak je väčšinou zo strany ľudí od novín. Listy sú pre mňa dôležitejšie.

Prirovnávajú sa k vám vaše čitateľky?

Práve z Toskánska sa mi ozvali, že by chceli uverejňovať moje poviedky, lebo toskánske ženy majú pocit, že to je o nich. Potešilo ma to aj prekvapilo. Šesťdesiat percent listov je v tomto duchu. Mnohé ženy majú pocit, že máme rovnaký osud, rovnaký pohľad na vec. Ale nie sú to len ženy. Po jednej premiére mi vtedy premiér Tošovský tvrdil, že má maminku z Ukrajiny a tak sme sa nerozprávali o štátnej politike, ale o tom, čo máme spoločné my dvaja - príbuzných z Ukrajiny.

Teší vás to alebo irituje?

Ak to myslia dobre, tak ma to teší. Niekedy ma to irituje, hlavne vtedy, keď ja si nemyslím, že by nás niečo podobné spájalo. Minule mi písala jedna pani, opísala mi všeličo zo svojho života, poslala aj fotku. Myslela to dobre, ale nejako v tom bolo cítiť, že má v sebe málo lásky.

V knihách píšete o svojich rôznych láskach. V televízii začínate formulkou, akú človek používa u psychológa, hoci hovorí o sebe: "Moja priateľka..." Čo je väčšia fabulácia?

V televízii sa všetko absolútne perzonifikuje. Ak poviem "ja", tak som to pre divákov naozaj ja. Zachvíľu by boli všetci zmätení. Už teraz mi mnohí neveria, že som mohla prežiť toľko vecí. A ja hovorím - opak je pravdou, keby ste len tušili, čo všetko sa dá prežiť! V knihe sa dá povedať v prvej osobe všeličo.

Ste čítanou a predávanou autorkou. Čítate predávaných autorov?

Áno, čítam. Stále čítam.

Moja romantická predstava tvorby sa spája so samotou. Ako dokážete tvoriť v trojgeneračnej domácnosti?

Máte pravdu, no ja som často sama. Hrozne málo spím, denne tak tri hodiny. Od dvanástej som na sto percent úplne sama. A to je môj čas. Keď mám zlú náladu, tak je to čas blbý, cítim sa tým najopustenejším človekom na svete. Ale keď mám dobrú náladu, tak sa na tú samotu teším. Mám vnútorný pokoj, môžem si pustiť televíziu, čítam časopisy alebo píšem. Lebo ja aj píšem... (smiech)

Vyjadrili ste sa, že píšete ľahko. Neznášate predstavu spotenej píšucej ženy. Je to pre vás naozaj také ľahké?

Ľahko mi to ide, keď viem, čo chcem napísať. Keď to neviem presne, ale aj tak musím - to ma až bolí.

Ktoré činnosti vám idú ťažko a predsa ich musíte robiť?

Väščinou to, čo mi nejde, robiť nechcem a ani to nerobím (smiech). Z profesie je pre mňa najťažšie písať filmový scenár.

Máte zmysel pre humor a aj pre sebairóniu. Rýchlo reagujete. Je napriek tomu niečo v jazyku, čo vás vie dostať do rozpakov? Čo vás zaskočí?

Často nechápem dvojzmysly. Trochu to súvisí s mojim pocitom osamotenosti. Ako dieťa som pri rodičoch mávala intenzívny pocit, že som osamotená s rodičmi. Môj otec sa naozaj vymykal zaužívaným normám a moje detstvo bolo iné, ako detstvo mojich kamarátov. Nevedela som si to vtedy ani celkom uvedomiť, ani si to v hlave zrovnať. Vedela som len, že je to u nás inak. Preto som toľko čítala. Osud hrdinov mi bol tak príjemne vzdialený a bol tiež zvláštny. V týchto koreňoch osamotenosti väzí aj to, že niekedy nerozumiem, čo mi niekto hovorí. Stáva sa mi to, ak ten človek nejde hneď k podstate. Opäť to má súvislosť s otcom. Čeština nebola jeho jazykom, učil sa ju a ak do desiatich minút nepochopil, kam rozhovor smeruje, vedel byť až nepríjemne otvorený. A s týmto bojujem aj ja. V takých chvíľach uvažujem, či nerozumiem ja, alebo je ten človek objektívne hlúpy. A potom neviem, čo mám robiť.

Váš humor je však vždy láskavý. Viete sa naštvať tak, že by ste informáciu zneužili?

Nie, ale viem sa strašne naštvať. Viem sa naštvať tak, že ju chcem zneužiť, ale nikdy som to neurobila. Pravdaže, bolí ma, keď ma niekto zraní, ale nebolí ma to až tak, aby som použila rovnaké zbrane, hoci ich v rukách mám.

Nie ste teda zástankyňou toho, že sa s ľuďmi treba rozprávať rečou, akej rozumejú?

V tomto nie. Človek si má držať svoj tón.

Nie ste ani zástankyňou pojmu ženská literatúra. Z kníh viem, že ani pojmu feminizmus. Nič sa nezmenilo?

Myšlienka feminizmu platí v každej zemi a v každej civilizácii inak. U nás sa tým slovkom tak hazarduje, že si tým ženy až ubližujú.

Takže ste ochotná uznať feminizmu aj isté pozitívne princípy?

Asi keby som v niečom cítila diskrimináciu a mala pocit, že je to preto, že som žena, tak by ma to dráždilo... Ja si aj tak myslím, že všetko majú v rukách ženy.

A o mužoch píšete, že okrem toho, že ich milujete, aj ich obdivujete. Čo hovoríte na typ muža - "macha".

Predstavte si, že ste jeho maminka. (smiech). Môj otec bol dominantný, ale matka nebola submisívna - bola realistická a praktická. A ten dominantný otec bez nej šalel, on bol ten závislejší. Môj manžel pre ľudí na prvý pohľad vyzerá ako submisívny, ale nie je taký. Snaží sa znenápadniť, čo však neznamená, že je poddajný. Môj syn je opakom extrovertnejšej, konfliktnejšej, dramatickejšej dcéry, ktorá je však v krízových situáciách citlivejšia. Syn takú situáciu poprie. Nie je chladný, je to len jeho verzia zvládnutia veci. A tak aj machovia (pokiaľ neuvažujeme o násilníkoch - to je už iná kategória) majú tiež svoju dušičku... Tú maminku...(smiech)

Opäť ste opísali rodinných príslušníkov. Aj na základe toho, čo o nich hovoríte bez toho, aby vás to zaseklo, pôsobíte nezávislo, slobodne. Ako uvažujete nad slobodou?

Môj otec neuznával nič iné, len slobodu. Celý život mi hovoril, že musím byť hrdá, nepokoriteľná, slobodná a že si musím robiť čo chcem.

Chcel vám niekto vašu slobodu uprieť?

V minulom režime som tak brala každé oslovenie, aby som vstúpila do strany. Nepripravili ma o slobodu. Preto neverím slovám: musel som. Nie, nikto nemusel.

Autor: Kata Račková / Foto: Peter Leginský